Medzi životom, aký je, a životom, aký by mal byť, je tak veľký rozdiel, že ten, kto nedáva pozor, čo sa deje a rieši iba to, čo sa stalo, robí omnoho viac pre svoju skazu ako pre prežitie.
Niccolò Machiavelli
22.12.2013 (10:00) • LynVonNightlight • O webu » Soutěže • komentováno 2× • zobrazeno 1665×
Pamätám si tváre neznámych. Pamätám si na plač, ktorý mi znel až príliš povedome. Pamätám si na biele steny. Nemohla som sa hýbať. Všetko okolo mňa sa krútilo a brneli mi končatiny. Necítila som si tvár ani nohy. Moje telo bojovalo proti mne.
Koľko dokáže človek trpieť, kým mu z toho nepreskočí?
Boli to všetko záblesky bolestivých spomienok. Potrebovala som sa ich zbaviť. Ale najhoršie sa mi to darilo v dňoch, keď ma nemalo čo rozptýliť.
Otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla, potlačujúc slzy. Z predlaktia mi trčala infúzia a nadopovali ma asi desiatimi rozličnými liekmi. Cítila som sa divne. Prázdno. A tá prázdnota sa až príliš často striedala so strachom z toho, čo horšie sa mi ešte stane.
Sledovala som poletujúce vločky za oknom, sediac na širokej drevenej rímse nad radiátorom. Priložila som ruku na studené sklo a chvíľu ju tam nechala. Tam vonku mrzlo. Najradšej by som sa uhýbala padajúcemu snehu a korčuľami maľovala na ľad nášho jazera obrazce. Ktovie, či toho ešte niekedy budem schopná.
Zložila som ruku z okna. Zanechala na ňom pomaly sa vytrácajúci odtlačok - sklo bolo neuveriteľne studené.
V mojej izbe prevládalo ticho. Spolubývajúce dávno odišli domov na Vianoce, iba ja som tu zostala s jednou sestričkou. Raz v noci ku mne prišla a rozprávala mi o jej frajerovi černochovi, ktorý pochádzal z môjho rodného mesta. Nemala som jej síce k tomu veľmi čo povedať, ale aspoň som sa na chvíľu stratila v spomienkach niekoho iného.
Snažila som sa potlačiť do úzadia posledné dni. Tie v nemocnici v našom meste boli najhoršie. Nikto mi nevedel povedať, čo sa so mnou deje. Poznáte ten pocit, keď ste chorí, ale každým dňom je vám lepšie a lepšie, až kým zrazu nie ste zdraví a ani neviete ako?
Dva mesiace som sa každé ráno budila s nádejou, že ma čaká konečne lepší deň. Lenže môj stav sa iba zhoršoval. Trvalo im viac ako šesťdesiat dní, kým mi diagnostikovali chorobu a pritom ma stačilo poslať na magnetickú rezonanciu. Skôr ako som sa dostala na toto jedno vyšetrenie, musela som navštíviť milión iných odborníkov. Od všetkých som počúvala to isté. Bol to nekonečný kolotoč a nikto mi nič užitočné nepovedal.
Mysleli ste si niekedy, že umriete? Aký ste z toho mali pocit?
Naživo je to úplne iné, ako keď sa hlavné hrdinky v knihách skrývajú pred nebezpečenstvom a za dverami neustále očakávajú smrť.
Doktor mi povedal: „Buď máte neurózu, alebo sklerózu multiplex(SM).“
A ja na to: „Čo je horšie?“
„To druhé.“
„Budú mi ešte robiť nejaké vyšetrenia?“
„Ak máte SM, musia vám spraviť lumbálnu punkciu.“
Bála som sa opýtať, čo to je. „Čo to je?“
„Vezmú vám vzorku likvoru. Je to mozgovo-miechová tekutina.“
Nevedela som potlačiť slzy. Pred očami sa mi zjavili hrôzostrašné obrazy. „To sa berie z chrbta, však?“
„Áno.“
Jediné, čo som vedela o skleróze, bolo, že má niečo so zabúdaním. Desila som sa momentu, kedy by som stratila z hlavy všetky známe tváre, všetky dobré zážitky a môj príbeh. Predstavila som si, aké by to asi bolo vidieť brata a nevedieť, kto to je. Predstavila som si, že čítam o charakteroch mojich postáv, netušiac, že patria len mne.
Písanie som milovala. Čo by mi však ostalo, keby sa môj príbeh rozplynul v prachu spomienok?
V týchto otrasných predstavách som sa utápala takmer dva dni, pretože mi nikto nevysvetlil, že skleróza multiplex je niečo iné ako skleróza. Ide o autoimunitné ochorenie. Zjednodušene: Imunitný systém bojuje proti nervovému, čo zahŕňa množstvo rôznych problémov, ktoré dokopy neukazujú priamo na žiadnu chorobu. Nervy sa totiž nachádzajú v celom tele.
Na druhý deň mi doktor potvrdil diagnózu SM a ja som sa rozrevala. Všade okolo mňa nastal chaos a jediné, čo som chcela, bolo vidieť rodičov. Keď ma brali do sanitky, na dverách budovy som rozmazaným pohľadom zahliadla blikajúce vianočné svetielka. Pár sekúnd, kým ma niesli na nosidlách, pod šírim sivým nebom, padal na mňa sneh a viem, že som plakala ešte viac, lebo som necítila na líci nič studené. Vedela som, že sa roztopil iba vďaka tomu, že som si tú drobnú kvapôčku zotrela prstom. Tvár som mala úplne ochabnutú.
Do nemocnice s detským neurologickým oddelením so mnou šli rodičia. Ale napriek tomu som neprestala plakať. Bála som sa, že už nikdy nebudem normálne chodiť, dobre vidieť a neprestane sa mi krútiť hlava.
Depresia je jednou z ďalších príznakov. Trpela som ňou takmer rok... Neviem to presne odhadnúť, všetko je z toho obdobia čierno-biele. Nič ma nezaujímalo, celé dni som len prespala a presedela v mojej izbe.
Až keď mi na neurologickom oddelení dali antidepresíva, uvedomila som si, v akej obrovskej temnote som dovtedy žila. Ak má niekto psychické problémy, väčšinou si to neuvedomí. Nedošlo mi, že by mohlo byť na mojom správaní niečo zlé. Predpokladala som, že je každému mizerne v tomto otrasnom svete, kde iba makáme ako otroci a ani poriadne nežijeme. Bola som ako na hojdačke. Raz som sa smiala a potom ma jedna jediná maličkosť, slovo, veta, obraz, dostali na úplné dno. Tých zlých dní bolo viac ako tých dobrých.
Tu, na oddelení, deň pred Vianocami, ma zožierala samota, nevedela som si predstaviť, ako sa z tohto stavu dostanem. Myslela som na našich, ako sedia pri vianočnej večery, zatiaľ čo ja sa kŕmim nejakým humusom v nemocnici a blonďavá sestrička mi rozpráva o tom, aké mala super Vianoce s černochom na výlete v Anglicku.
Chcela som mať Vianoce s rodinou a viem, že aj sestrička si chcela užiť tie svoje namiesto vysedávania na oddelení so šestnásťročným deckom. Obe sme dúfali, že nás z tejto situácie vyslobodí zázrak. Aj napriek všetkému, čo sa mi stalo, stále som verila, že mi bude lepšie.
Na ďalší deň mi konečne do izby zasvietilo trochu svetla. Ráno prišiel lekár a oznámil mi, že ma môže pustiť domov. Ešte nikdy som nebola taká šťastná ako v tom momente. Znovu som plakala a tešila sa, kedy konečne prejdem cez prah našich dverí a zacítim vôňu perníkov a nie dezinfekčných prostriedkov.
V aute, na ceste domov, som sa cítila trochu malátne. Ľahla som si, zamotaná do bezpečnostného pása. Z tej polohy som dovidela na oblohu, na pretrhávajúce sa mraky. Jasne som videla slnečné lúče. Zavrela som oči a pocítila ich teplo na tvári. Nebolo to ako s topiacim sa snehom. Naozaj som ho cítila.
Od odchodu z nemocnice som si začala všímať veci, ktorým som predtým nevenovala pozornosť. Zrazu mi nedávalo zmysel, ako ľahostajne sa dokážu niektorí ľudia stavať k vlastným životom. Necenia si zdravie, nedokážu siahnuť na dno vlastných síl, lebo sú leniví, príliš ľahostajní voči možnostiam, ktoré im okolitý svet poskytuje.
Paradoxom na celej mojej situácii bolo, že aj napriek slabosti som mala zrazu dojem, že dokážem spraviť čokoľvek na svete.
Nemá zmysel brať všetko zlé, čo sa nám deje, ako trest osudu. Väčšinou s tým nič nespravíme, ale pokiaľ sa necháme príliš pohltiť zlými myšlienkami a podľahneme starým ranám, nepohneme sa z miesta. Nebudeme schopní dať šancu možnostiam v budúcnosti, na ktoré sme kedysi netrpezlivo čakali. Neužijeme si ďalšie nádherné Vianoce a neokúsime to chvíľkové šťastie spojené s napätím tesne predtým, ako rozbalíme darček.
Deň po najlepšie strávených Vianociach som sa postavila k oknu v mojej izbe. Vonku husto snežilo. Priložila som ruku na sklo a keď som ju zložila, nezostal na ňom žiadny odtlačok. Bolo teplé.
Našla som cestu domov.
Autor: LynVonNightlight, v rubrice: O webu » Soutěže
Diskuse pro článek Vianočná bleskovka - Život je dar:
Pre každého Vianoce znamenajú niečo iné. A aj keď je to smutné, myslím si, že všetko, čo sa nám stane, je napokon na niečo dobré.
Smutné a pravdivé. Pláču.
Přidat komentář:
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!