OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » No light, no light

14.08.2013 (12:00) • Perla • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 3× • zobrazeno 1813×

No light, no light

Silene som sa usmiala a prijala Damonovu ruku. Spoločne sme sa vrhli do jamy levovej, ktorú usporiadala Caroline na oslavu mojich narodenín.

„Nezabudni sa usmievať,“ šepkal mi pobavene do ucha a ja som ho len drgla. Na perách som síce vyčarila úsmev, no aj ten pohasol a to hneď vo chvíli, keď sme zastali a ja som zbadala, koľko ľudí tu je. Tomu hovorí Caroline malá oslava? Ja ju asi zabijem! Hoc aj tak by sa znova prebrala.

Akoby som spomenula čerta, spoza mňa sa vyrútila blonďavá upírka so širokým úsmevom.

„Všetko najlepšie,“ milo sa usmiala. Všimla si môj pohľad a ospravedlňujúco na mňa pozrela.

Pretočila som len nad tým očami, pustila sa Damon a chytila Caroline.

„Čo pijeme?“ zaujímalo ma.

Nad tým sa moja najlepšia kamarátka len usmiala a podala mi pohár, v ktorom niečo bolo naliate.

A bolo to poriadne tvrdé. Spravila som grimasu a ona sa zasmiala. Damon sa medzitým niekam vytratil, no bolo mi to fuk.

Nech si robí, čo chce a ja sa posnažím o to isté. Hoc... aj keď nerada, tak by som si mohla pripustiť, že mi na ňom záleží. Neviem, čo by som si počala, keby ho nebolo. On bol ten, ktorý mi pomáhal hľadať Stefana a stál pri mne vždy, keď som plakala.

Keď som sa okolo seba poobzerala, došlo mi, že som ostala sama medzi toľkými ľuďmi. Caroline sa niekde vytratila tiež. Mám ja to ale šťastie.

Zobrala som si nejaký pohár s alkoholom a zamierila do najbližšej izby. Chcela som byť sama. Utriediť si myšlienky a v pokoji popremýšľať. Akoby na to bola vhodná chvíľa!

„Ahoj,“ pozdravila mi Amy, keď som za sebou zavrela dvere. Od ľaku som až poskočila a zasmiala sa sama na sebe.

„Prepáč, nevedela som, že si tu. Mám odísť?“

Hnedovlasé dievča si ma skúmavo premeralo. „Nie, nemusíš. Myslím, že by sme sa mali porozprávať,“ začala po chvíli a ja som prižmúrila oči. Porozprávať? My dve? A o čom ako? Kedy sme sa naposledy rozprávali?! Chodili sme spolu do školy, no to bolo asi tak všetko. Po tom incidente, čo sa stal, keď videla kamarátkinu smrť, ako ju Tyler zabil, sa dosť uzavrela.

Stisla som pery a položila pohár na stôl. „Jasné, hovor,“ nabádala som ju s jemným úsmevom. Možno chce pomôcť. Rozmýšľala som v duchu a nespúšťala z nej oči.

Amy sa na mňa usmiala a prešla ku mne. Rýchlo prešla okolo a zamkla dvere. Keď sa otočila, už sa hystericky smiala.

„Katherine vravela, že to bude s tebou ľahké,“ vysvetlila.

Vytrieštila som na ňu oči a preglgla. O krok som cúvla a snažila sa udržať rovnováhu. Ak je pravda to, čo práve teraz povedala, tak ja som potom vo veľmi veľkej kaši. A ako sa z nej dostanem?

„Pozri... viem, že si pod jej nátlakom, no nechcem ti ublížiť...“ vysvetľovala som s trasľavým hlasom. Ona len bojovne vystrčila hlavu a priskočila ku mne. „Zabijem ťa,“ zasmiala sa znova a zdrapila ma za vlasy. Obtočila si ich okolo ruky a trepla mi hlavu o stôl.

Chcela som od bolesti vykríknuť, no došlo mi, že nemôžem. Čo ak by sem niekto prišiel? Akoby som to vysvetlila? S týmto sa musím popasovať sama.

Náhle ma sotila do kresla a ja som sa cezeň prekoprcla. Rýchlo som vyskočila na rovné nohy a snažila sa udržať rovnováhu. V hlave mi trešťalo a fakt, že som už trocha opitá mi nedával najväčšie šance.

„Tak sa ukáž, Gilbertová,“ vyzvala ma a zaútočila.

Ja som sa ale pred jej päsťou prikrčila a podkosila ju. Nohy sa jej zamotaly a ona s rachotom dopadla na zem. Nevymerala som ale jej veľkosť a tak si udrela hlavu o drvenú nohu kresla. Klesla a viac už nevstala. Pod hlavou sa jej začala vytvárať kaluž krvi.

Vypúlila som oči a hneď som v nich mala slzy.

„Amy!“ hlesla som a kľakla si k nej. Začala som ňou triasť, no bolo to zbytočné. „Amy!“

Rýchlosťou svetla som vyťukala Damonovo číslo.

„Potrebujem pomoc! V tvojej pracovni!“ A zložila som. Vzlykala som nad jej mŕtvym telom a netušila, čo spravím. Ako sa to vysvetlí? Vari tu už nezomrelo dosť ľudí?

Niekto vylomil dvere a vošiel dovnútra. Damon.

Vyskočila som hore a hodila sa mu okolo krku. „Ja... bola to nehoda. Katherine ju ovplyvnila... chcela ma... zabiť,“ nariekala som.

Jeho pohľad bol nečitateľný, no keď ma chytil za ruku, uprela som pohľad do jeho krásnych očí a nedokázala som uhnúť.

„Počúvaj ma, Elena. Ja sa o všetko postarám. Ty sa choď von prevetrať na čerstvý vzduch. Dobre?“ spýtavo nadvihol obočie a ja som len roztrasene prikývla. Dal mi svoju bundu a cez zadné dvere som vyšla do noci.

Musím sa upokojiť. Musím sa upokojiť. Opakovala som si stála dookola a snažila sa nemyslieť na to, čo sa práve stalo. Keď som zašla do lesa, zastala som a klesla na kolená.

Znova som sa rozplakala. Ja som zabila človeka! Nevinného človeka, ktorý za nič nemohol!

Cez tiene stromov na mňa doľahlo svetlo mesiaca, ktorý bol v splne. Do celého tela mi stúpla nenormálna bolesť, až som vykríkla a skrčila sa do tieňa. No nič neustupovalo.

„Čo do čerta...?“ zanadávala som si, ale do hrdla sa mi vkradol ďalší výkrik. Akoby mi niekto zlomil stavce na chrbte. Zhodila som zo seba bundu a skrčila sa do klbka. Ani to mi nevydržalo, keďže ďalšie návaly boli intenzívnejšie. Akoby som sa menila....

To nie! Pomyslela som si v agónii, keď mi došlo, čo sa so mnou deje.

„Damon!“ zvreskla som z plných síl, ale bolo mi jasné, že je to nanič. Som ďaleko a on ma nepočuje.

Bolesť mi zaplavila každý jeden zmysel a ja som nebola schopná normálne uvažovať. Modlila som sa len, nech to čím skôr skončí...

Prudko som otvorila oči a posadila sa. Bola som v lese, oblečená v Damonovej bunde. Pomedzi koruny stromov sem dole prenikali lúče svetla.

Opatrne som sa postavila na nohy a snažila sa spomenúť si, čo sa včera stalo a ako je možné, že som sama v lese.

„Damon?“ ozvala som sa doprostred lesa, ale žiadnej odpovede som sa nedočkala.

V hlave sa mi zrazu ukázali všetky spomienky. Každá jedna veta, každá emócia, ktorú som včera cítila... sa mi vrátila.

Zalapala som po dychu a zatackala sa dozadu. To... to nemôže byť pravda! Ja... ja nemôžem byť...

„Som vlkolak,“ šepla som do priestoru a trasľavo vykročila ďalej. Išla som po lese a vedela som, že o chvíľu budem pri starom kostole, kde boli pochovaní všetci upíri.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol ma donútil zastať. Očí mi zaliali slzy. Predo mnou ležali ľudské ostatky minimálne štyroch osôb vrátane hláv. To... to som neurobila ja! Nie... nie... to nie! So slzami som sa rozbehla preč. zrazu to išlo akosi... rýchlo.

Ani som sa nenazdala a už som bola pred domom Salvatorovcov. Dvere boli otvorené a tak som len vošla dnu. Hneď už predo mnou bol Damon.

„Kde si bola?! Tak som sa o teba... bál,“ zarazil sa, keď si ma prehliadol od hlavy až po päty.

„Čo sa ti stalo?“ zmenil tému.

Pokrčila som plecami a spodná pera sa mi triasla. Nevedela som, ako mu to povedať.

„Damon... ja... ja som vlkolak,“ šepla som bezmocne a jeho pohľad, ktorý na chvíľu odrážal strach, ihneď zmäkol a zobral si ma do náruče.

„To bude dobré. Ja ti s tým pomôžem.“ Láskyplne mi pozrel do očí. „Sľubujem,“ šepol a pobozkal ma do vlasov.

Niečo vo mne chcelo viac. Od prekvapenia som sa Damonovi až vytrhla. Čo to má znamenať? Ako je niečo také vôbec možné?

„Čo sa deje?“ Nechápavo pokrčil obočie.

„Ja... ja...“ Nedokázala som nič povedať, lebo čo? Akoby som mu niečo také vysvetlila? Namiesto toho som si len obhrýzala spodnú peru a nevinne na neho hľadela.

Na sekundu sa usmial.

Pomaly, opatrne podišiel znova ku mne a chytil mi tvár do dlaní. Končekmi nosov sme sa dotýkali jeden druhého.

„Má to niečo spoločné s týmto?“ spýtal sa šeptom a naklonil sa ku mne bližšie.

Zatajila som dych a čakala, čo urobí. Jeho pery sa jemne prisali na tie moje a splynuli v krásnom, jemnom a motýľom bozku. 

Všetko vo mne vybuchlo a ja som nedokázala zastaviť nával túžby, ktorý ma úplne pohltil. Chytila som ho a pritiahla ho k sebe bližšie. Telom som sa naňho nalepila a pritlačila ho k stene. Sama som bola prekvapená silou, ktorú som v sebe našla, ale bolo mi to jedno.

Damon sa mojej náruživosti len pousmial.

„Pozor nech ma nepohryzieš,“ zamrmlal medzi bozkami a ja som sa v sekunde odtiahla. Naozaj! Čo ak sa niečo také stane? Zabijem ho?

Chlácholivo ma objal.

„Neboj sa. Viem, že mi neublížiš,“ povedal mi a ja som vedela, že má pravdu. Aspoň v niečom ju má...

O mesiac pri splne

„Aj keď za to zatiahneš, malo by ťa to udržať,“ uisťoval ma, ale ja som si tým vôbec taká istá nebola. Nevyzeral to bohvieako pevne. Čo ak to proste rozbijem a niekomu pritom ublížim? Znova?

Hoc... to, čoho som sa bála ešte viac, bola tá bolesť, ktorú už o pár hodín zažijem. Naozaj nie je od toho žiadneho úniku?

Priskočila som k Damonovi a silno utiahla za železné reťaze. Nepovolilo to ani keď som zvýšila moju silu. Fajn. Tak uvidíme...

„Dôveruješ mi?“ zaujímalo Damona.

Otočila som sa mu tvárou, stúpla si na špičky a spojila naše pery. „Viac než sebe,“ priznala som ostýchavo a on sa len samoľúbo usmial.

„Tak potom sa nemáš čoho báť, bejby,“ uisťoval ma.

Prižmúrila som oči a sadla si na stoličku. Napätým pohľadom som sledovala Damona, ako mi spútava nohy a kontroluje či ma uviazal poriadne.

„Vieš... že z takejto pozície to vidím celkom inak?“ usmiala som sa a on sa postavil. Prešiel dozadu a doniesol mi fľašu.

„Áno? A v čom je toto iné?“ zaujímalo ho a vyzeral pobavene.

Ako mi podával fľašu, ktorej zápach som cítila už teraz, zasmiala som sa ako malé dieťa.

„Vždy som si myslela, že také niečo budem robiť ja,“ vysvetlila som a on nechápavo pozrel.

„Čo také?“ nedochádzalo mu.

„Pútať ťa, aby si bol odo mňa čo najďalej.“

„No tak radšej pi a o chvíľu ti zmizne úsmev,“ pobádal ma a ja som poslúchla.

Vedela som, že to musím vypiť na jeden raz. Zhlboka som sa nadýchla a začala to do seba bezhlavo liať. No už o pár sekúnd mi Damon zobral fľašu a ja som sa rozkašľala. Cítila som, akoby som v sebe mala silnú kyselinu, ktorá ma pálila a roztápala všetky vnútorné orgány. Chcela som to dať von, ale bolo neskoro.

„Si si istá, že je to nutné?“

Nie veľmi presvedčivo som prikývla a naznačila mu, nech mi dá zvyšok. Neochotne mi to dal a ja som do seba naliala všetko. Fľašu som celou silou odhodila preč a znova som sa dusila.

„Pripútaj...“ chrapčala som a on ma poslúchol.

Neuvedomila som si ani ako a zrazu ma zachvátila prvá kŕč. Očividne som strávila veľa času rozmýšľaním...

Pomaly som sa dostávala k vedomiu. Cítila som každý jeden dochrámaný sval, každý nerv a v neposlednom rade aj chlad. Otvorila som oči a porozhliadala sa okolo seba. Ležala som hneď vedľa stoličky. Tomu som sa len pousmiala. Dvere boli zamknuté a svetlo svietilo. Zvládla som to. Nikomu som neublížila.

Rýchlo som sa postavila a prešla k dverám.

„Damon!“ skríkla som, celá natešená včerajším úspechom. Netrvalo dlho a už mi odomykal východ.

„Tak čo... spokojná?“ spýtal sa s úsmevom v očiach, ktorý som mu hneď opätovala. S toľkej radosti som sa mu hodila okolo náruče.

„Ďakujem ti,“ šepla som.

„Za málo.“

Prezlečená, najedená a vykúpaná som zaparkovala auto pred Damonovým domom. Od rána som s ním poriadne nehovorila, ale vyzeral a príliš veselo. Akoby za tým niečo bolo. Mal so mnou problémy?

Plná očakávania som vošla dovnútra, no hneď vo dverách som sa zarazila a musela som si pretrieť oči. Nezdalo sa mi to.

„Damon, nie!“ zvreskla som z plných pľúc a rozbehla sa k nemu. Sotila som ho preč zo slnka a dopadol do tieňa. Okamžite som mu nasadila jeho denný prsteň. Snažil sa pozviechať, no bolo mi jasné, že ho to bolí.

Keď mi pozrel do očí, nebol už viac veselý, len smutný... a naštvaný.

„Prečo?“ Chcela som vedieť.

Sklonil hlavu a odvrátil pohľad. Postavil sa predo mňa a vyzliekol si tričko. Zalapala som po dychu.

„Damon... to... to je...“ Nebola som schopná dokončiť, tak len prikývol.

„Vlkolačie uhryznutie.“

Oči mi naplnili slzy. Ja... on... smrť! Prebehlo mi mysľou, no okamžite som nad tým pokrútila hlavou. To sa nemôže stať. Nie, to proste nesmie!

„Damon!“ Začala som nariekať a nemohla som sa ani poriadne nadýchnuť. Jeho pery ale umlčali ďalší príval slov a donútil ma vypnúť. Potom ma silno objal a ja som mu plakala na pleci. Nemalo by to byť opačne?

„Nájdem spôsob, ako ti pomôcť,“ šepla som. „Sľubujem.“

Dúfam, že sa páčila. Toto patrí medzi moje prvé pokusy napísať niečo na tému Delena, hoci mne samej sa tento pár až tak nepáči. Čo vy na to?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek No light, no light: