Citáty - Gaul • OurStories.cz ~ naše povídky

„Víťazstvo rodí nenávisť, lebo porazení sú nešťastní.“ - Budha

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

09.02.2012 (14:00) • Souteze • Povídky » Jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 695×

„Víťazstvo rodí nenávisť, lebo porazení sú nešťastní.“

Písal sa rok 1769 a aj desať rokov po vojne bola krajina Západnej provincie spustošená a už z diaľky kričala biedou. Obyvateľstvo trpelo rôznymi chorobami a hladom. Žili čoraz v horších podmienkach, s čím samozrejme, priamo úmerne vzrastal počet úmrtí. Každý jeden deň pribúdal vzadu za kostolom minimálne jeden kríž. No a ten najnovší, patril mame mladého chlapca. Bohužiaľ.

„Rayhan?“ Chlapec sa pozeral dolu. Tam, pri váze bez kvetov, bola položená maličká ošúchaná fotka jeho mamy. Usmievala sa a aj napriek tomu, že v deň keď táto fotka vznikla, nejedla viac ako týždeň, len preto aby mal čo jej jediný syn vložiť do úst, jej oči žiarili ako dve Polárky. Rayhana bolestivo pichlo pri srdci, keď si spomenul ako bláznivo a bezúspešne sa pokúšal prinútiť ju jesť. Aj teraz zreteľne počul to jej: „Miláčik, ty si vo vývine, musíš jesť.“

„Rayhan?“ zopakovalo dievča svoje volanie. Chlapec sa otočil, no hlavu nechal sklonenú. Bál sa, že Salah uvidí jeho mokré oči. „Poď, pôjdeme domov. Mama Khan nám prichystala večeru.“

Najprv ju chcel okríknuť, že už žiadny domov nemá, ale nakoniec to nechal tak. Vzala ho za ruku a ťahala ho preč. Mal nutkanie obzrieť sa. Ešte jeden jediný krát, kým sa vydá pomstiť ju. Zastavil sa a vytrhol svoju dlaň z jej jemného zovretia. Rozbehol sa späť ku krížu a schytil do rúk tú fotku. Pobozkal ju. Bol to len letmý dotyk, pretože sa bál, že sa rozpadne. Vrátil ju na svoje miesto a odhodlane vstal. Tak a teraz už mohol pokojne ísť.

...

Stará oplieskaná budova pred ktorou stáli a ktorá slúžila ako Detský domov, ani pri najmenšom nezívala prázdnotou. Ba práve naopak. V Západnej provincii bolo viac detí bez rodičov ako tých čo mali aspoň jedného. Väčšina mužov padla vo vojne a ženy sa častokrát zodrali od práce, alebo zomreli od hladu. Ťažko sa teda budeme rozprávať o rozprávkovom detstve týchto detí. Ak aj nejaké mali, rozhodne nebolo šťastné.

„Musíme ísť za Mamou Khan. Kázali mi to,“ súrila ho Salah. Rayhan sa na ňu nechápavo zadíval.

„Načo? Ja tam nechcem ísť, veď aj tak sa tu dlho nezdržím,“ vyštekol.

„Tak o tom silno pochybujem. Máš šestnásť, to znamená, že na tie dva roky tu stvrdneš tak ako aj všetci ostatní, či sa ti to páči alebo nie.“ Salah sa nepáčilo ako sa začal chovať. Poznali sa takmer sedem rokov. Rayhan vždy hovoril, že to bol osud, keď doňho narazila. Jej rodičia aj s dvojročnou sestrou vtedy stúpili na zabudnutú nášľapnú mínu. Salah sa tomu vyhla akoby zázrakom. V diaľke zbadala púpavu a chcela ju darovať mame k sviatku. Kvety boli v Západnej provincii veľkou raritou. Práve vtedy, keď zovrela svoje útle prsty okolo stonky, ozval sa jej za chrbtom výbuch. Nedokázala prísť bližšie k ich znetvoreným telám. Jediné, čo v tej chvíli chcela a zvládala, bolo bežať čo najďalej. A vtedy jej do cesty vbehol Rayhan. Chcel ju vziať k sebe domov, no jeho matka ledva uživila jeho a ďalší hladný krk by zvládla len ťažko.

„Nechápem ťa Salah. Ako môžeš pokojne spať, keď vidíš čo všetko nám Východní spôsobili? To ťa vôbec netrápi, že už štyri roky nebol deň, kedy by nezomrel človek?“ Valila na neho tie svoje hnedé oči. „Áno, presne. Povedal mi to pred mesiacom Otec Simian. Ukázal mi kroniky. Uvedomuješ si, že pred bitkou Západnej a Východnej provincie tu žilo viac ako päťdesiattisíc ľudí? A teraz je nás ledva päťtisíc. My za chvíľu vymrieme, Salah! Pred bitkou to tu vyzeralo úplne inak a ja chcem, aby za všetky tie krivdy a zmarené životy trpeli oni. A ak si myslíš, že tu zostanem a budem čakať kým všetci vymriete, si na veľkom omyle.“

„Poďte dnu deti,“ volala ich Mama Ann do svojej pracovne. „Musím ti napísať štítok.“

Rayhan si sadol a čakal, kým sa ho nezačne stará dáma pýtať na všetko, čo podľa nej potrebuje.

„Meno?“

„Rayhan Hanati.“

„Tak ďalej, príčina úmrtia otca? Zomrel vo vojne však?“ Prikývol. „Podrobnosti?“

„Neviem. Vraj ho zastrelili.“ Na otca si nepamätal, zomrel hneď ako vojna vypukla. Bol v takzvaných prvých líniách.

„Matky?“

„Zabili ju Východní, keď išla po vodu.“ Ešte stále mu zvieralo hrdlo pri zmienke o nej. Voda v Západnej provincii sa nedala piť, pretože počas vojny otrávili zdroj nejakým armádnym svinstvom a preto si museli chodiť po vodu až za hranice. Najbližšia bola tri kilometre južne. Rayhanovu mamu priviazali o kôl a nechali ju zomrieť na slnku. Boli to bezcitní bastardi. Tak moc ich nenávidel. Všetkých do jedného.

Ešte sa ho spýtala na prekonané choroby a nejaké ďalšie zbytočné otázky. Potom ho konečne prepustila. Salah bola stále s ním ako jeho tieň.

„Vieš Rayhan, premýšľala som. Kým sa ťa vypytovala na tvojich rodičov a... Chcem ísť s tebou. Skôr ako ma prerušíš, ti chcem pripomenúť, že si mi pomstu sľúbil.“ Nemohol to poprieť. Ale boli to len slová útechy pre malé dievča, nikdy to nemyslel vážne.

„Nemôžeš,“ oznámil jej prosto.

„Budem ťa vydierať,“ skríkla, keď chcel odísť preč. V momente akoby zamrzol na mieste. Nechcel jej dať ani len možnosť skúsiť to. Už dávno vedel, aký ma na toto Salah talent.

„Tak fajn,“ rezignoval.

...

O šesť dní neskôr.

„Máš vôbec predstavu ako sa dostaneme cez tamtých?“ Salah liezla Rayhanovi na nervy. Statočne. Už od chvíle ako pod rúškom tmy opustili Západnú provinciu, ho vytáčala. Prsty mu tŕpli nutkaním stlačiť jej krk, aby aspoň na sekundu nevydala ani hlásku. No teraz mala výnimočne pravdu. Presunul svoj zrak na strážcov pri bráne a povzdychol si. Tak toto nebude také jednoduché. Nebolo možné len tak sa dostať cez bránu. Panovník Východnej provincie si to dobre poistil a každý obyvateľ jeho krajiny musel mať na ramene vypálený jeho erb.

„Choď domov Salah. Sám sa tam dostanem, no s tebou...“ Naozaj nechcel aby sa jej niečo stalo. Nedokázal by si to odpustiť. „Salah, prosím.“

Pozrela sa naňho očami plnými bolesti.

„Vieš Rayhan, nechcela by som prísť ešte aj o teba. Sľúb mi, že nedovolíš aby si zomrel. Vrátiš sa však? Odprisaháš mi to?“ Prikývol.

Vstala, oprášila si bledé šaty a svoje tmavé vlasy schovala pod kapucňu plášťa, ktorý ju chránil pred dotieravým vetrom.

„Zbohom,“ zašepkal do tmy.

...

Netrvalo dlho a Rayhanovi sa podarilo dostať sa na priekupnícku loď ktorá sprostredkovávala obchod medzi Južanmi a Východnými. Pracoval ako obyčajný poskok, keďže ten bývalý spadol pri búrke cez palubu. Rayhan mal jednoducho šťastie. Po necelom pol roku mu Kapitán začal dôverovať natoľko, že dovolil chlapcovi vstúpiť na pobrežie a do panstva, kde vykladali zásoby zeleniny.

Na lodi Kapitána boli vždy isté tri veci: jedlo, alkohol a tvrdá práca. A tak nebolo divu, že Rayhan sa ani náhodou nepodobal na toho vyziabnutého chlapčeka pred pol rokom. Ako náhle ho zbadal veliteľ panovníckej stráže, dal mu ponuku, ktorú Rayhan nemohol odmietnuť.

Dostal uniformu, ktorá ho škriabala a zbraň, s ktorou nevedel zaobchádzať. Mal plán. Hneď ako sa dostane k panovníkovi, zabodne mu tú divnú šabľu rovno do brucha. No hneď na druhý deň si uvedomil, že to nebude také jednoduché, keďže Rayhan dostal na starosť panovníkovho syna. Teda nie jeho, nebol predsa pestúnka, ale jeho bezpečnosť. A ako tak chodil všade s tým malým a rozprával mu príbehy ako sa žije za hranicami, zrazu si uvedomil, že by ho nedokázal pripraviť o otca. Vzdal sa služby a odišiel späť na more.

Trvalo mu ďalších desať rokov, kým obrazne povedané, našiel cestu domov. To, čo zbadal mu vyrazilo dych. Vo svojich dvadsiatich siedmych rokoch bol prvý krát úplne omráčený. Pri plavbách po polke sveta videl všeličo, no to bolo... Západná provincia bola ako nový svet. Budovy boli opravené alebo postavené nanovo. Ľudia vyzerali šťastne a hlavne... Boli najedení. Mestská radnica stála v strede námestia, obklopená zeleným trávnikom a kvetmi. Na budove bol nápis. „Víťazstvo rodí nenávisť, lebo porazení sú nešťastní.“ Rayhan tú vetu spoznal. Bolo to to posledné, čo povedal malému panovníkovi pred tým, než odišiel. Bol to obľúbený citát jeho mamy. Vraj to povedal Budha. Rayhan nemal ani potuchy o tom kto je, no v tomto momente tušil, že niekto veľmi múdry.

Autor: Souteze, v rubrice: Povídky » Jednodílné