OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Pravá ruka skazy - 5. kapitola



Pravá ruka skazy - 5. kapitolaSesterská hádka.

Kapitola 5

 

Ku kníhkupectvu Flourisha a Blottesa dôjdem o dvadsať minút. Chvalabohu, že na rukávy stačili tri zaklínadalá, aby ma Malkinová pustila. Dlhšie by som ta vážne nevydržala. 

Millie ma už čaká na lavičke, chrbtom oproti mne so zvesenou hlavou a kôpkou vecí.

„Spíš?“ ozvem sa pár metrov od nej.

Vyskočí zo sedu a až sa rad učebníc nebezpečne zakolíše.

„Sakra, Ner, skoro som dostala infarkt!“ zahreší a potom sa jej na tvári zračí zvedavosť. „Ako to šlo?“

„Dobre, dali sme sa do reči, predstavila som sa im... Mali by si ma zapamätať.“

Široko sa usmeje. „Paráda!“

Prikývnem a posadím sa. vetrík mi rozčesne vlasy a mu ochotne nastavím tvár.

„Mala si čas aj na prípravu, alebo si čisto improvizovala?“

„Oboje. Sprvu som netušila ako začať, ale keď si humusáčka vytiahla knihu Čarovania, šlo to samo,“ odvetím s privretými očami a vychutnávam si slnečné lúče vykúkajúce spod mraku. „Čakala si dlho?“

„Tak pol hodiny?“ háda a ostáva stáť. „Zatiaľ som nám nakúpila a veci na elixíry, či tvory ti môžem požičať. Už mi ich netreba.“

 „Vďaka. Nesadneš si?“ otvorím jedno oko.

Zavrtí hlavou. „Mali by sme už ísť. Bude divné, že sme tak pokojné, keď ostatní sú dosratí od strachu.“ Jastrí naokolo s rukami vo vreckách.

Otvorím aj druhé oko a pozorne si Mills premeriam. Hryzie si vnútornú stranu líca a žmolí prútik.

„Komu sa vyhýbaš? Alebo nechceš, aby nás spolu videli?“ spýtam sa priamo.

Vyvalí oči v hranom šoku. „Čo? Vyhýbam? Nie! Teda... nemali by nás vidieť. Nemôžeš si dovoliť pôsobiť podozrivo.“

Zamračím sa. „Viem, čo mám robiť, Mils. A tiež viem, kedy mi klamú,“ pripomeniem jej.

Tvár jej stvrdne. „Neklamem.“

„Prosím ťa!“ zahriaknem ju znudene a nakloním hlavu. „Nie som blondína. Od rána si tichá a nervózna. Tak maj úctu voči nám obom a šetri si výhovorky.“

„Ktoré sú oprávnené,“ bráni sa. „Potter ťa už pozná a naše fakulty sú rivali. Bolo by divné, že sa prechádzaš s nepriateľom.“

„Áno,“ prisvedčím pomaly a hrám sa s ramienkom malej čiernej kabelky. „To je fakt, ale momentálne ma zaujímaš ty a do Rokfortu ideme o mesiac. Čo mi pripomína, že dovtedy musíme vyriešiť jeden problém,“ dodám a skrútim pery. Toto som jej chcela povedať celou cestou a samozrejme, že mi to vypadlo.

„Čo sa deje?“

„Triedenie,“ vytisnem zo seba. „Neviem, či na to otec myslel, no...“ stíšim hlas, „ak budem v Slizoline, veľa nevypátram.“

„Určite na to myslel. I Snape,“ uisťuje ma.

„Dúfam. Inak to všetko robím zbytočne. A ty...“ mrknem na ňu, „budeš ďalší rok tichá dlhaňa.“ Zopakujem jej slová spred mesiaca.

Trhne jej kútikmi, avšak rýchlo ju to prejde. Aspoňže si vyberie ruky z vreciek.

„Neviem, či niečo zmeníš,“ sadne si a tentoraz neskrýva čierňavu v očiach. Prekvapivo to nie je podráždenie, ale smútok.

Drgnem do nej. „Hej, vieš, že som tu pre teba. Stačí slovo a dotyčný hompáľa nohami vo vzduchu.“

„Vyriešim si to,“ povie s náznakom vrčania v hlase.

„Fajn,“ prikývnem, ale otázky ma i tak pália na jazyku.

„Nepovieš mi ani o koho ide?“ skúsim, keď už desať minút mlčíme a prepletáme sa cez uličky smerom k východu.

„Nie,“ vrkne a pridá do kroku. O chvíľočku už vidíme vyblednutú ceduľku Deravého kotlíka. Millie nezastavuje. Plnou parou rozrazí dvere a vpadne dnu ako veľká voda. Trocha zaskočene ju nasledujem a a mám neblahé tušenie, že toto nedopadne dobre.

Ako inak je bar tmavý a za pultom stojí plešivejúci barman Tom. Podvedome čakám hlučnú vravu a tlačenicu. Sála však zíva prázdnotou. Okrem nás sú tu možno piati čarodejníci. Ticho si šuškajú a striehnu na všetky strany.

Millie ich ignoruje a sadne si k baru, kde si hneď objedná vodku. Tom jej trocha zarazene naleje, a keď ju do seba naraz kopne nadvihne obočie. Už- už otvára ústa, no keď si objedná celú fľašu zmĺkne. Zlato je mu v týchto časoch očividne prednejšie. Zato ja krútim hlavou.

„Dievča, spomaľ. Práve si sa prebrala z opice,“ brzdím ju, keď do seba leje druhý pohárik a hneď za tým tretí. „Riskuješ otravu alkoholom a ja ťa do nemocnice nosiť nebudem.“

Pokrčí plecami a logne si znova.

„Millicent!“ vytrhnem jej pohárik a hodím na stôl galeón. „Je ráno a piješ na prázdny žalúdok!“Schmatnem ju za rameno a ťahám preč. Čo sa jej to robí, dopekla?

„Och bože, nerob mi kázne! Robím to isté, čo si robila ty,“ štekne a vytrhne sa mi.

„Veď práve!“ zvolám rozhorčene a naozaj sa začínam desiť lebo si k prikladá k ústam celú fľašu. Doriti, čo sa jej stalo? „Hoci si mladšia, mala si vždy viac rozumu.“

„Veď ho stále mám. Neskáčem do mora, nerežem žily ani neprovokujem bitky. Vidíš, stále som na tom lepšie,“ zasmeje sa je mi jasné, že musí byť opitá ešte zo včera inak by sa nedokázala takto rýchlo sundať a toto mi povedať. Alebo si za ten čas, čo ma čakala vypila niečo z domu. Ako na zavolanie jej z pod záhybov plášťa vypadne fľaštička brandy. Prevrátim očami a vzdychnem. No jasné.

„Áno, si,“ odvetím pokojne a silou vôle sa snažím potlačiť bodnutie v hrudi, čo mi spôsobila. Chytím ju za plece.

„Nechaj ma!“ Vytrhne sa mi a prisunie sa bližšie k pultu nezrozumiteľne si mrmlajúc.

„No tak, Mills, najlepšie ti bude doma. Poď...“ načiahnem sa k nej a nútim sa, aby som ju nezovrela silnejšie.

„Doma!“ vyprskne, hystericky sa zasmeje a uskočí. „To mi hovoríš ty? Tá, čo ho nikdy nemala?“

Zamračím sa. „Čo drístaš? Mala som predsa domov v Sydney a teraz je tu.“

„Hej, jasne,“ odfrkne a škerí sa ako psychopat. „Tvoja dokonalá Austrália a mama. Ale obe vieme, že ťa milovala len kvôli tomu, že si jeho klon!“ vychrlí na celú miestnosť. Divo zavrčím a bezmyšlienkovito jej strelím zaucho až zletí zo stoličky. Fľaša sa roztriešti. Miestnosť stuhne a všetci na nás zízajú. Je mi to u prdele. Existuje len ona, ja a to, čo povedala, že v živote nevysloví.

Nakloním sa k nej a schmatnem ju za vlasy.

„Ten všivavý klon ti dnes nezachráni riť. Som zvedavá, s akým kreatívnym trestom príde Caleab, keď sa spitá dotrepeš domov,“ syknem zúrivo. Potom prudko pichnem prútikom do vzduchu a veci aj ja zmizneme spred Milliných, strachom sa vyjasňujúcich, očí.

 

***

 

S hlasným puk zastanem uprostred čistiny s veľkým dubom uprostred. Jeho kmeň vytvára veľké L. Natiahnem sa spodok a pozerám do obrovskej koruny, cez ktorú presvitá slnko. Je to moje obľúbené miesto, keď sa chcem upokojiť. Preto tu nikdy neplačem. Zakázala som si to, lebo nechcem zničiť jeho pozitívnu silu smútkom. Je to moje meditačné miesto. Tiché, útulné, bezpečné.

Uhladím si habit a zapravím kabelku a myslím na Mills. Veľakrát sme už na seba štekali, bola vždy priama a úprimná, na rozdiel od ostatných, čo mi buď podliezali alebo ma ignorovali. Nikdy mi však nepovedala toto. Sľúbila, že to nepoužije. Posadím sa a opriem si čelo o kmeň.

Klon, behá mi hlavou.

Klon. Kópia. Rovnaká ako on.

Mama mi to stále prízvukovala. I na smrteľnej posteli, s teplotami a halucináciami to zbožne drmolila. Voldemort bol je modla. Boh. Možno tak sa jej naozaj javil. Videla som pár fotiek. Kedysi bol krásny. Šarmantný a príťažlivý. Ako by sa jej asi páčil teraz? uškrniem sa sama pre seba a potom mi dôjde, že by ju to ešte viac uplo na mňa. Veď sa na mňa pozriete! Mám jeho rysy, výšku, tvar očí, povahu, moc, parselčinu... Ešte aj tiky v krku máme rovnaké! Som celý on. On. Rezonuje mi v mysli.

Možno má Millie pravdu a ja som zatvárala oči pred pravdou. Možno vážne milovala iba to, čo vo mne zanechal. Chudinka. Jej láska k nemu bola podobná ako Bellatrixina. Obdiv hraničiaci s posadnutosťou a bezmedznou oddanosťou.

Zoznámili sa v Albánsku, kde bola na výmennom kurze. Mala sedemnásť a on... netuším koľko. Možno tridsať? Namotal ju a držal v tajnosti celé roky. Určite to bolo ľahké. Otec vie byť veľmi galantný, keď chce. Kto vie, možno vedel byť i romantický... No nedivím sa, že preňho opustila celú rodinu, priateľov, školu... Dokáže si ľudí obtočiť kolo prsta. Kurva, veď i ja preňho vykonám čokoľvek! Dobre to vie. Síce nás vzťah sa ťažko dá označiť za klasický, a určite pochybujem, že ma má rád, ale... On jediný ma chápe. Dokázal ma postaviť na nohy. To sa nepodarilo, ani mojím najlepším priateľom. 

Mamino rozhodnutie je teda pre mňa pochopiteľné. Ako vravela, nebolo to ľahké, ale otec sa postaral. Respektíve mal na to ľudí, ktorý ani nevedeli, komu strážili dom, okrem troch. Alison a Caleaba Bulstrodovcov, maminých priateľov, a Severusa Snapea. Keď som sa narodila otec bol na vrchole moci. Podľa matky bol nadšený, že rod Salazara Slizona má ďalšieho dediča. Vraj tvrdil, že zo mňa vychová dokonalú zbraň.

Ktovie či to tak bolo. Mama rada preháňala, zvlášť ak šlo oňho. A keď padol... Živila ho vo mne, ale on tam nebol. Nemal prečo. Všetko, čo mi ho pripomínalo boli slová. A možno som bola rovnako vytrvalá, bola som úplne iná ako naša sebranka. Lebo moje srdce bolo v tej dobe čisté. Chcela som liečiť, starať sa o ľudí, fúkať im bobo... Sny dieťa. Zmenilo sa to hneď ako prišla na rad výchova, zameraná len na jediný cieľ- stvoriť nového Voldemorta.

Posledná mamima lekcia bola práve s mojou mačičkou. Mesiac pred tým, ako zomrela na dračie kiahne. Moja posledná spomienka na ňu sú jej- moje- oči a ľadová koža. Na čele sa jej perlil pot.

„Sľúb mi, že budeš najlepšia, Nerin... Dokážeš nemožné!“ šepotala a oči jej planuli. Stisla mi ruku. „Pamätaj...“ Vyvrátila sa dozadu a oči uprela kamsi do neznáma. Na vyčerpanej, skrkvanej tvári sa objavil šťastný úsmev. „Voldemort...“ vydýchla zbožne a privrela viečka.

Vzdychnem si a ruka mi kĺže po kôre. Milovala som ju a kebyže všetko, čo mi vravela bola lož, respektíve prelud... Ukážte mi dieťa, čo by to nebolelo. Ľúbila som ju. chcem si ju pamätať. Napriek jej náladám a tomu, že ma prinútila zabiť moju najmilšiu priateľku, čím ma vlastne donútila zabiť kúsok samej seba, stále to bola moja maminka, ktorá mi čítala rozprávky a bozkávala ospalé viečka. Mamina, ktorá verila, že jej krvavá princezná prežije čokoľvek. Aká škoda, že sa mýlila.

Pretože som neprežila. Zomrela som už veľmi dávno. Pred deväťsto dvanástimi dňami. Pred dva a pol rokom, kedy som stratila všetky svoje nádeje, predsavzatia, zábrany a srdce. Kedy som sa zaprisahala stať sa vrahom.

Osamelý lístok mi padne na nos. Odfúknem ho a prinútim ho robiť špirály. Ukazovákom mu určujem trasu a on poslušne letí, kým sa nevznesie ďaleko do výšin.

Nešlo ani tak o poddanie sa temnote. Musela som ju predstierať a potom som to robila úprimne a málokto si to všimol. Najťažšie bolo vyrovnať sa so samotou. Najprv po maminej smrti, kedy sa mojimi poručníkmi sa stali Bulstrodovci a prišla som do Londýna. Napriek snahe, som ich nikdy neprijala. Kto by ich prijal, keď mi celý svet ustavične pripomínal, že som Riddle? Že musím byť viac než bežný smrteľník, ak si chcem uctiť pamiatku rodičov?

Rovesníci ma nemali radi, ale nemohli to dať najavo. Bola som nedotknuteľná a i tak mi ublížili. Tým, že o mne šírili klamstvá a posmešky. Vysmievali sa mi, lebo mi nerozumeli a rovnako ako matka a dospelí, i oni sa vo mne snažili nájsť otca. Občas som ich preto zmlátila. Štvalo ma to večné porovnávanie a súdenie. Ja som predsa ja!

Millicent bola obzvlášť hnusná, no z inej príčiny. Nepáčilo sa jej, že odrazu som v jej dome, beriem jej hračky a vôbec, žijem s nimi. Inak som ju veľa ráz pristihla, ako sa na mňa díva. So zmesou znechutenia, strachom a zvedavosťou. A potom ma začala po nociach sledovať. Nuž, lepší čas si nemohla vybrať. Väčšinou som si vtedy nevšímala vôbec nič. Plač a žiaľ si všetko privlastnili. To ju presvedčilo, že som tiež iba človek a prestala sa skrývať. Proste vošla a sadla si ku mne. Len sedela a to stačilo. Vedela som, čo to znamená a bála som sa, že slová to pokazia. Tak som sa iba usmiala, ona tiež a bolo to. Stali sa z nás kamošky na život a na smrť.

A tak sme boli dvojka, až po kým som raz na jednej čistinke, kde rástol zvláštny dub, nestrela dvoch chlapcov, hrajúcich sa s poletujúcimi listami.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pravá ruka skazy - 5. kapitola:

2. Trisha přispěvatel
23.06.2017 [10:40]

TrishaJj ja viem, že je troška viac rozprávania a menej deja, ale neboj, ešte 2 kapitolky a bude akcie až- až Emoticon Emoticon .
A čo sa Millie týka, tá má svojich starostí viac než dosť, ale ona nie je človek, čo by sa o ne podelil.
Ďakujem za komentár.
Emoticon

1. Angela přispěvatel
23.06.2017 [7:45]

AngelaJsem ráda, že si trochu osvětlila původ Nerin, ale ... Asi bych ocenila naplněnější kapitolku. Emoticon Takže už se těším na pokračování. Emoticon
Trošku záhadou je mi chování Millie, ale jistě se všechno vybarví.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!