Citáty - MirrorGirl454 • OurStories.cz ~ naše povídky

„A smrť je zlo – tak bohovia dali: veď keby bola krásna, tiež by umierali...“ - Sapfó

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

09.02.2012 (16:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 664×

„A smrť je zlo – tak bohovia dali: veď keby bola krásna, tiež by umierali...“

Sapfó

Predator

Zvrhlý smiech.

Temnota zakrývajúca všetko navôkol.

Vzduch presýtený strachom.

Adrenalín kolujúci v žilách.

Väzenie. Bez možnosti úniku.

Záblesk zubov. Sfarbených krvou do červena.

Hnajúc sa do neznáma utekala lesom.

Mesiac v splne.

Dych zadrhávajúci sa v hrdle.

Beží, aby prežila.

Korisť túžiaca po slobode.

Lovec túžiaci po smrti.

Už viac nemohla utekať. Nedokázala sa nadýchnuť, krv jej hučala v sluchách a keď sa zastavila, nohy sa jej podlamovali. Bola jej zima, telom jej prebehla silná triaška. Objala sa ramenami, akoby jej to malo pomôcť nerozpadnúť sa.

Rozhliadla sa okolo seba. Les zamrel v tichu. Keď sa vysoká postava predierala lesom.

Hrôzostrašný úsmev, vražedný.

S narastajúcou hrôzou sa díva, ako sa pred ňou zjavuje zviera. Výsmešne zavrčí a vrhne sa na ňu.

Srdcervúci výkrik preťal noc.

Hodí sa na bok, aby sa pred ním ochránila. Dopadne na zem, ale rýchlo sa z nej postaví. Nečaká na nič, ani sa len neobzrie, keď začne znovu utekať. Adrenalín jej v žilách koluje ako jed. Žily ju pália.

Niečo ju schytí za vlasy, netuší, či sú to jeho ruky, alebo len konár stromu. S plačom sa vytrhne. Potkýna sa o korene stromov, do tváre a odhalených pliec ju udierajú konáre a vetvy. Oblečenie jej premoká.

Niečo ju zrazí na zem. Tvárou dopadne do vlhkej zeme. Na chrbte cíti krvavé škrabance.

Nechty zaryté do jej kože.

Zdvihne hlavu a zistí, že je znovu sama. S ťažkosťami sa znovu postaví. A znovu rozbehne.

Kto by nebežal, aby si zachránil život?

Popri behu sa jej vyzuli topánky. Do holých chodidiel sa jej zarezávali drobné kamienky a vytvárali ranky. Tiekla z nich krv, ktorá sa miešala s blatom.

Začula jeho dych takmer pri uchu. Utekala rýchlejšie, ale vedela, že nemá šancu. Už nie. Obzrela sa a zbadala ho.

Červené oči žiariace v tme.

Prerazila cez kríky a ocitla sa na malej čistine lemovanej stromami.

Zelené väzenie.

Neunikneš.

Mne nie.

Snažila sa upokojiť si dych. Nohy sa jej podlomila a kolenami dopadla do mäkkej trávy. Prstami na rukách ju chytila, akoby sa potrebovala uistiť, že ešte žije. Ale nie na dlho.

Listy zašuchotali. A na čistinu vošiel on.

Zvrhlý úsmev.

A ruky špinavé od krvi.

Kráčal k nej pomaly, vedel, že neutečie. Jemu nie.

Zhypnotizovane ho sledovala. Každý jeho krok. Bol bosí a mal len nohavice, ktoré mu viseli na bedrách.

Temnota sa okolo jeho tela zvodne zvíjala.

Čierne vlasy rozstrapatené po behu a predtým modré oči zafarbené krvou dočervena.

Postavil sa pred ňu. Zúbožene na neho hľadela, ako si k nej čupol. Pohľad jeho očí bol strašný. Odvrátila pohľad, ale jeho ruky ju chytili za bradu a prinútili ju sa na neho pozrieť. V očiach mala slzy.

Bola pripravená prosiť a on to chcel počuť.

Z pomedzi pier jej vytiekol tenký pramienok krvi. Nahol sa k nej a perami ho zotrel.

„Prosím, nie,“ jej hlas sa vznášal vo vzduchu, takmer ho nebolo počuť.

Zaryl jej nechty do líc.

„O čo prosíš, moja milá?“ Jeho hlas ju pohládzal po celom tele, bol mäkký ako hodváb, avšak klamlivý.

Keď prehovoril, odhalili sa jeho dlhé ostré zuby.

Z rán jej pomaly vytekala krv a on ju všetku pomaly zlízal. Naplo ju z toho.

„Odpovedz!“ Tento raz, keď prehovoril, jeho hlas bol ostrý, rezal ju.

„Nechajte ma ísť,“ kvôli vzlykom jej nebolo veľmi rozumieť, ale on vedel, čo povedala.

Zasmial sa.

„Ale zlatko, nepáči sa ti so mnou?“ Jeho hlas znovu mäkký.

„Chcem žiť.“

„Ale to bude problém. Pretože keď sa rozhodnem, už ma nezastavíš.“

Perami prešiel od jej ucha ku krku, zanechávajúc červenú čiaru. Zavrela oči. On tiež.

Najprv ju len bozkával. Po krku a kľúčnej kosti. Potom cez plece, rameno, až k zápästiu.

Ucítila bodnutie bolesti a keď otvorila oči, zbadala, ako ju hryzie. Chcela skríknuť, ale v tej chvíli zdvihol pohľad a stretol sa s jej očami.

Nedovolil je uhnúť pohľadom. Dívala sa na neho, ako sa srna díva do približujúcich sa reflektorov auta.

Zatiaľ čo sal jej krv a stále ju hrýzol a trýznil, díval sa jej do očí a užíval si ten vystrašený pohľad.

Odtrhol sa od nej, pustil jej ruku.

Pritiahla si ju k sebe a zdesene na neho pozerala. Z úst mu vytekala krv.

Pritiahol si ju späť k sebe, aj keď nechcela, mal väčšiu silu, ako ona.

„Nepáči sa ti, ako vyzerám?“

Pokrútila hlavou, pretože sa neodvážila prehovoriť.

Cítila vlhkosť vlastnej krvi na pokožke, keď sa perami dotkol miesta, kde bola tepna. Zaryl zuby do jej mäsa. Vykríkla a pokúsila sa od neho odtiahnuť, ale nepustil ju. Strnulo sledovala stromy za jeho chrbtom. Zahmlievalo sa jej pred očami. Hlava sa jej naklonila dozadu. Vycítil, že slabne a pustil ju.

Využila trochu tej slobody a odtiahla sa od neho. Pozorne ho sledujúc, sa od neho vzďaľovala. Nechal ju ísť.

Kvapka krvi dopadla na zem.

Plazila sa po zemi, aby sa od neho dostala preč. Na chrbte ucítila kôru stromu. Čupela na zemi a opierala sa o strom. Sťažka dýchala, ale stále ho sledovala. Čakala, čo urobí a on čakal tiež. Na vhodnú chvíľu.

Les sa začal meniť na zhluk tieňov. Mesiac už nesvietil dosť silno na to, aby jeho lúče prerazili cez husté koruny stromov.

Len vďaka jeho dychu vedela, že je ešte stále tam.

Na chvíľu zavrela oči, modlila sa, aby prežila.

Postavil sa. Kráčal k nej, potichu našľapujúc, aby ho nepočula.

Zdrapol ju za vlasy a postavil ju. Vystrašene sa na neho pozrela. Odstúpil od nej a obzrel si ju. A potom sa začal meniť. Z úst mu vyšiel ston. Chytil sa za hlavu. Rukami si šklbal vlasy.

Zviera.

Lovec.

A korisť.

On otrokom neprekonateľnej túžby po nej.

A ona túžiaca po živote.

Len jeden môže vyhrať.

Pozrela sa mu do očí a v tú chvíľu vedela, že neprežije. A bola pripravená. Bola pripravená na bolesť, ktorá nikdy neprišla.

Prudko sa posadila na posteli.

Bol to len sen. Hlúpy sen.

Nočná mora.

Zasmiala sa úľavou. Nestarala sa, že zobudí rodičov.

Bola nažive.

A to bolo to hlavné.

Nepamätala si však ako sa dostala do postele, či sa na noc rozlúčila s rodičmi a kedy sa vrátila a odkiaľ.

Nevšimla si, že na tvári má rany, z ktorých jej tečie krv, že oblečenie má mokré a potrhané a chodidlá zakrvavené. Nevšimla si svoje zápästie, z ktorého kvapkala krv na obliečky.

Trvalo jej, kým si uvedomila, že v izbe nie je sama.

Vycítila ho. Počula jeho dýchanie.

Otočila hlavu jeho smerom. Srdce jej zamrelo. Stál tam a usmieval sa, na perách a rukách mal krv.

Jej krv.

Skočilo na ňu zviera.

Šialený vreskot.

Noc zahalená v opare smrti.

Zvrhlé uspokojenie.

Záblesk zubov. Sfarbených krvou do červena.

A mŕtve telo roztrhané na kusy.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné