Pomsta je taká sladká... • OurStories.cz ~ naše povídky

Písal sa rok 1899 a dcéra H. G. Wells je na prázdninách v Paríži. Niečo sa pokazí a veľmi. Čo to bolo a ako sa s tým H. G. vyrovná?

28.07.2012 (11:00) • LittleDevil • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 0× • zobrazeno 826×

Súčastnosť, Londýn 1899

Ten vzduch, ktorý musíme dýchať. Ten vzduch, ktorý potrebujeme, aby sme prežili. Ale ja som už nechcela žiť. Čo keby som prestala dýchať?

Pomaly som zavrela oči a zadržala dych. Samozrejme, moja egoistická (svinská) časť sa nadýchla. A sakra. Tak takto to asi fakt nepôjde.

Zrazu ku mne priletela fotka. Opatrne som ju zodvihla a pozrela sa. Čo to má znamenať? Otočila som fotku a prečítala som si odkaz:

„Thomas. Posledný. Paríž. Christina. Hádam ti cvakne."

No ja nie som retardovaná, tak mi hneď docvaklo. Viete ako agentka Skladiska 12 nemôžete byť nedomýšľavá a retardovaná. Aj keď to vyšetrenie u "profesionálneho" psychiatra bolo vtipné! Možno tam predsa ešte len zájdem...

Ani sekundu som neváhala a rozbehla som sa zohnať si nejaký odvoz do Paríža.

O tri týždne neskôr, Paríž 1899

Prechádzala som sa s tou fotkou v ruke popod Eiffelovku. Je taká nádherná. Kedysi dávno som si sľúbila s Christinou, že sem pôjdeme cez zimu a budeme sa prechádzať, obdivovať zimnú krajinu a potom zájdeme do jednej z mnohých cukrární. Tam by sme si dali veľký koláč a poriadnu dávku čaju. Smiali by sme sa a užívali. Lenže to sa už nikdy nestane.

Tie posledné slova ma zasiahli ako blesk. Slzy si našli cestu von. Jednoducho som sa zosypala tam na chodník. Ja viem, nie som normálna a tá návšteva u psychiatra by mi určite pomohla!

Sedím si, sedím a stále sedím, keď zrazu akoby do mňa udrel blesk. Teda blesk to nebol, ale bol to ON! Tá sviňa, čo mi zastrelila dcéru!

No tak H. G., vzchop sa. Si predsa nejaký kus ženy a toto zvládneš hravo.

S koketným úsmevom som sa postavila a išla mu naproti. Hmm, vysoký, čiernovlasý, zelené oči a retardovaný úsmev.

Ideme si zahrať takú hru. Určite sa mi v očiach objavil odraz mojej zvrátenej povahy. Teda tej, ktorá rada mučí, týra a počúva, ako ju niekto prosí o smrť. Aby ste vedeli, ja nie som mäsová vrahyňa! Ale keď ste tajný agent a naháňate sa po celom svete za nejakým šrotom s nadprirodzenou mocou, začne byť vaša povaha trošku rozdvojená...

Nenápadne som doňho vrazila a "pošmykla" som sa na ľade, ktorý tam, samozrejme, nebol.

„Ja sa strašne ospravedlňujem. Ja som do vás vrazila a potom som sa pošmykla." Však nejako sa začať musí nie?

„To je v poriadku. Môžete sa postaviť?" Jeho ruka sa natiahla k mojej. Takú veľkú chuť som ju mala chytiť a potom odtrhnúť. Pokúsil sa o koketný úsmev. Tak toto bude asi jednoduchšie ako som si myslela...

Opatrne som jeho ruku chytila (a nie, neodrhla som ju). Postavila som sa a hrala hru á la vyvrtnutý členok.

„Áááu. Ono to tak veľmi bolí." Som ja dobrá herečka! Ešte aj slzičku som vyronila.

„Odnesiem vás ku mne domov a zavoláme lekára. Nemusíte sa báť." V duchu som sa zasmiala. Mám ho tam, kde som ho potrebovala! Jednou rukou mi podrazil kolená a druhou ma zachytil a už si ma niesol k nemu domov.

Jeho dom bol ani neviem kde. Ale bol strašne pekný a veľký. Mal prekrásne široké záhrady. Odniesol ma do izby s prekrásne veľkým krbom, samozrejme, oheň bol založený. Dnes mi ale pekne hrá osud do karát. Služobníctvo nikde. To je divné.

„Idem postaviť na čaj a zavolám lekára, slečna." Nežne sa usmial a opustil miestnosť. Okey, je čas sa prestať hrať na bezvládnu, nežnú žienku s vyvrtnutým členkom. Ešte fakt zavolá lekára a môj plán mi pekne zakýva zďaleka. Proste mi povie bye-bye a to si ja nemôžem dovoliť.

Potichu som sa presunula k nemu do kuchyne. Akurát chcel postaviť na čaj.

„Slečna, čo tu robíte? Okamžite si bežte ľahnúť, aby ste sa viac neporanili!" Povedal to tak vážne, že som sa musela zasmiať a verte, že som skoro plakala od smiechu! A sakra, vlastne, čo je na tom smiešne? Asi nič... H. G., nerozptyľuj sa, prosím ťa.

„Keď ale mne sa vôbec nechce ležať. Ja by som radšej robila iné veci." Oblizla som si pery. A koketne sa usmiala.

„My s-s-sme sa nepochopi-l-l-l-li asi. Ja som vás sem nepriniesol, aby som si s vami, ehm, užil. Ja som vás sem priniesol v najlepšej vôli a aby vás mohol doktor ošetriť." Zase som sa zasmiala.

Priblížila som sa k nemu a vrazila mu nôž do brucha.

„Myslím, že ja nie som tá, ktorá bude lekára potrebovať." A s týmito slovami som mu nôž vytiahla. Keďže Pán mal vlasy tak akurát na ťahanie, prečo to nevyužiť? Surovo som ho zdrapila za tie pahýle a odtiahla do tej miestnosti s krbom. Viete, ako sa super dá využiť to náradie do krbu? Ani ja som to dodnes nevedela.

„Tak zlatko, pohodlne sa tu usaď a pozeraj sa, čo sa bude diať." Och. Za ten jeho výraz vystrašeného psa by som mu možno aj nejaké tie centíky dala...

Za veľkým francúzskym oknom, na takej malej terase vedúcej do záhrady, boli položené vidly. Načo sú človeku vidly v zime? No mne ale veľmi pomôžu. Rozbehla som sa po ne. Keď som sa vrátila, chcel začať kričať. Hmm. Čo tu máme? Aha, handra! Napchala som mu ju do úst a zaviazala za hlavou.

„Vieš zlatko, keď si mi zabil dcéru, Christinu, aby si vedel, no proste si ma naštval a to sa nerobí." Sladko som sa usmiala a vrazila vidly do brucha. Toľko krvi mu už vytieklo a on stále žije. Ách. Zobrala som si zo stola nôž a chytila jeho pravú ruku. Odrezala som ju jeden prst, druhý, tretí, štvrtý a nakoniec aj ten posledný malíček. Už nevládal ani kričať len plakal, plakal a plakal. Asi najkrajší zvuk, aký som kedy počula (teda, až po Christininom smiechu). Konečne som sa vybrala pre môj nový obľúbený, mučiaci nástroj. Pekne som ho v krbe nahriala a so zvráteným pohľadom som sa vybrala k nemu. Tie jeho oči. Bože, tak veľmi rada by som vám ich odfotila! Verte či neverte, skvele by ste sa pobavili! Dala som mu jemný božtek na líce, vrazila moju hračku do brucha a pekne ňou krútila.

Asi po polhodine tohto mučenia ma to prestalo baviť. Však už bol v bezvedomí a nevnímal ma. Fakt nuda. Chytila som moju mini zbraň a vystrelila mu mozog.

Poumývala som svoje nástroje, zahladila všetky stopy, ale jeho som tam nechala ležať. Však raz ho hádam niekto nájde. Ešte raz som sa s chuti zasmiala nad svojim majstrovským dielom a odišla som.

Bol môj posledný. Všetkých, ktorí ublížili mojej dcérke, som zabila.

Moje meno je H. G. Wells a pomsta je konečne dokončená.

Autor: LittleDevil (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní