OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Akí sme?

02.01.2011 (19:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 18× • zobrazeno 2168×

Sedel som na verande svojho napoly schátraného, no stále dobrého domu. Pozoroval som scenériu, ktorú som mal pred sebou. Zapadajúce slnko, nebo sfarbujúce sa do odtieňov ružovej a oranžovej, zlatisté plány šírych lúk a polí... To všetko som pozoroval svojimi starými očami a celým telom vnímal krásu tohto večera. Celé moje telo sa tešilo, že smie pozorovať túto scenériu. Tešilo sa, že môže tesne pred smrťou cítiť radosť a teplo zapadajúceho slnka. Tešilo sa na príchod noci, pretože príchodom noci sa z tela oslobodí môj duch a moje telo bude navždy odpočívať. Moja duša opustí tento spustošený svet. Svet spustošený ničivými vojnami. Svet spustošený ľuďmi, ich túžbou po moci, po peniazoch.

Moje viečka sa začali pomaly zatvárať, ale môj čas ešte nenastal. Ten mal nadísť, keď moje staré hodiny odbijú polnoc. Čas, ktorý mi ešte zostával, som chcel venovať premýšľaniu, premýšľaniu nad týmto svetom, nad ľuďmi, ktorí ho obývajú.

Prečo sú ľudia takí, akí sú? Prečo? To nevie nikto... A nikdy to ani nikto vedieť nebude. Ľudská myseľ je tou najväčšou záhadou na svete. A ani tomu najinteligentnejšiemu vedcovi sa nikdy nepodarí preskúmať všetky jej zákutia. Každá myseľ je rozdielna.

Rovnako ako aj duch, ktorý je ukrytý v našich telách. Každý ma odlišnú dušu a pritom ju má každý rovnakú...

Nikto predsa nie je zlý... nikto nie je dobrý...

Podľa niekoho zlo a dobro neexistuje. Podľa niekoho existuje. Každý má v sebe kúsok dobra a kúsok zla. A u niekoho prevažuje dobro, u niekoho zlo. Niekto nedokáže od seba odlíšiť dobré od zlého a robí chyby, veľa chýb. Ale každý si za svoje chyby zodpovedá sám. Každý má zodpovednosť nad samým sebou. Nikto nikoho nenúti, každý sa rozhoduje sám.

Niekto nedokáže od seba odlíšiť peklo a nebo, belasú oblohu od utrpenia,  kvitnúce polia zelene od koľajníc chladnej ocele, úsmev od skrytého zúfalstva...

Tak akí vlastne sme? Dobrí alebo zlí?

Kto sa pozrie na spustošené dediny a mestá zničené vojnou, povie si zlí.

Kto sa pozerá na chudé deti, odeté len v prostom oblečení, hladné, bez rodičov, bez domova, povie si zlí.

Kto sa pozrie na bohatého muža, ktorý pokojne prejde na ulici okolo chudobnej žobráčky, povie si zlí.

A ten sa, kto sa na nich len pozrie, kto vidí ich zúfalstvo a ich utrpenie a nepomôže im, je tiež zlí.

A ten, kto sa pozrie na opustené mestá a dediny, vyľudnené a zničené a pocíti náhly žiaľ za tým, čo raz bolo také krásne a už nie je, ten je dobrý.

A ten, kto zbadá deti, hladné a opustené a prichýli ich vo svojom dome, dá im vlastné oblečenie, vlastné jedlo a postará sa o nich na vlastný úkor, ten je dobrý.

A ten, kto prejde okolo chudobnej žobráčky, zohne sa k nej a daruje jej peniaze, je dobrý.

Ale skutočne je dobrý?

Čo ak ten, čo prešiel okolo mesta či dediny, sám pomáhal pri ich ničení?

Čo ak ten, čo prichýlil opustené dieťa, sám zabil jeho rodičov?

Čo ak peniaze, kvôli ktorým museli zomierať ľudia , aby ich mohol mať človek? A dal ich žobráčke?

Skutočne sú dobrí?

Ale máme my právo na to, aby sme ich súdili?

Máme právo na to, aby sme my rozhodli o tom, či sú dobrí alebo zlí?

Čo ak práve naším zapríčinením skončila žobráčka na ulici?

Vážne máme právo súdiť tých ľudí?

Veď, čo ak sme rovnakí ako oni? Len si to nechceme priznať...

A čo ten, ktorý kvôli kúsku jedla zradí celý národ?

Je zlý?

Čo si o ňom myslíte?

Je zlý?

Čo ak ten kúsok potrebuje jeho chorá manželka, či choré deti?

A čo ten, ktorý zapredá nevinného človeka, ponechá ho na smrť, len aby dostal slobodu?

Je zlý?

Čo si ňom myslíte?

Je zlý?

Čo ak tá sloboda nebola pre neho, ale pre niekoho z jeho blízkych?

Tak akí vlastne sme?

Dokážeme od seba odlíšiť nebo od pekla?

Belasú oblohu od utrpenia?

Polia kvitnúcej zelene od chladných železných koľajníc?

Úsmev od skrytého zúfalstva? A dá sa to?

Tak akí sme?

Dobrí?

Či zlí?

A máme právo súdiť iných?

Čo si myslíte?

A čo ak by sa neveriaci spýtal veriaceho: „A prečo to Boh dovolil? Prečo nás nechal takto spustošiť našu Zem? Prečo nechá tisíce ľudí umierať každý deň?“

A veriaci by mu odpovedal: „Pretože Boh nám dal slobodnú vôľu... A my sme si vybrali sami.“

A čo by ste odpovedali vy?

Tak akí vlastne sme?

Zlí?

Alebo dobrí?

A sme vôbec nejakí?

To ľudia sa sami zabili... Sami zničili svoju Zem... Sami zabili svoje duše...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Akí sme?: