OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 6. kapitola

04.06.2014 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 665×

Tvoje miesto (Remus)

Nezáležalo na tom, ako zúfalo sa chcel Remus Námesačník dostať domov, ako dlho odmietal túto zvláštnu, priam šialenú myšlienku – bol zaseknutý v tejto krajine menom Stredozem a jeho zúfalstvo narastalo každým dňom.

Prvých pár dní  ho títo zvláštni ľudia nechali napospas sebe samému, dovolili mu vyrovnať sa s tým, čo tak dlho odmietal – nemôže byť v inom svete, to je predsa nemožné! Potom si ale  uvedomil, ako je ten argument absurdný – je predsa čarodejníkom, nič nie je nemožné. A tak si postupne, deň za dňom, zvykal na nový svet. Nekričal, neplakal, či nezúfal - aspoň nie navonok, taký Remus Lupin nikdy nebol. Radšej svoju myseľ upínal na riešenie.

Mágiu.

Tá bola kľúčom.

Lenže on bol bezmocný, neschopný a bezbranný. Mohlo to byť ešte horšie?

Ľudia z tábora mu síce dali jedlo a nikdy neboli skutočne nepriateľský, no nikto s ním neprehodil ani o pol slova viac, ako bolo skutočne potrebné. Remus v ovzduší cítil hnev a tušil, že ho vyvolalo vyhlásenie, že ich vojna je malicherná a nepotrebná.

Vedel, že by sa mal ospravedlniť hlavne elfovi menom Legolas, tomu, kto s ním rozprával prvý, veliteľovi tohto boja. Občas ho tu a tam zazrel prechádzať sa po tábore, svetlé dlhé vlasy rozviate vetrom, modré oči ani ostriež a luk stále prehodený cez plece. Bol vždy strašne vážny – Remus videl jeho mladú tvár, no pod ňou predčasne zostarnutú dušu.  

Často s niekým hovoril, kontroloval, plánoval. Staral sa o bojovníkov ako o jednotlivcov, každého poznal po mene. Bol autoritatívny, no láskavý – Remus musel uznať, že je to rodený vodca a bojovník. Pri pohľade na neho ho často napadala otázka, ako presne veľký je tento boj. Koľko bitiek asi už tento elf vybojoval?

No i cez to Remus nedokázal nazbierať dostatok síl, aby sa mu ospravedlnil, nech sa snažil, ako chcel. Hnev a samota, ktoré ho teraz obklopovali mu nevadili – prežil tak predsa vďaka lykantropii väčšiu časť svojho života. Mal síce pár priateľov, no nikoho takého ako Sirius, pričom ani ten pri ňom nemohol byť neustále.

A teraz bol mŕtvy. Remusa vždy tá myšlienka zastihla nepripraveného, drvila jeho dušu na prach.

Všetky slová, ospravedlnenia, mu k tomu na perách okamžite mrzli pri pomyslení na to, ako ho elf nazval: Blázon bez mágie.

Mágia bola okrem Siriusa to jediné, čo mal, jediná vec, vďaka ktorej sa cítil ostatným ako tak rovnocenný, nie len ako prašivé zviera. A i to bolo teraz preč – bol bezmocný.

A tak len sedel pred ohňom, hladil Siriusov prútik a spomínal. Všetky tie zvláštne bytosti okolo neho, na ktoré si ešte len zvykal – hrdí a mršní elfovia a územčistí a silní trpaslíci – ho  ignorovali a on ignoroval ich. A tak to všetkým vyhovovalo.

Až do jedného dňa, keď za ním prišiel elf menom Valor. Bol rovnako vznešený, azda len o trochu odťažitejší ako bol Legolas, než ho nahneval. Remus z neho však cítil skrývanú láskavosť a pochopenie, aj keď neboli určené jemu. Často sa preto divil, prečo vída Valora väčšinou samého, bez priateľov, vždy sa straniaceho. S Legolasom by pokojne mohli byť bratia – mali rovnako jemné a vznešené črty, Valor vlasy len o pár odtienkov tmavšie ako Legolas . Všetci elfovia, ktorých si Námesačník v tábore všimol mali rovné dlhé vlasy a jeho sa lákalo spýtať, či vôbec toto pokolenie má vlasy kučeravé. Držal však jazyk za zubami – nechcel uraziť tieto bytosti ešte viac, ako sa mu to už podarilo.

Valor zo začiatku nebol o nič priateľskejší ako ostatní. Zadal mu prácu, niečo čo mal spraviť pre tábor a potom sa pobral ďalej. Remus postupom času pochopil, že Valor je niečo ako ľavá Legolasova ruka – staral sa o chod maličkostí, na ktoré Legolas nemohol márniť čas. Proti práci nikdy neprotestoval, plnil ju dôsledne a presne, aby ukázal svoju vďaku za ošatenie a pravidelný prísun jedla. V jeho živote boli totiž časy, kedy ako vlkolak nemal ani to.

A Valor mu postupne zadával úlohy náročnejšie a dôležitejšie. Od výpomoci v kuchyni sa postupne dostal cez opravu štítov, kde sa jeho vlkolačia sila nadmieru hodila, až po skupinovú nočnú hliadku. Nie všetko mu išlo hneď – Valor mu zo začiatku, keď vysvitlo, že ani nerozozná zbraň elfa od zbrane trpaslíka, musel všeličo vysvetliť. A pri skupinovej hliadke ho tiež nenechal nikdy samého – no jemu to vôbec nevadilo. Na dohľad bol pre svoj status nebezpečného vlkolačieho monštra zvyknutý a Valor a jeho práca ho aspoň nenechali často myslieť na Siriusa.

Práca bola občas pre neho i Valora dlhá a monotónna, čo ich doslova prinútilo k rozhovorom. Najprv k rozpačitým a hnevlivým, no postupom času boli otvorenejšie a priateľskejšie. O to viac, keď Valor zistil, že Remus o Stredozemi ani národoch v ňom nevie absolútne nič. A tak začal po večeroch dostávať trpezlivé  prednášky o histórii – o boji so Sauronom, o Spoločenstve prsteňa i slávnom návrate kráľa. O hrdinských činoch Froda, Gandalfa Sivého, Aragorna i samotného Legolasa a jeho už mŕtveho priateľa Gimliho. Pri zmienke o ňom pocítil vlkolak voči Legolasovi isté sympatie – elf očividne veľmi dobre vedel, čo to znamená prísť o priateľa.

Občas sa mu však z toľkého množstva mien a informácií točila hlava. Valor sa na tom schuti zasmial – najprv mu len mykalo kútikmi úst, no nakoniec nevydržal a vyprskol smiechom – veď nepočul ani len polovicu všetkého, čo patrí k Stredozemi!

Postupne však prešiel na všeobecnejšie informácie. Kreslil mu do piesku paličkou mapy a tak Remus získal prehľad o tom, kde je napríklad Rohan, či Temnohvozd. Trpaslíci a ľudia v ich okolí sa posmievali, keď zistili, čo všetko tento blázon nevie – no na jeho prekvapenie ich Valor vždy zahriakol. Na viac vždy riešil i najmenšie spory vôkol seba – Remus si uvedomil, akú dôležitú úlohu Valor v tábore má. Je mierotvorcom, niekto, bez koho by vojaci nedokázali v boji absolútne veriť jeden druhému pre malé hádky všedných dní.

Nakoniec mu Valor vysvetlil i základné fakty o národoch. O tom, ako trpaslíci milujú kameň a hlbokú zem. Že majú hrdelný jazyk a len málo žien, ktoré si strážia ako oko v hlave. O tom, aké krásne podzemné paláce vedia stavať.

Potom sa postupne presunul k ľuďom, no nezdržal sa pri nich dlho, predpokladajúc, že nemusí Remusovi tieto veci objasňovať, keďže je sám človek. Nakoniec si nechal svoj ľud – elfov. Hovoril o ich vznešenosti, dlhovekosti, o ich mágii a spojení s prírodou. O ich vynikajúcom sluchu i zraku. Hovoril o elfoch ako o sprievodcoch všetkých národov a Remus tušil, že svojej rase trochu nadržiava, ale i tak v tichosti s úsmevom počúval a pýtal sa tak, ako za študentských čias. Miloval elfské piesne, ktoré Valor spieval,  keď sa už ani jednému z nich nechcelo rozprávať. V takých chvíľach, obklopený mierumilovným spevom, aspoň na chvíľu zabúdal na zúfalstvo z toho, že nie je vo svojom svete.

Pociťoval neskutočný mier, za ktorý bol tomuto elfovi neskutočne vďačný – nedokázal sa prestať diviť, ako to, že sa s ním táto vznešená osoba, mierotvorca, rozpráva. Prečo sa s ním zahadzuje, prečo je stále tak sám?

I cez  to, že Remusovi neuniklo, že je Valorovi práve on najbližší medzi nimi stála akási bariéra – elf niečo tajil, Remus to po rokoch skrývania vlastného tajomstva vedel vycítiť, no nepýtal sa. Valor na viac neuznával to, že by Remus bol z iného sveta. Myslel si, že mu niekto počaroval alebo že je pod kliatbou, ktorá ho pripravila o spomienky na toto miesto. Remus sa mu ani nedivil, na tú myšlienku, že prepadol portálom na ministerstve do iného sveta si aj on sám zvykal veľmi ťažko. Každé pomyslenie na boj, v ktorom teraz chýba, ho ťažilo. Naučil sa pred Valorom o svojom svete nerozprávať a Valor bol za to rád. Okrem toho bol ale Valor dobrým spoločníkom.

Valor ho po nociach prestal postupom času sledovať, preto Remus nemal problém odkradnúť sa do lesa, nájsť si v nej odľahlú jaskyňu a prečkať nenávidený úplnok. Na ďalšie ráno sa dovliekol naspäť do tábora, no väčšinu dňa prespal.

 Dúfal, že so zmiznutím mágie odíde aj jeho lykantropia, no jeho nádeje na pokoj od prekliatia boli márne. Čím bližšie bol úplnok, tým viac cítil typický nepokoj a ťah v kostiach aj na koži. Zmysli sa mu postupne zostrovali ešte viac, ako normálne. Keď začal načúvať krvi prúdiacej v žilách vôkol seba, vedel, že premena je veľmi blízko.

Remusa len trápilo dokedy sa mu podarí jeho prekliatie utajiť – čo s ním spravia, ak náhodou zazrú skutočného Námesačníka, to monštrum, ktoré Sirius kedysi tak príznačne pomenoval? Znenávidia ho? Vyhlásia ho za príšeru temnoty a zabijú? Remus úporne prosil Merlina, aby sa tak nestalo. Nechcel si niesť bremeno opovrhnutia za to, že je vlkom aj v tomto svete.

Byť v povedomí ostatných len obyčajným človekom, ktorý sa dokáže ovládať a nie je nebezpečný, bolo zvláštne radostné, aj keď ho tu považovali za blázna. Oslobodzujúce. Jediná vec, ktorá dokázala jemne prekryť chlad, ktorý cítil v hrudi odkedy mu do náručia padlo mŕtve telo Siriusa.

A tak si Remus Námesačník našiel v tábore svoje miesto – okraj skupiny, ignorovaní veliteľom Legolasom. Tichá pomoc, ktorú si všímal len elf Valor. Všetci s tým boli spokojní. Zdalo sa, že všetko zas trochu dávalo zmysel. 

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 6. kapitola: