OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Banda

14.12.2011 (10:00) • SidieOverThreshold • Povídky » Jednodílné • komentováno 8× • zobrazeno 932×

Milý denníček,

dnešný deň bol asi najhorší v dejinách najhorších dní.

Najprv Daniela, ktorá sa mi vycikala do postele. Opäť. Keď som požalovala mame, že sa mi už po tretíkrát vycikala do postele, mama len odvrkla, že Daniela má predsa len štyri roky, a že je to moja sestra, tak jej to mám odpustiť. Mne je jedno, či je to moja sestra alebo nie. Mne sa žiadne štvorročné decko do postele pocikávať nebude.

Ďalej Martin. Dnes si pustil ten jeho rep na minimálne päťsto decibelov. Ako keby som mala ušné bubienky z ocele. Jemu sa to už tak ľahko odpúšťať nebude. On by už mohol vedieť, čo môže a čo by nemal robiť. Má sedemnásť!

Plus musím prirátať chemikárku, ktorá si na mne vybila zlosť. Vyvolala ma k tabuli, a ja som ani necekla. Nie, že by som sa hambila, ale popravde... nič som sa nenaučila.

Potom ti ešte napíšem, ale na schodoch už počujem dupotať zlovestné nohy mojej malej sestričky.

Rýchlo som zatvorila denníček a strčila som ho pod skriňu. Potom som pribehla k dverám a otvorila som ich. Pred prahom do mojej izby stála moja maličká sestrička.

„Daniela prepáč, ale pre teba je moja posteľ doživotne zakázaná. Máš smolu. Prepáč, ale musíš prijať krutú pravdu osudu," povedala som jej a skôr, než stihla vydať čo i len hláska, zabuchla som jej dvere pred nosom.

Potom som sa otočila a pozrela som sa pod skriňu. Spravila som odpornú grimasu, keď som zistila, že môj denníček je zastrčený vzadu, pri stene. S tadiaľ ho už nevyhrabem.

Zobrala som ceruzku a snažila som sa ho vystrčiť z druhej strany, ale len, čo som ho potlačila do zadu.

Odniekadiaľ som vyhrabala najdlhšie pravítko, aké som len našla a nakoniec sa mi podarilo vystrčiť denníček von. Rýchlo som ho schamtla, keď  v tom sa otvorili dvere.

Zľakla som sa a stratila som rovnováhu. Začala som padať dozadu a môj denníček v sivej zamatovej väzbe mi vypadol z ruky a vletel naspäť pod skriňu.

Ja som dopadla na tvrdú zem. Rýchlo som sa pozviechala a otočila som sa na toho, kto ma tak vyľakal. Bola to moja najlepšia kamarátka Laura. Potichu sa pochechtávala, ale keď som na ňu hodila nahnevaný výraz, zmĺkla.

„Ahoj Lesia, prepáč, že som ťa vyľakala," začala Laura a jemne sa zasmiala. „Neprišla som len tak. Vlastne som ťa chcela o niečo požiadať. Vieš, keď som išla do Filipa, stretla som jednu super bandu. Dnes s nimi ideme von. Nechceš ísť s nami?" opýtala sa a uprela na mňa nevinný pohľad. Chvíľu som na ňu nedôverčivo pozerala, ale napokon som poľavila.

„No dobre, pôjdem," povedala som a Laure sa rozžiarili oči. Zvískla od radosti.

„Perfektné! Dnes o ôsmej po teba dôjdem. Prídem na mojom novom chrobákovi!" Otočila sa a odišla.

Pozrela som sa pod skriňu a vzdychla som. Môj denníček bol opäť zastrčený vzadu.

***

Keď pre mňa prišla Laura, bolo už takmer deväť, ale vôbec ma to neprekvapilo. Pri Laure je všetko možné. Samozrejme, nakoniec sme išli pešo, ale ani to ma neprekvapilo.

Ale keď sme zabočili do tmavej uličky, to ma už trochu prekvapilo. Začala som mať poriadny strach.

„Laura? Naozaj sme tu správne? Je to tu bezpečné?Je to tu také... tmavé," strachovala som sa. Laura len mávla rukou.

„Samozrejme, že sme tu správne. A je to bezpečné. Neboj sa," upokojovala ma, ale mne to vôbec nepomohlo.

Ale keď som uvidela nejakých podivných ľudí s cigaretami, strach sa ma zmocnil na toľko, že som sa otočila a vykročila som späť. Laura ma však pozná na toľko dobre, že presne vedela, že budem chcieť odísť, aj keď sa na mňa nepozerala, a potiahla ma späť.

Zakývala tým divným ľudom a podišla ku nim. Vôbec sa mi nepozdávali.

„Ahojte! Priviedla som si kamarátku. Lesia, toto je Róbert, vedie túto bandu." Ukázala na chlapca s kohútom na hlave a cigaretou v ústach.

„A ďalej je tu Diana, Peter, Patrik, Beáta a Kristína."

Začala sa rozprávať s Dianou, keď v tom začala kolovať nejaká striekačka. Zo strachom som sa pozrela na Lauru, ale tá len kľudne podala striekačku ďalej. Keď došla ku mne, začala húkať nejaká siréna. Najprv som si vydýchla, ale keď sa všetci rozutekali, začala som bežať za nimi. Nohy sa mi preplietli, a skoro som spadla. Plietla sa mi ľavá s pravou a podpätky tomu vôbec nepomáhali.Obzrela som sa a zistila som, že za nami beží polícia.

Keď sme zabočili za roh, všetci sa rozbehli doľava, iba ja som bežala doprava, ku môjmu domu. Našťastie pre mňa, policajti si ma ani nevšimli.

Keď som došla ku môjmu domu, vbehla som rovno do mojej izby. Ľahla som si na posteľ a zatvorila som oči.

V tom niekto zaklopal na moje dvere. Opatrne som ich otvorila, ale uvidela som len Danielu. Upierala na mňa tie jej veľké oči, a ja som ju bezmyšlienkovite pustila dnu.

Kým ona skákala na mojej posteli, ja som vytiahla môj denník a začala som si všetko zapisovať.

Keď Daniela odišla, odložila som denník a ľahla som si na posteľ. Zacítila som pod sebou niečo... vlhké.

„Daniela!" zakričala som.

Autor: SidieOverThreshold, v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Banda :