OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Stratení a nájdení 14. kapitola

07.07.2014 (18:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 603×

Pravda je mocná zbraň (Temný elf)

„Hľa, môj Temný. Dívaj sa pozorne.“

Postava odetá v čiernej, takmer nepostrehnuteľná v tme jaskyne, tak bez námietok spravila. Poslušne pokľakla pred jazierko a zahľadela sa do jeho smolných vôd. Potom si  mimovoľne z hlavy stiahla zavadzajúcu kapucňu – čierňavu razom preťalo zlaté vlasy a bledá krása  vznešenej tváre. Jediná vec, čo ju hyzdila, bol kruh v strede čela – vyzeral ani jazva. Bystré oči dobrého pozorovateľa by ale razom poznamenali, že to nie je to najhoršie. Vznešená tvár totiž  i cez kruh vyzerala mierne, priam priateľsky, no ten dojem zmizol hneď, ako ste sa jej zadávali do očí – nepreniknuteľné priepasti, videli a predsa boli nevedomé. Chladné, a to až to tej miery, že vám zima prenikala až do špiku kostí.

Hladina jazierka sa pomaly začala čeriť, vytvárali sa na nej vlnky, letokruhy.  Bolo v nej možno zbadať postavy. Najprv nezreteľné, ale ako sa hladina postupne upokojovala, ostrejšie a ostrejšie, až bolo možné rozoznať ich tváre.  Pohľady v ich očiach.

„Uč sa, nájdi, čo musí byť proti nim použité, Temný elf.“

Jazierko sa zameralo na srdce tábora – nie miesto, ale osoby. Tých ktorý mali viesť – dvaja elfovia a ten cudzinec.

 Temnému elfovi nebolo zaťažko pochopiť, na čo Pán myslel. Zatiaľ čo elfovia boli uložený blízko  u seba, ani nie na vzdialenosť ruky, cudzinec spal ďaleko, tesne za hranicou tábora. Vody sa zamerali na toho cudzinca – v tvári mal vpísanú dokonca i v spánku charakteristickú zmes smútku a zúfalstva. Bola to vina.

Ach, a jeden elf z dvojice nespal, všimol si hneď elf – sedel a hľadel na cudzinca s hnevom a opovrhnutím. Temnému elfovi to prišlo zvláštne, na tom výraze tej tváre mu prišlo niečo nepatričné. Z podvedomia sa mu vynoril akýsi vnem... niečo matnejšie ako spomienka... niečo, čo nedokázal zachytiť. Toho hnevajúce sa elfa kedysi... poznal?

„Nehľadaj veci dávno zabudnuté.“

Temnému elfovi sa všetko zrazu zdalo nepodstatné – nechal to tak, ako povedal Pán. Myseľ mu zaplnili obrazy, vnemy a vône... a tajomstvá. Všetko, čo chcel Pán, aby vedel, všetko, čo mohlo byť užitočné. Temný po vstrebaní tej lavíny prekvapene zamrkal. Potom sa mu na perách zjavil náznak toho najmenšieho úsmevu s príchuťou opovrhnutia.  Traja vodcovia sa mu razom videli jednoduchí. Prízemní. Ako bábky – stačilo im len prestrihnúť drôtiky a razom bezmocne padnú...

„Áno,“ šepkal pán. „Tvária sa, že sú čistým svetlom, no opak je pravdou. My to vieme – lenže čo ich bojovníci? Nech sa dozvedia pravdu a uvidíme, či aj potom tak neochvejne pôjdu do boja a na smrť.“

Temnému elfovi sa to veľmi páčilo. Nevidel už nič nepatričné na tom zaútočiť na vlastný rod, už nie.

„A až padnú,“ pokračoval, „nastolíme v Stredozemy poriadok. Ľudské pokolenie malo svoju šancu, ktorú premrhalo. Je čas, aby sa podrobili a prenechali moc vznešenejším.“

Temný elf s úľubou súhlasil. Razom sa okolo neho začala zdvíhať Pánova moc – omotávala sa okolo neho a rástla, ako keby bola živá. Použil ju všetku naraz v jedinom mocnom príkaze.

„Zhromaždite sa k poslednému boju!“

*** ***

Legolas zacítil vo vzduchu niečo veľmi zvláštne.

A práve to ho prebralo z ľahkých driemot. Od noci, počas ktorej videl premenu Remusa Námesačníka nemohol totiž pokojne spávať – vždy sa mu snívalo o tých očiach, ktoré pri premene vytekali. O tom, ako ich vlkolak zlízal, o jeho výkrikoch.

 Unavená myseľ eldara oslobodená od nočných môr náhlym prebudením ihneď spoznala ten zvláštny zápach - príchuť dymu vo vzduchu. Slabučký, takmer nepostrehnuteľný závan, ktorý bol v okamihu preč.  Zamračil sa ani sa neunúvajúc snahou vymotať sa z plášťa – očividne vo svojom hneve na vlkolaka zaspal príliš blízko ohňa. Vietor sa v noci musel stočiť jeho smerom a dym k nemu zaviať. Pohľadom rýchlo skĺzol k ohnisku s úmyslom potvrdiť svoje domnienky.

V ohnisku nehorelo ani jediné polienko.

Princ Temnohvozdu sa s trhnutím rýchlo posadil a skontroloval okolie. Napínal zmysli a popri tom v duchu kontroloval, či sa niečo nezmenilo aj v ňom samom. Počul stále rovnako? Nemal náhodou lepší zrak? A čo jeho povaha – nezmenila sa?  Toho zvyku sa nemohol zbaviť od posledného rozhovoru s Remusom Námesačníkom. Boli to prejavy premeny, ktoré u seba radšej ani nechcel spozorovať, no nemohol si pomôcť, stále ich očakával ako poslov blížiacej sa katastrofy. Posúdiť niečo také bolo však veľmi ťažké – už tak mal veľmi ostré zmysly, vynikajúc dokonca aj nad vlastným rodom.

 Tak či onak,  celý tábor spal presne tak, ako mal. Legolas nespozoroval nič zvláštne – ani na sebe, ani na okolí.  Valor  odpočíval hneď vedľa neho, zakrútený do  plášťa tak, ako aj on sám pred chvíľou. Pohľad na priateľovu spiacu uvoľnenú tvár ho trochu upokojil. Valor, odkedy Legolas prezradil okoliu, čo je Remus zač, s ním prehovoril len veľmi málo, bol strohý a odťažitý... chladný. Legolas tušil, že spravil dobre, keď Remusa Námesačníka nevyhnal definitívne. Vedel, že s definitívnym odchodom vlkolaka by odišiel aj Valor –minimálne jeho priateľstvo.

 No nemohol si pomôcť aby pohľadom neskontroloval aj Remusa Námesačníka, až potom z neho opadla najhoršia starosť.   Vlkolak po jeho vyhlásení do tábora nevošiel no stále sa , na jeho počudovanie, držal tesne za jeho hranicou. Vojaci, ktorí sa jeden od druhého dozvedeli, čo Legolas povedal, sa k nemu nepribližovali. No zároveň na neho neútočili a ani ho nevyháňali – za čo bol Legolas v kútiku duše rád. Nedokázal vlkolaka znenávidieť, nech sa snažil, ako chcel... no ten strašný hnev na neho nie a nie ustať. No vedel, že tým, že toto tajomstvo vedome prezradil, spravil veľkú chybu zas on. Urobil tak v hneve a ľutoval toho, no nedokázal sa donútiť k tomu, aby privítal Remusa Námesačníka späť. Nemohol vojakom povedať, že to, čo vyriekol bola lož – bola to pravda, aj keď veľmi nepríjemná. No neprinútil sa ani k tomu, aby ho ešte raz, oficiálne, pred zrakom všetkých vyštval preč – vojaci boli preto zmätení, stále pamätajúc na to, ako im Remus Námesačník zachránil život. Všetko to bolo tak zložité....

Všade vládlo ticho a noc bola pokojná. Až priveľmi.

Elf sa potichúčky zdvihol a pobral sa do lesa, vediac, že aj tak už do brieždenia nezaspí. Rozhodol sa preto nájsť hliadku a vypočuť si jej hlásenie.

Našľapoval lesom po vychodených cestičkách, ktoré bolo po hliadke ľahké badať – no i po pol hodine nenašiel ani živú dušu. Zvláštne.

Preto svoj okruh zväčšil s nádejou, že prinajhoršom narazí na nejakú hliadku, ktorá sa pozabudla. Lenže nič také sa nestalo. Eldar bol čím ďalej, tým znepokojenejší, začínali sa ho zmocňovať obavy. Medzičasom  sa priblížil k menšej čistine, z diaľky už videl kúsok priestranstva, ktoré si nezabrali stromy.

A v tom to zbadal.

Na zemi, v tráve ležala na kope neidentifikovateľná kopa končatín, telá nahádzané na jednej kope. Už z diaľky poznal vojakov, ktorých dnes poslal na hliadku, no bolo medzi nimi mnoho takých, ktorí tu nemali čo robiť. Legolas si s hrôzou uvedomil, že celú kopu tvorí devätnásť tiel. Devätnásť posledných príslušníkov jeho rodu – a medzi nimi zbadal aj Valorovu tvár.

„Nie!“ skríkol a rozbehol sa k nim. Hneď, ako v kročil na čistinu, zacítil dym, telo mu razom zaliala horúčava. Pach bol tentoraz omnoho ťažší a výraznejší a páľava taká silná, ako keby od ohňa stále len zo dva, tri kroky.

Lenže v okolí žiadny oheň nebol. Alebo aspoň Legolas ho nevidel. Bolo to ako kúzlo.

Kúzlo.

Pri tom slove Legolasa napadla bláznivá myšlienka, či v tomto nejako nemá prsty Remus Námesačník – už raz klamal a kto iný v ich okolí má takú moc?

V tom sa spoza tmy ozvalo znechutené zamľaskanie.

„Stačí menšia zmienka o mágii a si okamžite ochotný obviniť svojho priateľa. To o tebe nevypovedá mnoho dobrého, eldar.“

Legolas sa preľakol no hneď sa aj spamätal. Rýchlo sa otočil okolo svojej osy v snahe nájsť zdroj hlasu v ruke už pripravený luk a šíp. Lenže to bolo márne – hlas ako keby vychádzal od všadiaľ a znikadiaľ zároveň.

„Azda hovorím s Temným elfom?“ zvolá princ Temnohvozdu skusmo nevediac, či trafil do čierneho. Telo prikrčené, tetiva luku napätá, už ju len pustiť, „vyjdi na svetlo a ukáž svoju tvár, bojuj, ako sa patrí!“

Ozvalo sa len tiché odfrknutie nasledované opovržlivým smiechom. Legolas zaťal zuby.

„Nemáš právo klásť mi otázky,“ odpovie vcelku priateľsky, „tie teraz kladiem ja. A preto odpovedz – prečo si okamžite obvinil priateľa?“

„Nemusím sa ti spovedať, ak ty neodpovieš mne,“ odvrkne Legolas.

„Ale áno. Inak telá tvojich priateľov zhoria na popol.“

Legolasovi sa v očiach zjaví bolesť no i tak neustúpi, „ toto sú už len telá. Tie bez duší nemajú cenu.“

„Ach, myslíš? Pozri sa im pozornejšie, priateľu,“ odporúča mu z tmy, „vyzerajú podľa teba mŕtvo?“

A Legolas, navzdory všetkej hrdosti, poslúchne. Úľavou pri pohľade na telá, o ktorých si myslel, že už vypustili život, takmer skríkne. Elfovia sa síce nehýbu, ale hrudné koše sa im naddvihujú pravidelne.

„Ovládam čary, na to nezabúdaj. Som k tomu rovnako silný a rýchly ako ty, keďže som tvojho rodu. Nie je ťažké presvedčiť niekoho, aby považoval živé za mŕtve a naopak. A teraz odpovedz, inak tvoji priatelia zhoria na popol.“

Tak predsa bolo jeho tušenie správne. Sám Temný elf!  Informácia sama o sebe teraz nemala veľkú hodnotu, ale bolo upokojujúce vedieť, proti komu bojujete. Keď totiž dáte nepriateľovi meno, je to, ako keby kúsok jeho moci zmizol, je zrazu hmotnejší, menej záhadný a tým aj zraniteľnejší. Bývalý princ Temnohvozdu sa so vzdorom vpísaným vo tvári zadíva do tmy, no podvolí sa. „Postrehol som čary. Jediný, kto sa posledné desaťročia niečo také predviedol bol Remus Námesačník. A ja musím chrániť svojich vojakov.  Bolo logické spomenúť si na neho v tejto chvíli.“

„Nie. Klameš sám seba i mňa. Dávaj pozor, čo hovoríš,“ v hlase sa mu ozývala hrozba.

„Nie, hovorím pravdu. Tak prisahám na česť svojho rodu!“ odvetí Legolas.

„Uvedomuješ si svoju povrchnosť, eldar? Obvinil si neprávom. No najhoršie na tom je, že pokiaľ by nebolo tej osudnej nedávnej noci, myšlienka upodozrievať Remusa Námesačníka by ti prišla odporná.“

„Zradil moju dôveru raz, mohol aj druhý krát.“

Z tmy Legolas vycíti súperovo pokrútenie hlavou, „jeden zločin nevedie automaticky k druhému. Očakávaš od každého – i od seba- že bude dokonalí, inak nebude hoden tvojej priazne. Patetické. Hlúpe. Prázdne,“ vypľúva slová ako dobre mierené nadávky.

„A ešte jedna chyba,“ šepká hlas, „veľká chyba. Zavrhol si  človeka, ktorý ti zachránil život z veľkej časti preto, že na teba preniesol svoje prekliatie. Lenže, Legolas,“ šepot sa zrýchli, „vlkolakom sa staneš len po uhryznutí vlkom. Pozrel si sa poriadne na svoju ranu? Vidíš v nej azda stopy po vlkolakových predlžených tesákoch?“

Elf zamrzne na mieste, „to nie je možné, predsa-„

„Poznačil ťa vlk. Lenže tesne predtým sa začal premieňať naspäť na človeka, že?“ A slová mu naďalej odkvapkávajú z pier ani med, sladké a plné jedu zároveň, „ Povedz mi, čo prvé sa pri premene transformovalo?“

„Zuby,“ zašepkal Legolas užasnutý, neschopný sa nejako väčšmi pohnúť. V náhlej vlne pochopenia sa mu podlomia kolená úľavou.

„áno,“ pritaká hlas, „ máš pohryznutie od ľudských zubov. Tie nemoc neprenášajú. Odohnal si priateľa zbytočne,“ dodá škodoradostne. „A tak si sa správal k človeku, ktorým jeho svet pre chorobu, za ktorú nemôže,  opovrhuje od útleho detstva. Ešte stále si myslíš, že si lepší ako ostatný?“  Elf v náhlom pohnutí skloní hlavu, mnoho hnevu sa vytratí do ničoty Čo to len spravil? Ako mohol byť voči priateľovi tak krutý... chladný? Nemal by byť lepší?

„Snahu byť úprimný ti však nemožno odoprieť Legolas z rodu Oropherovho, asi tak, ako aj tvoju povýšenosť. Tvoji priatelia môžu odísť.“ V tom okamihu sa začnú z kopy tiel ozývať prekvapené stony údivu. Tu sa pohne ruka, tu noha. Elf s úľavou pozerá na to, ako sa snažia elfovia vymotať z tej nesúrodej hromady. Ledva odolá pokušeniu k nim pribehnúť a pomôcť im – radšej sa im postaví chrbtom a opäť napne zbraň v snahe ochrániť ich.

„Aspoň niekoho si zachránil, že?“ hovorí už normálnym hlasom, „a teraz utekajte naspäť do tábora a pripravte sa na boj a oheň. A vy, vojaci,“ zvolá, „bežte s ním. Choďte s tým, ktorý zavrhol priateľa. Choďte s človekom, ktorého nakazil svojim prekliatím  vlkolak, strašná obluda noci! Za úplnku sa premení na vlka, ktorý bez váhania vyzabíja i vlastný rod! A ty, veliteľ, nehanbi sa im pochváliť pohryznutím a vyjav im pravdu!“

A potom ho už niet. Elf nevie povedať, ako to zistil, keď svojmu nepriateľovi nevidel do tváre, jeho neprítomnosť len cítil .

A dobre, že tak – i bez toho má dosť starostí. V prvom rade  vysvetliť všetko vojakom, ktorý na neho s hrôzou v očiach pozerajú. Legolas si všimne, že niektorí sú napätí, plecia skrčené, pripravení k okamžitému boju proti... nemu. Pri tom pohľade ho zamrazí.

„Tak predsa je to všetko pravda. Remus Námesačník je vlkolak,“ povie jeden z eldarov v údive.

„áno, je. Ale pokoj, je iný, ako vlkolaci, ktorých poznáme my – na vlka sa premení len raz za mesiac, počas splnu. Vtedy je len zvieraťom, nedokáže myslieť, či hovoriť. Všetko, čo bolo povedané je len lesť nepriateľa. Nie som vlkolak, i keď ma Remus pohrýzol. Boli to obyčajné klamstvá!“ povie svojim vojakom. Tí po otvorenom popretí trochu poľavia v ostražitosti ale nedôvera im z očí úplne nezmizne, až na tie Valorove, ktoré sa na neho konečne po mnohých dňoch odťažitosti dívajú vľúdne.

A Legolas sa im ani nemôže diviť, pretože nemá rukolapný dôkaz – ten bude mať až pri splne mesiaca, keď sa nepremení.  Vojaci mu dovtedy nebudú dôverovať tak, ako predtým. A to práve v okamihu, keď potrebujú, aby bola družina čo najsúdržnejšia! Legolas v duchu preklial nepriateľa za jeho šikovný ťah.

„Naspäť do tábora! Zobuďte ostatných – musíme sa pripraviť na boj!“ prikáže Legolas. A vojaci poslúchnu a vytratia sa pomedzi stromy naspäť, odkiaľ ich tá sila v bezvedomí priniesla.

No nečakajú na neho, nechcú, aby sa postavil do čela ich šíku. Po jeho boku teraz zostal v tichu lesa a horúčosti ohňa len Valor.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení a nájdení 14. kapitola: