Stratení a nájdení 15. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Veľké zmierenie. Odhalenie pasce.

15.07.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 0× • zobrazeno 472×

Zmierenie v boji (Legolas)

Ostrenie čepelí. Búchanie chvatne pripevňovaného brnenia. Erdžanie koní a pokriky vojakov.

Prípravy na boj boli v plnom prúde.

Bývalému princovi Temnohvozdu sa pri vstupe do tábora veľmi uľavilo. Mal strach, že nepriateľ takticky využije výhody prekvapenia a zaútočí na nich v spánku, nepripravených. Legolas i cez všetku úľavu nechápal, prečo tomu tak nebolo – každý veliteľ by takúto výhodu patrične využil - no momentálne nemal času to nejako hlbšie rozoberať. Elfovia, ktorí boli svedkovia prvého stretnutia s nepriateľom, Temným elfom, stihli varovať ostatných a to jediné teraz bolo dôležité. Chvatne s Valorom po boku vstúpil do tábora a začal organizovať.

Všetko prebiehalo vo veľkej rýchlosti – rozkaz, vypočuť si informáciu, zas rozkaz. Vojaci ho na slovo počúvali, jedni mali tváre popolavé od strachu, iní zas líca a oči rozpálené v túžbe po boji. Legolas ich všetkých usmerňoval a dodával im podľa potreby odvahy či rozumu.

Všetky pocity zo stretnutia s nepriateľom na čistine na neho doľahli až neskôr, keď bol nútený sa zastaviť. Ktosi trval na tom, aby si princ navliekol svoje brnenie, na ktoré v chvate ani nepomyslel - a Legolas nemohol povedať nie, bolo by to číre bláznovstvo, aj keď sa snažil každú sekundu využiť na sumarizáciu vojska v snahe pripraviť sa na nepriateľa.

A vtedy sa už prosto nemohol ubrániť.

Najsamprv ho v obnovenej miere zasiahla hanba za správanie k Remusovi Námesačníkovi. Jeho neústupčivá a presná myseľ elfa mu znova a znova predhadzovala kryštálovo čisté spomienky na jeho krutosť. Na ten neskutočný hnev. Až prednedávnom pochopil, že jeho veľkú časť tvorila zranená pýcha veliteľa a priateľa - vždy bol považovaný za dobrého spoločníka a bútľavú vŕbu, to, že by sa mu priateľ nechcel zveriť bolo... nad jeho chápanie. Spoločne s jeho veľkou zodpovednosťou veliteľa a katastrofou, ktorú toto tajomstvo mohlo spôsobiť, to bola výbušná kombinácia. Dosť na to, ako vyriekol jeho tajomstvo tak, aby sa to dozvedel celý tábor. Legolas sám nad sebou pokrúti hlavou – toto správanie mu skutočne neslúžilo ku cti.

Toto všetko čiastočne zakalí i to dobré, čo sa tak škodoradostne od nepriateľa dozvedel – nie je nakazený! Nestane sa vlkom! Keď to zistil, musel sám sebe priznať, že ho zasiahla neočakávaná radosť nad tým, že nemusí niesť toto bremeno. Ani čo by mu z pliec niekto zložil strašidelne veľký balvan. Nemusí bojovať so žiadnou neskrotnou temnotou v sebe – stačí bojovať s tou, ktorá na nich útočí zvonka. Na to sa však jeho myšlienky opäť chmúrne stočia k Remusovi Námesačníkovi – on bojuje na týchto dvoch frontoch súčasne takmer celý život. A vyhráva.

Niečie ruky mu rýchlo dopĺňajú šípy do tulca a kontrolujú luk. Na čísi pokyn rozpaží ruky, aby na ne mohli byť rýchlo nasadené chrániče z ľahkej elfskej ocele. Zatne zuby, no jeho myseľ opäť vyhrá – tentoraz poukáže na celý rozhovor s ich nepriateľom. Len on a jeho eldari naisto vedia, že dnes sa odohrá prvá bitka, v ktorej sa stretnú pravdepodobne po prvýkrát tvárou tvár Temnému elfovi. Legolas mal možnosť spoznať, že Temný elf je mág, k tomu mocný. Na boj s ním budú potrebovať taktiež mágiu. No bude Remus Námesačník ochotný vôbec bojovať po tom, ako sa k nemu správal? Na viac si veľmi rýchlo uvedomí, že zbroj mu navliekajú ľudia, nie jeho eldarovia tak, ako tomu bolo zvykom – ani jeden z nich, okrem Valora, s ním ešte neprehovoril. Pri tom pomyslení bezmocne zatne zuby.

Akú veľkú nedôveru sa nepriateľovi podarilo zasiať medzi príslušníkov jeho vlastného rodu?

„Hotovo,“ zamrmlú pomocníci.

„Ďakujem,“ vydýchne Legolas. Bolo niekedy navliekanie zbroje bolestnejšie a zdĺhavejšie, ako toto?

Pohľadom veľmi rýchlo vyhľadá Valora – je už taktiež vychystaný do boja. Legolas sa k nemu ani cez všade sa hmýriacich vojakov nesnaží dostať bližšie. Len ústami nemo naznačí slovo Remus. Valor rýchlo pochopí a bradou naznačí lesnú cestičku na mieste, kde na okraji tábora Remus Námesačník prespával. Obidvaja elfovia sa tým smerom v tichej zhode vydajú.

Čím ďalej kráčajú, tým väčšiu horúčavu cítia i keď oheň sám o sebe nevidia. Legolasa i cez to zamrazí – ten oheň nemôže predsa byť tak blízko! Len pred chvíľou od nich bol vo vzdialenosti väčšej ako pol druha kilometra. Čo za pekelné čary to sú? Elfovia oheň nemôžu zazrieť, ba ani len dym, no sálajúce teplo im hovorí, že je na dosah ruky.

Keď si Legolas už začne myslieť, že hľadanie Remusa je tu márne a že by sa mali otočiť a skúsiť iný smer, vynorí sa pred nimi jeho vysoká postava.

Rýchlo ho prehliadne od hlavy po päty a potom málom zakľaje – nemá na sebe ani kúsok zbroje, dokonca ani zbraň. Očividne nikoho nenapadlo postarať sa o jeho bezpečie, bez pochyby aj vďaka tomu, ako sa k nemu opovržlivo správal on sám.

A pritom bude možno on voči mágii ich najväčšou nádejou.

„Remus!“ povie Valor v pozdrave a podíde k oslovenému.

Ten sa mu otočí čelom, no vyzerá akosi zvláštne, krotko, ani čo by nevedel, ako sa správať. Legolas s istými rozpakmi pozrie na tvár Remusa Námesačníka – bledá, vystupujúce jazvy ako znaky utrpenia na tvári kričia do ďaleka. Oči opuchnuté od nedostatku spánku. Poriadne si ho ešte raz, po prvýkrát od toho incidentu, prezrie – ešte niečo nie je v úplnom poriadku. Až po chvíľke sa mu podarí odhaliť čo to je... až potom, čo si spomenie na to, čo mu predtým povedal Valor v stane po tej strašnej noci.

Ten muž skutočne vyzerá takmer rovnako zlomene, ako keď prišiel na tento svet s vedomím smrti priateľa, to všetko teraz len veľmi plytko prekryté rúškom potrebnej normálnosti. Neistotu osloveného preruší Valor jednoducho objatím. To jednoduché gesto práve od neho vypovie o mnohom – tento eldar bol síce vždy priateľský, ale jeho samota ho naučila rezervovanosti voči akémukoľvek prebytočnému fyzickému kontaktu.

„Čo tu stváraš? Okamžite sa s nami vráť do tábora, musíme sa prichystať na boj!“

„Ja viem, robím, čo môžem,“ odvetí Remus, stále uväznený v polovičnom objatí, na tvári výraz prekvapenej vďačnosti. „A aj tak nemôžem vkročiť do tábora a ty to vieš.“ Valorov pohľad sa v tom momente skrúti k Legolasovi, dokonca aj ten Remusov dovolí pozrieť naň, aj keď len na zlomok okamihu. Legolasa sa zmocní malý osteň malichernej pýchy – skutočne je jeho ospravedlnenie očakávané natoľko, že ho do neho ženie aj samotný Remus Námesačník? Skutočne je všetka vina teraz na Legolasovi?

Elf tú myšlienku rýchlo zadusí v zárodku a pocíti za ňu vinu na duši. Remus Námesačník spravil chybu, ale svoj diel viny si už odpykal – Legolas asi nikdy nezabudne na tú noc. Na to, ako zakrvavený, dobitý a nahý Námesačník absolútne ignoroval svoje zranenia, radšej sa staral, či sú v poriadku oni dvaja... a keď zistil, že ho uhryzol a údajne nakazil, hrôzou zamdlel. Hnevu, hlavne toho jeho, na neho spadlo dostatok. A pritom pamätal na to, čo mu bolo povedané – Remus bol donútený k žitiu s vlkom v sebe od svojho detstva. Bol opovrhovaný, nech sa snažil ako chcel. Preto sa snažil tu všetko zatajiť. Nebolo to o nedôvere voči členom Trojlístka. Bolo to o snahe zapadnúť a byť... normálny.

To všetko sa dalo pochopiť. A Legolas konečne aj chápal.

Bolo hlúpe, že to všetko si dokázal uvedomiť až potom, čo mu do duše prehovoril nepriateľ.

Elf sa zhlboka nadýchol – ospravedlnenia pre neho ešte vždy neboli ľahké, nech robil, čo chcel. Na jazyku sa mu už formovali slová, keď v tom sa stalo niečo zvláštne.

Remus Námesačník sa mu otočil chrbtom.

„Najpotrebnejší som teraz aj tak tu.“

Legolas prekvapene zaklipká očami – azda Remus neočakáva jeho ospravedlnenie a on si to pred chvíľou len nahováral? Alebo ho azda ani nechce prijať?

„Musím prísť na to, ako zastaviť ten oheň.“

„Veď ani presne nevieme, kde je,“ odvetí Valor pochmúrne. „Vieme len, že postupuje strašne rýchlo.“

„Je to ešte horšie. On...“ prehltne a pozrie sa spriama na Valora, ani čo by potreboval dodať odvahy pred tým, než vyriekne zvyšok, „tvorí kruh. Je to slučka, ktorá sa pomaly sťahuje okolo celého tábora.“

Legolas sa pri tej vete cíti, ako keby ho niekto celou silou udrel kladivom do pŕs. Tak preto Temný elf nezaútočil hneď! Preto prepustil ostatných elfov, aj keď ich mohol zabiť! Vedel, že ich má v hrsti bez použitia jediného ohyzda. Vojakov nahradil pohlcujúcim ohňom, ktorý bol začarovaný tak, aby ho nemohli ani len spozorovať.

„Ako to vieš?“ spýta sa ho Valor pridusene. Možno sa predsa len mýli...

Remus Námesačník sa odvráti. „Cítim z toho ohňa moc... veľkú moc. Veď sa len pozrite.“

Remus smerom k ohňu rozpriahne ruky tak, aby dlaňami mieril priamo na smer, odkiaľ prichádza tá desivá horúčava ohňa. Rukávy voľnej košele sa mu vyhrnú až po lakte a Legolas na jednom z nich niečo zbadá. Remus Námesačník má tenkým povrazom ku predlaktiu ľavej ruky priviazaný prútik, to jediné, čo si sem doniesol zo svojho sveta po padlom priateľovi. Prútik Tichošliapka.

„Sirius, pomôžeš mi, prosím?“ zamrmle Remus tak, že pokiaľ by Legolas nebol eldarom s dokonalým sluchom, nerozumel by. Potom sa prstami jemne dotkne priviazaného prútika, spokojne a zhlboka sa nadýchne a potom zvolá: „Oddi ar wahanlen!“

Kúzlo znie Legolasovi akosi úplne inak, ako tie predchádzajúce – je tvrdšie, nie tak trochu spevavé. Intuitívne vytuší, že je z iného jazyka, ako tie predchádzajúce. Avšak na jeho úžas a počudovanie, z Remusových rúk vyletia biele stužky svetla hneď na prvýkrát – žiadne ďalšie prosby, či pokusy. Remus Námesačník sa stihol v čarovaní v Stredozemi za krátky čas veľmi zlepšiť, aj keď stále potreboval pomoc - spomienku na Siriusa, teraz už v podobe toho prútika, ktorý sa mu neustále dotýkal kože.

Stužky svetla rýchlo preletia k miestam, kde sa už elfovia pre neskutočnú horúčavu neodvážili. Tam zastavia a začnú sa rozpíjať do priestoru ako atrament rozliaty na pergamene, do všetkých smerov, až pripomínajú jemné pavučiny. Následne zažiaria svetlom a razom zmiznú, ani čo by sa pre tú horúčavu vyparili – na ich mieste zrazu elfovia vidia oheň.

A je to vskutku zvláštny pohľad – oheň je strašidelne vysoký, siaha až ku korunám stromov, tak, aby ho nepreskočil ani ten najšialenejší kôň so svojim jazdcom. Kúzlo odhalilo len kúsok toho ohňa – ohnivú stenu dĺžky pár metrov, ďalej ako keby ani neexistoval o čom elfova vedeli, že to tak nie je. Je trochu bledší, ako bežný oheň – Legolasovi pripomína oheň vo vyhniach, ktorý je rozpálenejší, ako ten normálny.

Najzvláštnejšie na tom je, že aj keď je taký vysoký a očividne smrtonosný, všetky stromy i tráva okolo sú v absolútnom poriadku.

„Ako je niečo takéto možné?“ poukáže s údivom Legolas, keďže sa to prie s logikou. „Veď ten oheň nemá žiadne palivo.“

„Ale áno,“ pochmúrne ho opraví Remus, „mágiu. Je to nesmierne náročné, ale je tomu tak. Nepriateľ môže takto naviac oheň omnoho ľahšie ovládať. A keďže aj jeho podstata je magická, nemožno ho uhasiť vodou.“

„Má to aj iný dôvod,“ zamrmle Valor. „Nepriateľ je predsa Temný elf.“

Remus Námesačník sa na neho pozrie s čelom skrčeným nechápavosťou.

„Nech je zlý, ako chce, stále je v ňom niečo z eldara. Ten by lesu, svojmu otcovi a matke, bezdôvodne neublížil, radšej by zabil seba,“ objasní Legolas zaujatý tou myšlienkou. Je to zvláštne a trochu znepokojujúce uvedomenie – nepriateľ ušetril les. Ak urobil toto, nie je úplne čistým zlom... aspoň na istej úrovni. Tu však potom vystáva nepríjemná otázka - čo všetko od neho presne môžu očakávať?

Pár okamihov hľadia všetci traja na ohnivú stenu, rozmýšľajú. I za tú chvíľu môžu voľným okom sledovať, ako sa ohnivá stena prisúva bližšie k nim. Horúčava rastie, vyháňa ich preč ako divú zver. Remus Námesačník sa zachmúri a zamrmle pár slov – ohnivá stena opäť zmizne z ich zorného poľa. Legolas je za to svojim spôsobom vďačný.

„Dokážeš to zastaviť, Remus?“ spýta sa ho to Valor tú najpálčivejšiu otázku.

A mág, ich jediná nádej proti ohňu, sa zapozerá do diaľky, ani čo by odpoveď hľadal v lese, nie v sám v sebe. Postoj trochu zhrbený, ani čo by na pleciach niesol sám váhu celého sveta. Legolas ten pocit ako veliteľ poznal a ľutoval, že ho teraz musí poznať aj Remus.

„Áno,“ vyriekne napokon verdikt, „ale potrebujem to urobiť z tábora.“ Opäť pohľad na Legolasa.

„Samozrejme,“ pristane Legolas, „Remus Námesačník, ja-“

Jeho slová sú však prerušené kvílením rohu z tábora. Nebezpečenstvo.

„Musíme sa vrátiť. Rýchlo!“ počujú od Valora skôr, ako sa rozbehne lesom nazad. Remus chce urobiť to isté, Legolas ho ale chytí za pažu. Zachmúri sa, keď Remusom pod jeho dotykom jemne trhne – čo to, u bohov, spôsobil priateľovi?

„Musíme ísť, Legolas!“

„Áno, pravdaže. Ale prosím, počuj ma.“

„Ale roh-“

„Neskôr na to už možno nebude možnosť,“ zatne ho Legolas rýchlo, poukazujúc na to, aké nevyspytateľné sú bitky aj pre tých najlepších bojovníkov. „Nepôjdem do boja pred tým, než sa s tebou nezmierim.“

„Nedlžíš mi ospravedlnenie, Legolas. Uvrhol som na teba prekliatie. Mal si na to plné právo,“ odporuje Remus mŕtvym hlasom.

„Nie! Remus, trvalo mi dlho, pokiaľ som pochopil. Neurobil si to naschvál. Nebol som dobrý priateľ, prezradil som tajomstvo, ktoré si chcel utajiť len preto, aby si bol jedným z nás.“

Remus zakrúti sklonenou hlavou ani čo by nepočul, čo sa mu elf snaží povedať, na čo mu Legolas potrasie ramenom.

„Počúvaj ma, Remus Námesačník! Nie som prekliaty, ale aj keby som bol, urobil som chybu. Prosím, prijmi moje najhlbšie ospravedlnenie. Budem ťa ešte môcť po tomto nazývať priateľom?“ Legolas jemne kývne hlavou v geste úcty voči nemu, tak ako to už majú elfovia vo zvyku.

„O čom to rozprávaš, Legolas? Veď som ťa uhryzol. Odteraz až do konca svojho dlhého života sa v bolestiach budeš meniť na monštrum, akým som ja. Ako by si to nazval?“ zvolá s novým ohňom, v tvári vpísané pohŕdanie seba samým. Tak takýto je život Remusa Námesačníka – plný odporu voči vlastnej osobe?

„Nenakazil si ma. Remus, uhryzol si ma počas premeny. Do mäsa sa mi zaryli tvoje ľudské zuby, nie vlkolačie.“

A jeho priateľ, vlkolak, sa na neho zarazene pozrie, zbledne rovnako, ako keď sa dozvedel, že ho pohrýzol.

„Zopakuj to,“ požiada ho takmer šeptom cez stuhnuté pery.

„Počul si dobre, priateľu,“ odvetí mu láskavo. „Nenakazil si ma. Odpustíš mi, prosím, moje činy a krutosť?“

No on ho namiesto slov vtiahne do búrlivého objatia. Legolas, aj keď nezvyknutý na takéto prejavy, sa neprieči. Objíme ho okolo pliec, zatiaľ čo Remusove paže takmer drvia jeho pás. Po chvíli zistí, že sa Remus Námesačník trasie a tak ho začne hladiť po vlasoch ako dieťa, ktorým v tej chvíli aj je. V snahe utíšiť ho mu do ucha stále dookola šepká slová ospravedlnenia, ale on ako keby nevnímal.

V tom po druhý raz zaznie roh. Musia ísť.

Vie to aj Remus Námesačník – odtiahne sa od neho, no Legolas ruky stále nechá na jeho ramenách v náznaku podpory. Pozorne si opäť prezrie jeho tvár.

„Bude to v poriadku?“ spýta sa ho Legolas. „Si schopný boja?“

„Áno na obidve otázky,“ odvetí. V tvári má zas trochu farby. Vlastne, celý vyzerá, ako keby v jeho objatí prešiel prerodom – to zlomenie je preč. Keby Legolas potreboval dôkaz o veľkosti priateľstva medzi nimi, viac by mu nebolo treba. Ako veľmi sa Remus Námesačník trápil pre jeho údajné nakazenie? Pre jeho kruté slová?

„Tak potom prišiel čas nášho boja,“ povie mu, pričom sa spoločne rozbehnú lesom.

Vážení, blížime sa k veľkému finále... :))

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter