OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Ďalšia šanca neexistuje



Ďalšia šanca neexistujeTúto poviedku som objavila kdesi v útrobách svojho počítača. Napísaná pred štyrmi rokmi (ako tak pozerám na dátum vytvorenia). Zrejme vznikla v dobe, kedy som letela na seriáli Tehotné v šestnástich a čítala knihy s drogovou tematikou. O čo ide? Krátky príbeh o tom, ako drogy môžu zničiť život a to nielen Vám. Prajem pekné čítanie...

„Zranenia boli príliš vážne. Nedokázali sme zachrániť vaše dieťa. Je nám to ľúto," vravel súcitne doktor, ktorý stál pri mojej posteli.

Okrem neho tam bolo ešte niekoľko doktorov a sestričiek. Alebo tam bol iba on a jedna sestra? Hlava sa mi krútila a nemohla som rozoznať, čo všetko je realita a čo sú moje nevoľnosti. Ležala som na tvrdej nemocničnej posteli a počúvala som vypočítavanie mojej diagnózy, z ktorej som rozumela iba slovenské výrazy a tých tam bolo podstatne menej než tých latinských. A aj ich lexikálny význam mi nie vždy dopol. Moje dieťa? Aké dieťa? Moje? Nebola som si vedomá toho, že by som bola tehotná. Aspoň nie doteraz. A vlastne som už ani tehotná nebola.

Iba matne som si uvedomovala, čo sa dialo pár posledných týždňov. Zrazu mi to však celé prišlo úplne jasné. Ako je možné, že som na to neprišla sama? Krámy mi meškali už vyše mesiaca a to som ich zakaždým mávala presne. Ranný čas vyčlenený na raňajky som trávila na wecku dávením večere. Chutila mi kombinácia uhorky - mlieko, mala som chuť na jahody. Ako je možné, že som bola tak zaneprázdnená, že som si nič z toho nevšimla? Omyl, všimla som si to. Len som nebola schopná spojiť si to dokopy.

 

Sedeli sme v objatí na brehu rieky, na krku som cítila jeho teplý dych. Pozorovala som vlnky, ktoré sa tvorili na hladine. Fúkal celkom silný vietor, avšak od chrbta a mne za chrbtom sedel Jakub, takže som počula iba jeho svišťanie.

„Nie je ti zima?" spýtal sa ma.
„Nie a tebe?" 
„Iba trochu," povedal a konverzácia utíchla.

V poslednom čase sme sa rozprávali pomenej. Mám na mysli zmysluplné rozhovory. Nestávalo sa nám, že by sme mlčali. To nie. Väčšinou som na neho kričala. Z plných pľúc, od srdca a poriadne vulgárne. Nemala som zo seba dobrý pocit, ale vedela som, že robím dobre. Veď už som mohla pociťovať účinky. Dnešný večer mi bude hnacím motorom nasledujúcich týždňov.

Otočila som sa v jeho náručí a zahľadela som sa mu do očí. Mali rovnaký odtieň gaštanovohnedej ako tie moje. Ak by som mala v tej chvíli niekomu vysvetliť pojem „láska", ukázala by som im pohľad, akým na mňa Jakub hľadel. Posledné mesiace to nebol on.

„Vraveli za neho drogy," presviedčala som samú seba a rozhodla som sa dať mu druhú šancu. Veď prečo by som ho inak ťahala z tých sračiek?

V rovnakej chvíli sme sa k sebe naklonili a moje pery vyhľadali tie jeho. Opätovala som mu všetky vášnivé bozky, ktoré mi za tie mesiace dlhoval. Prevalila som ho do trávy a zostala som ležať s hlavou na jeho hrudi. Pozorovala som hviezdy a priala si, aby nejaká padala smerom k zemi a splnila moje prianie. Prianie, aby táto chvíľa trvala večne.

„Nie je ti zima?" zopakoval otázku. Nezvykla som mu klamať, a tak som odpovedala pravdivo:
„Príšerná a tebe?" Vybuchli sme do smiechu a zvyšok večera sme strávili u neho doma.

 

Jeho krik mi pripadal ako na míle vzdialený. Nevnímala som jeho slová, počula som len jeho hlas. Pozerala som na jeho divokú gestikuláciu. Zahľadela som sa do jeho rozšírených zreničiek a bolo mi jasné, že v tom už opäť lieta. Že som mu nedokázala pomôcť. A ani s týmto absťákom mu nepomôžem.
„Mal by si sa dať liečiť," povedala som pokojným hlasom, keď sa na chvíľu odmlčal. V jeho očiach som videla explóziu hnevu a jeho zlosť som pocítila aj na svojom líci. Prvá facka vraj vždy bolí najviac. Bolela? Skôr na duši, než na tvári.

Stála som skalopevne oproti nemu a snažila som sa vydržať pokojná. Za posledné mesiace som sa naučila ovládať ako nikdy pred tým. Pri jeho absťákoch som si musela zachovávať čistú hlavu bez emócií.

Už opäť kričal. Gestikuloval prudšie než predtým. Rozhodla som sa nebojovať a zostala som len tak stáť a pozerať sa, ako ho strácam. A možno som ho už stratila dávno predtým, než som sa rozhodla zachrániť ho. Možno bolo načase zachrániť seba. Po tvári mi stiekla prvá slza. Na červenom tričku musela zanechať tmavú mokrú škvrnu. Bola tma; nevidela som ju, ale vedela som si ju živo predstaviť. A za ňou ďalšia a ďalšia.

Nemalo to zmysel. Otočila som sa na päte a spravila som pár krokov smerom k domu. Vtom ma však zasiahol úder, ktorý som nečakala; prišiel zozadu a zrazil ma k zemi. Vzápätí som všade na tele pocítila jeho nové adidasky a do každej bunky sa mi zarezával jeho krik, ktorý sa už nedal ignorovať:

„Keď sa s tebou rozprávam, tak ma budeš vnímať a budeš mi odpovedať! Nie som chorý a nepotrebujem sa liečiť! Uvedom si to a prestaň na odsudzovať!" Jeho hlas naberal na intenzite a môj plač takisto. Zo začiatku nemé slzy stekajúce po tvári prešli plynulo cez tiché vzlyky až po ozajstný plač, rumázganie malého dieťaťa, keď si rozbije koleno, alebo keď nedostane hračku, ktorú chce.

Krik bol zrazu preč a vystriedali ho zvuky tichého nočného mesta. Na tele som cítila známe dotyky, cítila som známu vôňu. A predsa som mala zrazu pocit, akoby som tú osobu nepoznala. Začula som húkanie sanitky a upadla do prázdnoty, v ktorej som chcela zostať navždy.

 

Keď som sa opäť prebrala, sedel pri mojej posteli. Držal ma za ruku a nespúšťal zo mňa oči. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, prečo som v nemocnici. Následne mi nedochádzalo, čo pri mne robí Jakub. Kde nabral tú drzosť? Pokúsi sa ma zabiť, zabije naše dieťa a... A čo? Nevedela som to definovať, vedela som len, že už viac nechcem cítiť jeho ruku zvierať tú moju. Asi pocítil moje vymaňovanie sa, pretože ju uchopil pevnejšie.
„Laura, je mi to všetko tak ľúto. Prosím ťa, odpusť mi. Nikdy by som ťa neudrel, ty to vieš, ja... Porušil som pravidlá... Chalani za mnou prišli poobede a ja som sa nechal uniesť... Prepáč mi to. Keby som to bol tušil..." Všetko to zo seba vychrlil pomedzi vzlyky.

Potom sa odmlčal. Tušil čo? Že ten deň bude mať takú zlú dohru? Zmenilo by to niečo? Alebo keby tušil, že som tehotná, nezabil by vlastného syna? Alebo dcéru. Jednoducho to bezbranné stvorenie, ktoré je momentálne asi v nejakom kontajneri za nemocnicou.

Prišlo mi zle z osoby, ktorá kľačala pri mojej posteli, plakala a prosila ma o odpustenie. Na ďalšiu šancu som už nemala sily. Nechcela som mu ju dať. A tak som si vymanila ruku z jeho zovretia a požiadala ho, aby odišiel von z izby. Už nikdy v živote som ho nechcela vidieť.
„Keby som mohol, radšej by som za to malé umrel ja," zašepkal pri odchode.

„Áno, to by bolo najlepšie."



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ďalšia šanca neexistuje:

2. Rin přispěvatel
18.01.2014 [17:13]

Rin Emoticon Emoticon Tak to bylo vážně krása! Emoticon

1. mima33 admin
14.01.2014 [13:44]

mima33Článok vraciam k oprave. Prvé úvodzovky sa píšu dole a nie hore. A tiež je problém v tvojom perexe - máš v ňom síce toho dosť, ale treba načrtnúť aj o čom poviedka je - aspoň dvomi, tromi slovami.
Keď si všetko upravíš, opäť zaškrtni, že je článok hotový.
Ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!