OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Bond. James Bond

05.03.2013 (20:00) • MadHatter • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 903×

Boli štyri hodiny ráno a ja som nadávala celú cestu k dverám. Nechápala som, kto môže zvoniť v takúto dobu. Sila zvyku ma donútila do pravej ruky chytiť zbraň a ľavou som otvorila. Do náručia mi vpadol James.

„Pekné pyžamko,“ pochválil.

„Hej... tak mi ho celé nezakrvácaj.“ Snažila som sa do od seba odlepiť, ale keď som zistila, že nedokáže ani stáť na nohách, začala som ho ťahať po chodbe do obývačky.

„Už som sa bála, že by si raz prišiel aj normálne. Myslím tým bez zlomenín alebo bômb privarených k telu. Čo sa stalo tentokrát?“

„Malé nedorozumenie pri jednaní s Japoncami.“

Ukladala som ho na gauč a obzerala si ho. Bol celý od krvi. Hlboké rany po celom tele, aj dva celkom slušné priestrely. Jeden cez stehno a druhý cez rameno.

„Odkedy majú na centrále nočnú pauzu, že si prišiel ku mne?“

„Na centrále nie je bezpečno,“ odpovedal a ja som sa viac nepýtala.

„Koľko si stratil krvi?“ Odbehla som do kuchyne.

„Asi trištvrte litra?“ počula som z obývačky.

„Dobre si pamätám áčko plus?“ Nasledovalo len súhlasné zamrmlanie.

Zo zásob v tajnom sekretári som vytiahla všetko potrebné. Gázy, obväzy, dezinfekciu, pinzety a chirurgickú niť s ihlou. Vracala som sa naspäť.

„Asi by mi to malo lichotiť, že sa v ťažkých životných situáciách obraciaš na mňa, ale vieš... sú štyri ráno.“ Kráčala som naspäť s náručou plnou pomôcok.

„Nikoho spoľahlivejšieho nepoznám,“ pokúsil sa o úsmev.

„Ako vravím, lichotenie nemá zmysel. Sú štyri ráno.“ Kľakla som si ku pohovke a začala som mu rozstrihávať tie zvyšky košele, čo mu po boji zostali. Až ma srdce zabolelo, keď som videla to dokonalé telo prederavené guľkou.

„Koľko ich vlastne bolo?“

„Štyria. Ale nakoniec som ich dostal. Skončili horšie ako ja,“ povedal a zatvoril oči. Vedel, že mu idem rany zaliať dezinfekciou a následne vyberať guľky.

„Len štyria...“ zamrmlala som si viac-menej pre seba, lebo som sa sústredila na prácu. „Viem, že to hovorím zbytočne, ale bude najlepšie, keď sa nebudeš hýbať.“

„Ježiši Kriste!“ pretlačil pomedzi zuby. Ja som sa ani nesnažila ospravedlňovať. Na takéto kruté procesy po guľkách si už musel zvyknúť. Prežil ich už veľa. Len zázrakom ho žiadna nezabila. Ja som v živote schytala len dve, ale viem, že bolesť pri streľbe nebola ani zďaleka taká hrozná ako vyťahovanie. A preto sme obaja vedeli, že horšia časť iba príde. Pinzetou som sa mu ponorila hlboko do ramena, až kým som neucítila kovové cinknutie. James len trhane dýchal nosom a bol prekvapivo červený v tvári, vzhľadom na to, koľko krvi stratil.

„Okéj, prvá je von.“ Obzerala som si pokrútený náboj. „Toto ale nie je z klasickej deviatky.“

„Robocop gun.“

„To máš šťastie, že žiješ.“

„Ako vždy...“ Obzeral sa po izbe. „Prestavala si obývačku?“

„Nie,“ povedala som radšej, lebo som sa chcela sústrediť na stehno.

„Ale áno. Bolo to tu inak.“

„Prosím ťa! Čo si ty môžeš pamätať z mojej obývačky. Možno tak zo spálne...“

„Hej. V spálni sme predsa len trávili viac času.“ Usmial sa. Potom som mu znova liala dezinfekciu do rany. Hneď mu úsmev zmizol.

„Ak sa to bude dnes večer opakovať, rovno ťa zabijem,“ povedala som pokojne. Potom som mu vytrhla guľku zo stehna a tichučko som sa usmiala, keď sykol od bolesti.

„Neboj sa. Už nie si môj typ.“

„To tie dlhé vlasy?“ sklamane som predniesla a začala som zašívať rany.

„Nie. Slobodná.“

„Vďaka tebe,“ povedala som naštvane.

„Nemáš zač.“

„A už ani to nie je pravda. Mimochodom...“

„Ja viem, ale tento sa neráta... žiadna výhra. A asi to ani nie je nič vážne, keď spolu nebývate.“

„Prosím, len povedz, že si si ho nedával preveriť,“ zastonala som. Neznášala som, keď to robil.

„Ja osobne nie...“

„Ale?“

„Ale... no... celé oddelenie sa predháňalo, kto na neho vyhrabe nejakú špinu. No nediv sa. Všetkým agentom znova zhasla nádej, keď si prišla s ním. Nechápem, čo na ňom vidíš. Veď je taký...“

„No aký!“ vyštekla som na neho a príliš silno utiahla šev.

„Áu! Taký... nudný. Vie ťa vôbec rozosmiať?“

„Stačí mi, že ma nerozplače.“ Nastalo ticho. Dokončila som prácu a napichla som mu do žily transfúziu. Vak s krvou som vyložila vysoko na poličku a nechala som fyziku, robiť svoju prácu.

„No... už by si odpadnúť nemal. O ôsmej vstávam do práce, tak dúfam, že už tu nebudeš. Potom ti pošlem účet za vyčistenie pohovky. To by už bola tretia, ktorú by som vyhadzovala kôli tvojím zakrvácaným návštevám. Dobrú noc.“

„Lin?“ zavolal na mňa.

„Čo je?“ povedala som mierne otrávene.

„Poď naspäť, prosím ťa.“ Vrátila som sa k pohovke. „Bližšie,“ povedal, ja som zdvihla obočie.

„Pozri. Ak ideme znova hrať tieto hlúpe hry-“ začala som naštvane.

„Bližšie,“ rozkázal. Potom ma zdravou rukou pritiahol za krk bližšie k nemu a pobozkal ma. Bolo to také nesprávne, až to bolo dobré. Tak som neznášala tento náš vzťah, ktorý sme ani nechápali... ale pri ňom som si už asi mala zvyknúť.

„Čo tým chceš akože dosiahnuť?“ spýtala som sa, keď som sa odtiahla.

„Ďakujem za pomoc. Sladké sny,“ povedal s úsmevom a ja som odišla.

Ráno som našla len zaschnutú krv na pohovke.

...

V centrále som akurát podstupovala každodennú rutinu s dokladovaním totožnosti. Keď som sem pred pár rokmi začala pracovať, bavilo ma to. Kontrola kovov, identifikačné kódy, bezpečnostné úrovne, previerky... bolo to super. Ako z akčného filmu. Teraz je to len na otravu. Je to najstráženejšie miesto v Británii, plné vyškolených vrahov s licenciami a poznáme sa tu po mene... nikto cudzí nemá šancu.

Raz sme sa s Jamesom stavili, kto sa dostane do svojej kancelárie bez kontroly. Skúšala som to vetracími šachtami, ale chytili ma a ja som týždeň musela chodiť do práce bez podprsenky. Keď som sa ho pýtala, ako to dokázal on, povedal strážnikovi, že si zabudol doklady doma. Tak ho pustili.

Pár ľudí už sedelo v zasadačke. Ja som sa pridala a čakala som na poradu. O deviatej vkráčala do miestnosti M, naša šéfka. Začala hovoriť o posledných akciách, obratoch a plánoch. V strede porady do miestnosti vtrhol James.

„M, prepáčte. Komplikácie,“ ospravedlňoval sa, keď si opatrne sadal. Musel mať veľké bolesti už len z chôdze, ale nedal sa sebe nič poznať.

„V pohode?“ naznačila som ústami. On nepatrne prikývol.

„Bond! Vaša nezodpovednosť a nespoľahlivosť nikoho netrápi. Nabudúce si ma ale vážte natoľko, aby ste ma neprerušovali v strede porady! To radšej nechoďte vôbec!“ vybalila na neho M nevrlo. Nikto jej to nezazlieval. Oddelenie viedla tvrdou rukou, ale zato mala aj výsledky.

„Vynasnažím sa,“ povedal James.

„Tak ale ako dopadlo to včerajšie jednanie s Japoncami? Ešte som nevidela vašu správu!“ povedala vyčítavo.

„Už na nej pracujem. Jednanie dopadlo dobre.“

„To dúfam. S ich šéfom budeme nadväzovať kontakty. Dovedie nás k jeho šéfom, ktorí kšeftujú s uránom.“

„Myslím, že už sa nevedia dočkať spolupráce,“ povedal s vážnou tvárou. Keď všetci svoju pozornosť upriamili znova na M, žmurkol na mňa. Ja som sa len potichu uškrnula, keď som si predstavila ich nadšenie zo spolupráce.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Bond. James Bond: