OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 17.časť

06.03.2014 (10:00) • Alexis8301 • Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries • komentováno 2× • zobrazeno 702×

Keď som sa zobudila, z chodby som začula rozhovor. Spoznala som Elijahu a Klausa.

„Marcel má Davinu, tak ja budem mať Nikol.”

„Ty chceš používať Nikolinu moc, aby si mohol ovládať New Orleans? A myslíš, že ona bude skákať, ako ty pískaš?” Hej, tak to pŕŕŕ!

„Ani ma nehne!” zakričala som z izby. Dvere sa otvorili a dnu vstúpil Klaus. Elijah pre istotu odišiel skôr, než niečo schytal. Zbabelec!

„Cudzie rozhovory sa nepočúvajú,” poučil ma Klaus.

„Ja som to len náhodou započula. A nemali ste sa baviť pred izbou, kde spím. A hlavne, keď neviete, či vôbec spím,” poučila som ho na oplátku, ja. „Ale to je jedno, nie som tvoj zdroj moci.”

„To sa ešte uvidí,” povedal a opustil izbu. Pche, čo si o sebe myslí?!

Postavila som sa z postele a pomalým krokom som sa dostala ku skrini. Na moje prekvapenie tam bolo oblečenie, presne v mojej veľkosti a štýle. Určite to vyberala Bekah. Obliekla som si čierne jeansy, žltý top a žlté lodičky. 

Vykonala som rannú hygienu a zišla som na dolné poschodie. V pláne som mala nájsť kuchyňu a najesť sa. Za stolom už sedela Rebekah.

„Dobré ráno,” pozdravila som ju.

„Dobré,” povedala a ďalej sa venovala svojím raňajkám.

Dala som si to isté, čo ona. Čokoládové cereálie, zalievané mliekom. Mňam!

„Hovorila som s Klausom o tom mačiatku a nedovolil to. Vraj, keď chceš zvieratko, nech to je niečo, čo nebude vidieť,” sklesnuto mi oznámila Bekah. Niečo, čo nebude vidieť... a v tom ma to napadlo! Papagáj!

„Bekah?”

„Hm?”

„Čo tak papagáj? Nebude ho vidieť, pretože papagáj bude lietať!” povedala som sa s nádejou v hlase.

„To je dobrý nápad! Hneď ho zoženiem. Chceš ho ísť vybrať so mnou?”

„Jasné!” vypískla som nadšením.

Predtým, než sme vošli do zverimexu, mi Bekah kúpila nový mobil. V zverimexe mali len papagáje druhu ara. Ale sú krásne. Keď sme prechádzali okolo klietok, Beke zazvonil mobil. Dovtípila som sa, že je to Klaus. Žeby sa stal zázrak a on si všimol, že mu zmizla dcéra? Nie, určite si všimol, že mu zmizol zdroj moci.

„Bekah, čo tento?” spýtala som sa Beky, ukazujúc pritom na jedného z papagájov. Obzerali sme si ho, no potom k nám prišla predavačka.

„Ak si ho chcete zobrať, musím vás upozorniť, že predtým žil v rôznych nočných baroch a kluboch.”

„To nevadí, však Bekah?” 

„Vôbec nie, ale vie rozprávať?” 

„Áno, vie, ale jeho slovná zásoba sa skladá z nadávok,” povedala predavačka. O to lepšie! 

„Fajn, berieme si ho,” povedala s nadšením Bekah. 

Zaplatili sme, čo ma prekvapilo a vydali sme sa domov. 

„Ako sa bude volať?” spýtala sa ma Bekah.

„Nibbles,” povedala som. To meno sa mi páči.

„Fajn, tak ja idem oznámiť Klausovi, že sme tu a aby v najbližšom čase nepoľoval na papagáje,” oznámila mi a zmizla v dome. 

Vzala som Nibblesa do izby, ktorú som si odteraz privlastnila. Dúfam, že nebola Elijahova. Nibblesa som spolu s klietkou položila na okno a začala som sa prezliekať.

„Ahoj, nová bordel-mama,” zanôtil mi Nibbles. No, tak to bude ešte zábava. 

„Ahoj, zlatíčko, ale oslovuj ma Nikol,” povedala som mu. Normálny človek by sa s vtákom asi nerozprával. Našťastie, ja nie som normálna.

„Ahoj, Nikol,” pozdravil ma znovu. Učí sa rýchlo!

„Správne, Nibbles. Čo by si povedal na prechádzku po dome?” Ako hovorím, nie som normálna. Otvorila som klietku a Nibbles mi sám sadol na rameno.

Zišli sme dole schodmi a v obývačke sa nachádzalo asi celé osadenstvo domu, okrem Elijaha. Nibbles každého pozdravil.

„Ahoj, nová štetka,” povedal Beke. „Čau kámo, tak jak sa ti tu páči?” spýtal sa Klausa. Ten sa tváril prekvapene, na rozdiel od Beky. Ona to brala ako samozrejmosť a ďalej sa venovala módnemu časopisu. 

Zletel mi z ramena a usadil sa pri Kolovi.

„Nazdar, Kol, konečne nejaká známa tvár,” povedal a preletel naspäť ku mne. Po tomto asi každý prepukol v hurónsky smiech. Lepšie sme ani vybrať nemohli.

„Takže, milá rodinka, toto je Nibbles. Je to moje nové domáce zvieratko,” povedala som a s Nibblesom na ramene som sa usadila vedľa Beky. 

Vzala som zo stola sušienky a kŕmila som Nibblesa. Ak by ste si odmysleli všetky veci, ktoré sa v poslednej dobe stali, sme celkom šťastná rodina. Bohužiaľ, nedá sa to len tak odmyslieť. Vlastne je mi s nimi celkom dobre, keď vynechám, že ma v podstate uniesol môj otec. 

„Klaus, potrebujem s tebou hovoriť,” začala som trochu vážnejšie. Kývol na znamenie súhlasu a pobrali sme sa do jeho pracovne. Chcela som s ním hovoriť osamote, aj keď viem, že všetci budú počúvať. Usadil sa za stôl, ja som si naliala whiskey a usadila som sa oproti nemu. Po chvíli ticha som začala.

„Nikdy som nemala kompletnú rodinu. Vlastne, okrem Lany som nemala nikoho. A teraz mám možnosť získať ju. Získať rodinu a byť šťastná. Ale ja nežijem podľa pravidiel, nerobím to, čo mi povedia iní. A veľmi rada by som tu zostala, ale nie ako väzeň. Ty sám veľmi dobre vieš, že ak by som sa rozhodla utiecť, utečiem. Mám tušenie, prečo ma tu držíš, ale dúfam, že to nie je pravda. Takže, prečo som vlastne tu?”

„Vieš, prečo tu si. Ak sa premeníš, budeš silnejšia, ako ja.”

„A dokedy si mal v pláne ma tu držať? Naveky? Ak sa budem chcieť premeniť, tak sa premením! A ty mi v tom nezabrániš. Ale zaráža ma jedna vec. Myslíš si, že by som s tebou bojovala? Myslíš si, že by som išla proti rodine?! Ak by som bola silnejšia než ty, pomáhala by som ti. Pomáhala by som ti držať mesto pod kontrolou. Bol by si kráľom. Nikdy! Nikdy, by som nešla proti rodine! A nikdy proti nej nepôjdem,” skončila som svoj monológ a bola som na odchode.

„Nikol, počkaj!” zakričal na mňa Klaus. To nemyslí vážne! Ale zastala som, chcem vedieť, akú výhovorku použije tentoraz.

„Prepáč, dobre? Proste, proste sa bojím. Bojím sa, že zostanem sám. Všetkým som neskutočne ublížil a na ich mieste, by som o mňa ani nezakopol. A oni tu so mnou, aj napriek tomu zostali. Ale bojím sa, že raz odídu. Že raz odídeš aj ty,” povedal a pozrel na mňa s nádejou v očiach. Totálne ma odzbrojil. „Zostaneš tu? Prosím?” 

Ponúka mi všetko, čo som kedy chcela. Rodinu. Za skúšku nič nedám, nie? 

„Zostanem,” povedala som mu. Objal ma a ja som konečne cítila, že je to správne. Že je to úprimne. Mám všetko, čo som chcela. Rodinu. A navyše, som princezná New Orleans. Nad týmto som sa musela pousmiať.

Vyšla som z izby a zapískala som na Nibblesa. Okamžite priletel a sadol mi na rameno. Idem ho učiť hovoriť! V rámci možností...

„Nibbles, povedz: modrooký idiot,” skúsila som šťastie.

„Modrooký idiot,” zopakoval po mne.

„Výborne!” zvýskla som a dala som mu sušienku.

Vošla som do izby, Nibblesa som zavrela do klietky a ľahla som si spať. Bol to náročný deň. Ale zaspávala som s úsmevom na tvári.

Snáď ste si nemysleli, že jej naozaj dám mačiatko! :D

Nikoline oblečenie:

Autor: Alexis8301, v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries

Sdílet

Diskuse pro článek Kto som? 17.časť: