OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 22.časť

07.04.2014 (19:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 3× • zobrazeno 948×

Pohľad Klausa:

Chodil som po izbe hore-dole. O Nikol nemám žiadne správy už štyri dni. Nikto ju nevidel, nikto o nej nepočul, vyhľadávacie kúzla nefungujú. Akoby sa pod zem prepadla. Damon chodí po New Orleans a hľadá ju vo dne, v noci. Ja som vyslal hliadky hybridov po celom meste. Bekah, Kol a Elijah majú na starosti čarodejnice a Marcel s upírmi prehľadávajú najtmavšie zákutia New Orleans. 

Neviem ako takto mohla zmiznúť. Dozvedel som sa, že to vypla. Môžem za to ja? Rozhodol som sa správne, keď som jej dal pocítiť samotu a vyhnanstvo z vlastnej rodiny? Tieto myšlienky mi nedajú spať. Neviem, kde moja dcéra je, s kým je a či je tam dobrovoľne.

Strach mi zvieral moje mŕtve srdce. Naozaj obrovský strach. Ale je predsa hybrid, nie je veľmi ľahké ju zabiť. Ale je aj čarodejnica a ak niekto vie využiť túto jej stránku, môže jej poriadne ublížiť. Rukou som si prehrabol vlasy a nalial whiskey. Takto to ďalej ísť nemôže! Zrazu do dverí vtrhol jeden z hybridov s návštevou. Nezvanou.

„Klaus, toto sa motalo okolo,” povedal, ukazujúc na osobu pred ním.

„Klaus Mikaelson! Idiot, imbecil, psychopat, vrah a paranoidný otec! Ako dlho sme sa nevideli?”

„Celeste,” zašepkal som. Čo tu tá chce? Prečo sa rovno nespýtať?

„Čo tu chceš? Tom, môžeš ísť, už to tu prevezmem,” povedal som hybridovy, ktorý po chvíli odišiel. Celeste mi vytrhla z ruky pohár s whiskey a vyprázdnila jeho obsah.

„Zabil si ma,” povedala.

„Hups,” pobavene som ju pozoroval.

„Mne je to vlastne jedno. Mám pekné telo, žijem. Ale čo sa tvojej dcérky týka... tam si nie som istá,” zahlásila a mne úsmev okamžite zmizol z tváre.

„Čo ty o nej vieš?!” vyštekol som na ňu.

„Prosím ťa, čo si myslíš, že sa jej stalo?”

„To ty?”

„A kto iný? Samozrejme, že ja! Teda, my. Zabila nás, všetky! A tak nejako sme sa zhodli na pomste,” povedala s pohľadom zabodnutým v prázdnom pohári. 

„Zabijem ťa!” vykríkol som a hodil ju o stenu.

„Urob to a nedozvieš sa, kde drahá Nikol je,” provokatívne sa usmiala.

„Dobre, urobíme dohodu. Povieš mi, kde je a ja ťa nezabijem,” navrhol som.

„Nie. Odídeš z New Orleans. Táto vojna je medzi čarodejnicami a upírmi. Nemáš v nej čo robiť. Takže ty, tvoji súrodenci a hybridi opustíte New Orleans a my pustíme Nikol,” povedala rázne.

Rozmýšľal som. Áno, Nikol je moja krv. Ale New Orleans? To je moje mesto. Môj život! 

„Nerozmýšľaj veľmi dlho, mohlo by to mať nezvratné následky,” povedala.

„Fajn, dobre! Odídeme z New Orleans, kým sa neskončí tá vaša žabo-myšia vojna!” vyhlásil som. Nič mi nestojí za život mojej jedinej dcéry.

„Neprídeš do New Orleans. Už sa sem nikdy nevrátiš,” diktovala ďalšie podmienky. 

„Dobre, hlavne pustite moju dcéru,” povedal som. Oslovenie moja dcéra sa mi páči.

„Hneď ako opustíte hranice New Orleans ju pustíme,” povedala a odišla.

Postupne som odvolal všetkých mojich súrodencov, dal rozkazy najvernejším hybridom a mohli sme sa vydať na cestu. Ako posledný prišiel Damon.

„Ostávam tu,” povedal.

„Čo? Nerob blbosti a poď!” zavrčal som. Chce hazrdovať s jej životom?

„Čarodejnice o mne nevedia. Nevieme v akom stave Nikol pustia a bez pomoci bude stratená. Všetci sa ti chcú pomstiť. Toto meste je pomstychtivými bytosťami prelezené do morku kosti. Čo myslíš, že urobia, ak nájdu Nikol slabú a bezbrannú? Jedno viem určite, nepomôžu jej!” obhajoval sa. Nerád to priznávam, ale má pravdu.

„Fajn, nájdi ju a príďte do Mystic Falls,” oznámil som mu miesto nášho budúceho bydliska. Caroline mi už aj tak chýbala.

Pohľad Nikol:

Ležala som v strede nejakého opusteného lesa, kde by ma nenašiel ani sám Boh. Vyhodili ma tu čarodejnice, Klaus vraj opustil New Orleans. Detaily mi nepovedali. Proste povedali, že Klaus odišiel a ja som voľná. Zlomili mi väzy a prebrala som sa tu. Na tomto bohom zabudnutom mieste. 

Vtedy som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. Celý môj život, všetko v čo som verila... komu som verila, všetko to boli lži. Po tvári mi tiekli slzy a ja som si priala jediné. Aby tu bol Damon, aby som mohla byť v jeho náručí, cítiť jeho vôňu.

Za mnou niečo zapraskalo. Z tmy sa vynorila postava zahalená v čiernom. Jediné, čo bolo vidno, boli kryštálovo modré oči.

„Damon?” zavzlykala som radosťou. Tak veľmi som si priala ho vidieť.

Zrazu sa celý obraz rozmazal a ja som sa s prudkým nádychom prebrala! Bol to len sen. Samozrejme, veď tu by ma nenašiel. Možno ma ani nehľadá. Nanovo som sa rozplakala. Uvedomila som si, že Celeste mala pravdu. Milujem ho. Ja ho milujem, hovorila som si dookola. A on o tom nemá ani tušenia.

Pokúsila som sa doplaziť k najbližšiemu stromu. Nemala som silu na nič. Oprela som sa o jeho kmeň. Objala som si kolená a plakala. Môj život je totálne v riti a ja s tým nič neurobím. Nemôžem. A možno ani nechcem. Zaslúžim si trpieť. Sklamala som Klausa, Rebeku, Elijahu... Sklamala som samú seba. Toto nie som ja. Takto sa nechcem chovať. Ja nie som bezcitná mrcha!

Musím mu to povedať. Nech ma odkopne, zabije, nech rozdrví moje srdce na maličké kúsky, ale musí to vedieť. Musí vedieť, že ho milujem. Chcem len, aby ma objal a nikdy nepustil. Chcem sa ráno prebúdzať vedľa neho, večer zaspávať po jeho boku a celý deň počúvať jeho vyznania lásky. Chcem Damona. Zamilovala som sa do muža, ktorého nikdy nezískam. Ale mám večnosť na to, aby som to aspoň skúsila. A večnosť je dosť dlhá doba.

Bola už noc, vonku bolo chladno a nikde ani živej duše. Zdalo sa mi, že som počula niekoho volať moje meno. Damon. Počula som Damonov hlas. Určite blúznim. Toto je podpásovka od môjho podvedomia. 

„Damon?” skúsila som znova s nádejou v hlase. Dúfam, že toto už nie je sen. Je možné, aby to bol on? 

„Nikol,” počula som ako hovorí moje meno. Vyzliekol si bundu, do ktorej ma zabalil. Vzal ma do náručia a premiestnil nás do nejakého auta. Teraz, alebo nikdy!

„Damon, ja...”

„Šššt,” zašepkal a pobozkal ma. „Milujem ťa. Tak veľmi som sa o teba bál,” povedal do mojich pier. Toto je určite sen. Ale ak je to sen, tak sa už nechcem prebudiť.

„Aj ja ťa milujem. Chýbal si mi,” povedala som. Tento krát som to bola ja, kto spojil naše pery v jedny. Bolo to ako ohňostroj, ktorý vypukol v mojom srdci. To teplo, ktoré sa rozlievalo po celom mojom tele. Cítiť ho pri sebe, byť v jeho náručí.

„Si slabá,” skonštatoval môj stav. Rozhrýzol si zápästie a priložil mi ho k ústam. Na nič som nečakala a napila som sa. Bolo to iné. Tento krát to bolo... osobnejšie. Bol to prejav lásky.

„Ďakujem. Za všetko,” povedala som. Na tvári som cítila slzu, ktorú mi okamžite zotrel.

„Neplač, už som tu,” utešoval ma. Cítila som jemné bozky vo vlasoch, ktorými ma uisťoval, že už neodíde. Cítila som sa v bezpečí. Cítila som sa milovaná. 

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 22.časť: