OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 7.časť

07.02.2014 (10:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 7× • zobrazeno 1136×

Po obede, som sa rozhodla zapísať sa do školy. Bohužiaľ, ja som nikdy nebola vzorná študentka a tak Klaus musel zavolať do školy a použiť svoj "šarm", ako to nazval. A nevyhla som sa ani prednáške, že do školy proste chodiť budem. Našťastie sa rozhodol, pre moju bezpečnosť, prepísať dom na mňa. A potom som zase počúvala prednášku o tom, aké drahé sú veci v tomto dome a že Elijah je na niektoré citovo naviazaný. Kvôli jeho súkromiu a hlavne, aby som ho potom nemohla vydierať, mi nepovedal, ktoré veci to sú. Neviem, ako ho to mohlo napadnúť. Ja a niekoho vydierať? Ja? Veď ja som anjelik na pohľadanie.

Keďže za tri dni mám narodeniny a hlavne za tri dni budem mať osemnásť, ako darček mi dal auto. BMW Jamara 650i, čierne. Odteraz môj miláčik. No, ako darček by sa dala považovať aj tá miliónová vila, ale to by som si pripadala priveľmi rozmaznane, takže to za darček nepovažujem. 

Bola sobota a ja som sa musela dostaviť do školy po papiere, aby som v pondelok mohla normálne nastúpiť. Keď som vystúpila z môjho nového autíčka, poobzerala som sa po okolí. Areál nič moc. Pár stromov a lavičky, potom parkovisko a budova školy. Momentálne všetko zívajúce prázdnotou. Veď ako inak. Kto by bol v sobotu v škole, nie?

Vstúpila som do budovy a zamierila som si to do kancelárie, kde by mala byť zástupkyňa riaditeľa. Orientovala som sa iba pomocou poradových čísel, nalepených na dverách rôznych učební a tried. Ja som mala namierené do miestnosti číslo 385 a práve som bola pri čísle 214. Snáď je tá škola menšia, ako sa zdá.

Po ďalších desiatich minútach blúdenia, som sa konečne dostavila do kancelárie. Otvorila som dvere a pozdravila sa. Tak tá mala na krajíčku. Divím sa jej, že ešte nezaspala. Podvihla ku mne jej otrávený pohľad a ja som sa držala, aby som sa nezačala smiať. No proste ľudia jej veku už nemajú pracovať. 

Kým všetko vybavila, trvalo to hodinu a pol. Mohlo to trvať určite o polovicu kratšie, ale ona sa evidentne nikam neponáhľala. Na rozdiel odo mňa. Ja som si ešte privstala, aby som sa stihla rozlúčiť s Klausom a ona ma tam takto zdržuje. Ach, hanba jej!

Pekne som zaparkovala pred mojím domom a vstúpila dnu, ako keby to bolo moje oveľa dlhšie ako deň. Klaus si akurát robil kávu. On ešte len teraz vstal? Pche, to som si mohla pospať aj ja a nie vstávať o siedmej. Áno, pre mňa je sedem skoro. Ale ako vidíte, v tejto rodine sú proste spachtoši a ja nevynikám.

„Dobré ránko, tak ako?” spýtal sa s úsmevom na tvári. Ja som potichu zavrčala s vzala mu tú kávu. Tváril sa zarazene, ale asi pochopil, že ju potrebujem oveľa viac ako on. Ach, ešte len ráno a ja už som s nervami na konci. Ak to takto pôjde ďalej, môžem sa namiesto do školy, zapísať na psychiatriu.

„Komu ako. Už nikdy viac! Tá stará ježibaba zdržovala určite naschvál! Ak ju ešte raz uvidím, asi ju rozdrapím!” On sa len pobavene zasmial. Provokuje. Len aby som nerozdrapila teba, otecko.

„Ale zvládla si to. No, ja už budem musieť ísť, ale nechávam ti tu dvoch mojich najvernejších hybridov. Neboj, ani si ich nevšimneš. Budú mi hlásiť, čo sa deje a ak by sa ti náhodou niečo stalo.” To ako vážne? Bonzáci a ešte k tomu v mojom dome? To ani nápad. Hneď, ako odíde, ich vyhodím!

„Dobre,” povedala som so zákerným úsmevom na tvári a iskričkami v očiach.

„Daj mi o sebe vedieť. Ahoj!” povedal a objal ma. Objatie som mu oplatila a nasávala jeho vôňu, kým sa neodtiahol. Keď odišiel z pozemku, hneď som začala robiť zmeny.

„Hej! Vy dvaja, kde ste?” Len čo som to dopovedala, zjavili sa predo mnou dve gorily. Vážne, hybrid by sa mal spoliehať na jeho nadprirodzenú silu a nie na ehm... tukové svalstvo. Ak sú toto tí najlepší, radšej nechcem vidieť zvyšok.

„Vidíte tú kôlničku vzadu?” Počkala som, kým sa otočia a prikývnu. „To je super, pretože odo dnes tam bývate,” povedala som so žiarivým úsmevom. Zmätene na seba pozreli, ale odobrali sa dobrým smerom. Bodaj by nie.

O cca tri minúty od vyhostenia nezvaných hostí, mi zazvonil mobil.

„Nikol, budú bývať v dome. Jasné?” Ehm, tak to bol Klaus.

„To ma už stihli nabonzovať? To čo si sem dopratal?” Tak toto je zrada. A ja som si myslela, že budeme kamaráti.

„Len ma informujú. Takže budú bývať v dome. Je mi jedno kde, ale v dome.”

„Fajn, pivnica je len ich. Ahoj,” zavrčala som do telefónu a zložila.

„Bonzáci, pivnica je celá vaša!” naštvane som vykríkla odo dverí. Tí dvaja sa s úsmevom dopratali dole. Dneska mi náladu spraví už len vodka alebo whisky. Tak som sa rozhodla, že so svojou maličkosťou navštívime Grill.

„Jednu whisky,” povedala som modrookému barmanovi.

„Hneď to bude.” Počkala som si na moju objednávku a odpratala som sa k najodľahlejšiemu stolu. Odtiaľto je najlepší výhľad na celý Grill.

Po chvíli dnu vošiel ten blbší Salvatore. Asi by som to mala spresniť, keďže obidvaja sú tupí jak polená. Takže, dnu vošiel Damon. Poobzeral sa po Grille a pohľadom sa zastavil na mne. On sa na mňa usmial tým jeho "oslnivým" pohľadom, zatiaľ čo ja som ho pohľadom prebodávala. Naša slovenčinárka by to nazvala neverbálna výmena názorov.

„Ty ešte žiješ?” spýtal sa ma hneď, ako sa pozval k môjmu stolu.

„Pýta sa mŕtvy,” prehodila som len tak akože mimochodom.

„Ako vidím, humor ťa ešte neprešiel.”

„Ako vidím, tvoje ego sa už nezmenší.” Vážne som nasratá kvôli tým hybridom, takže nečakajte žiadny milý pokec.

„Mačička má aj pazúriky, hej?”

„Damon, vypadni, než ti ten pohár rozbijem o hlavu. Vážne nemám náladu na nepriateľský pokec.”

„Odkedy sme nepriatelia? Veď som ti ponúkol bývanie.”

„Odkedy si sa na mňa vysral, keď som umierala.” Divím sa, že ten pohár ešte nepraskol, ako silno som ho stláčala.

„Ach, ten malý incident. Ja som myslel, že sme nato už zabudli.”

Prišla som k nemu a ten pohár som mu naozaj rozbila o hlavu. Síce som sa pri tom trochu porezala, stálo to za to. Vidieť ten jeho pohľad.

„Evidentne si sa zmýlil,” zašepkala som mu do ucha pri odchode.

A čo teraz? Keď prídem domov s krvácajúcou rukou, Klaus to bude vedieť do piatich minút. Teda, do troch minút, ako som sa mohla presvedčiť. No nič, poviem, že som proste rozbila pohár. Vynechám len malý detail, že to bolo o hlavu Damona Salvatoreho. A tak som sa pobrala domov.

Keďže skoro vôbec nekomentujete, rozmýšľam o chvíľkovom pozastavení poviedky. Nemá zmysel písať, ak to nikto nečíta. Takže, ak ju čítate, prosím, zanechajte aspoň smajlíka alebo nejaký názor. Alebo tam rovno napíšte, nech ju pozastavím, prípadne nech nepokračujem v písaní. Ďakujem, Alexis8301.

Nikoline auto:

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 7.časť: