OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction The Vampire Diaries » Kto som? 12. časť

„Á, naše slniečko je hore...” začula som ten otravný hlas, plný arogancie a drzosti.

„Dopekla, už zas?” zachrapčala som.

„Áno, už zas. A bude sa to opakovať, pokiaľ mi nepovieš, prečo za tebou chodí Klaus ako taký otravný pes. Je nebezpečný a on si tu chodí ako do práce. A to mal byť v New Orleans!” zavrčal a buchol päsťou do stola.

„Aha, takže ty chceš aby som ti povedala...” Na slovo povedala som dala určitý dôraz. „Prečo za mnou Klaus dolieza? Hm, tak to si sa ma mal spýtať predtým, než si mi zlomil rebro a vykĺbil rameno. No a aby som nezabudla, skoro nemôžem hovoriť takže...”

„Oprava. Zlomil som ti rebrá a rameno nemáš vykĺbené. Máš nalomenú kľúčnu kosť. A k tvojej pripomienke, ja som sa ťa to spýtal aj predtým, len si nepočúvala. Takže mi teraz odpovieš, aj keby to malo byť to posledné, čo povieš. A na oplátku ti dám trochu mojej zázračnej a neodolatelnej krvy.” Aký milosrdný je!

„Dobre. Poviem ti to. Ale trochu tvojej krvy mi dáš teraz. Aby som mohla aspoň hovoriť.” Ja som proste rodený vyjednávač. Staší si vymyslieť nejakú historku a dá mi pokoj. Vyzeral, že premýšľa, ale nakoniec som usúdila, že mi ju dá.

„Fajn, to znie fér. Máš šťastie, že mám dobrú náladu. Inokedy férovo nehrám.” Pretočila som nad tým očami. Môže mi tu povedať aj milión argumentov, ale aj tak si každý všimne, že nie je taký zlý, ako sa zdá. Aj ja som taká bola. Nehovorím, že som sa z toho dostala. Skôr to na sebe nenechám tak ľahko poznať.

Zahryzol si do zápästia a krv nechal nakvapkať do pohára. Pche, a kde je slušnosť? Mal by mi dať napiť rovno zo zápästia. Pripadám si menej cenná. Čo síce aj som, ale... v podstate žiadne ale nie je. Proste je viac ako ja. Podal mi pohár a ja som ho s trasúcou rukou prijala. Po prvom ochuntnaní by som to najradšj vypľula. Ale cítila som, ako sa mi postupne aspoň trochu zacelujú zlomeniny, a potom proste stop! Už nič. Ako vidím, malé množstvo krvy, malé množstvo zahojených rán. Stále som cítila spaľujúcu bolesť, ale opýtať si ešte trochu je pod moju úroveň.

„Tak, pohostenie máme za sebou. Teraz môžeš začať.” Nad jeho správaním som zase pretočila očami. Správa sa ako malý. No... môžem začať vymýšľať príbeh.

„Moja mama bola lovkyňa upírov. Jedného dňa sa vydala na lov, kde sa jej podarilo zabiť sedem upírov. Dvaja to ale prežili a pomstili sa. Zabili celú moju rodinu.” Chcela som pokračovať ale on mi skočil do reči.

„A ako do toho zapadá Klaus?”

„Počkaj, nech ti to celé dopoviem, a potom budeš mať priestor na otázky, ok? No, kde som to skončila. Takže tí upíri zabili celú moju rodinu. Keď som prišla domov, všade bola krv a mŕtve telá. A ako do toho zapadá Klaus? Mama bola dva roky na stope jedného z najstarších upírov sveta. Nejaký Marcel, ktorého stvoril Klaus. Mala ho zabiť, no neurobila to. Kôli Klausovy. Zamilovala sa do neho a ona mu tiež nebola ľahostajná. Nechceli si navzájom ublížiť, a tak uzavreli dohodu. Mama nezabila Marcela pod podmienkou, že keď bude od Klausa niečo potrebovať, pomôže jej. A o niekoľko rokov neskôr od neho niečo potrebovala. Keď zistila, že tí dvaja upíri prežili, vedela že sa pomstia. Vedela že zabijú každého, na kom jej záleží. A tak deň pred jej smrťou zavolala Klausovi. Potrebovala pomoc. Potrebovala, aby ma ochránil. A on splnil svoju časť dohody. Ochránil ma a ochraňoval ma celý život. Ochraňuje ma stále. Ja som vtedy mala dva roky a on ma vychoval ako vlastnú. A teraz, keď sa dozvedel, že mám problémy kôli tomu, že mám niečo spoločné s ním, vyhľadal ma. Nechal tu nejakých hybridov, ktorí ho o všetkom informujú, kedže vie, že ja by som mu o všetkom nepovedala. A včera, na tej párty, keď... keď zomrela Tina, nevedeli ma nájsť, a tak mu zavolali. On prišiel z New Orleans a našiel ma. To on pochoval Tinu. Proste je ako môj otec. Takže prečo sa dvakrát vrátil z New Orleans? Preotže som bola v nebezpečí. Do ktorého si ma, mimochodom, dostal ty. Takže za jeho príchod môžeš v podstate ty. Nejaké otázky?” povedala som vyčerpane vymyslený príbeh. Keď sa tak zamyslím, nebol až tak vymyslený. Je tam aj časť toho môjho života. 

Bola som poriadne vyčerpaná a oči sa mi samé zatvárali. Ja sa fakt potrebujem normálne vyspať a on ma tu otravuje s takýmito vecami.

„Teraz tvoja časť dohody,” povedala som a zívla som si.

„Počkaj chvíľu, musím si ešte niečo zariadiť.”

„Dopekla, čo ideš odvolať armádu? Nepočká to pár sekúnd?! Ja sa potrebujem normálne vyspať, tak ma tu nezdržuj!” povedala som a oprela som si hlavu a sedačku. Skoro som zaspala ale prebudil ma zvuk prichádzajúcej SMS-ky.

„Nikol, kde si? K.”

„Mal si ma hľadať až po troch dňoch nie? Som u kamaráta/Tininho priateľa. N.” Malá lož nikoho nezabije. Teda, dúfam.

„Ok. Keby niečo, daj mi vedieť.”

Aký starostlivý zrazu. Sedemnásť rokov mu bolo jedno, čo so mnou je a teraz ma nespustí z očí. Prečo som na neho zmenila názor? Pretože teraz mi niečo došlo. V tom príbehu som povedala, že ma vychoval ako vlastnú. A ja som jeho vlastná dcéra, ale sedemnásť rokov som netušila, kto je môj otec. Nezaujímal sa o mňa a ak by som ho nevyhľadala, asi by to tak aj zostalo. No, budem si s ním musieť pohovoriť.

„Kde si Damon? Pohni, lebo ti tu zaspím!” zakričala som do asi prázdneho domu.

Pol hodinu som sa ešte premáhala, aby som zostala hore, ale napokon som predsalen zaspala. Kto normálne zaspí v dome nepriateľa? Tak dúfam, že sa prebudím na rovnakom mieste, ako som zaspala. Vlastne, dúfam že sa vôbec prebudím.