OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Nikdy na teba nezabudnem! 2/2

08.08.2012 (16:00) • Damonika • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 4× • zobrazeno 1899×

Annabeth:

Keby som sa momentálne nezaoberala príjemnejšími vecami, asi by som skákala od nadšenia. Vyzerá to tak, že si ma pamätá. Pamätá si na mňa! Vrátila sa mu pamäť rovnako ako Jasonovi. A ako som sa bála! Že si na mňa nespomenie. A ak aj áno, že si našiel niekoho nového.

Ale on si... a tá prezývka...

„Ty si ma pamätáš,“ povedala som mu svoju myšlienku nahlas do hrudi.

„Samozrejme, že si ťa pamätám,“ povedal Percy. „Na teba nikdy nezabudnem.“ Vydýchla som si a objala ho ešte viac. Chvíľu sme stáli v tichosti, keď som si spomenula na jednu maličkosť.

„Ty si vyšší,“ zamumlala som.

„Myslím, že áno,“ odvetil. Nebola to však jediná zmena, ktorú som postrehla. Keď som vystúpila z Agro II. a zbadala ho... dosť ma to šokovalo. Čierne vlasy mal ešte chaotickejšie než inokedy. Bol vyšší, ale nielen o ten kúsok, čo sa mu niekedy podaril cez školský rok, kým sme sa nevideli. Boli to možno dobré tri centimetre! Jeho krásne zelenkavo modré oči mali vlčí - divokejší pohľad. Bol svalnatejší a opálenejší. A na sebe nemal klasické oranžové tričko – čo som síce ani nečakala, ale mal veľkú fialovú tógu, v ktorej... vyzeral trošku smiešne, ale hlavne rozkošne.

Sprvu som si ani nebola istá, či je to vôbec on. Vyzeralo to, ako keby tam postavili nejakú Percyho dokonalejšiu verziu. Ale nie jeho...

Už mi to ale neprekážalo. Pamätá si ma a je tam, kde má byť a kde mi doteraz tak chýbal... Po mojom boku. A to mi stačí.

„A čo nás tak predstaviť, Percy?“ počula som za sebou hlas. Percy sa otočil a ja som zbadala ako sa na nás pozerá nejaké dievča. Malo tmavšiu pleť, kučeravé hnedé vlasy a orieškovo hnedé oči.

„Dobre,“ povedal Percy. „Annabeth, toto je moja kamarátka Hazel Levesque, dcéra Pluta, alebo Háda. Hazel, toto je moja priateľka Annabeth Chase, dcéra Atény, inak Minervy."

„Som rada, že ťa konečne spoznávam,“ povedala Hazel. „Percy nám o tebe veľa hovoril.“

„Naozaj?“ spýtala som sa prekvapene Percyho. Ten len neurčito pokrčil ramenami.

„Kde je Frank?“ spýtal sa Percy Hazel.

„Ja neviem,“ povedala, „pred chvíľou tu bol...“ To bolo, keď k nim pribehol vyšší chlapec s detskou tvárou, ale obrovským telom, ktoré sa k nemu vôbec nehodilo. Vyzeral, že mal čínsky pôvod a cez plece mal prehodený luk.

„Tu som!“ prehlásil a objal Hazel okolo pása. Tá sa spokojne usmiala. Aha... takže pár.

„Toto je Frank Zhang, syn Marsu, u nás...“ Nedopovedal, lebo som ho prerušila.

„Ja viem, Chaluhový mozoček. V našom Áres. Ja som Annabeth, dcéra Atény,“ usmiala som sa a podala Frankovi ruku. Ten ma prešiel pohľadom a povedal Percymu:

„Páni. Nepovedal si, že tvoja priateľka je taká pekná.“ Frank schytal hneď dvakrát. Od Hazel po hlave a od Percyho do ramena. Moja tvár sa len začervenala.

„Chaluhový mozoček?“ obrátila sa pobavene Hazel na Percyho. Tentoraz sa červenal on. Bože, aký bol rozkošný.

„To je dlhá história,“ zamumlal.

„Reyna odkazuje, že senát, ty, Jason a delegát z Tábora polokrvných sa s ňou stretnú v Dome Senátu o štyridsaťpäť minút,“ oznámil Frank Percymu. Ten len prikývol, viditeľne rád, že sa zmenila téma. Potom k nám prišli Jason, Leo, Piper a Thalia. Thalia pozdravila Percyho a ten sa potom zoznámil s Leom a Piper. V ruchu nadšených rozhovorov nových priateľov sa ku mne Percy naklonil a pošepkal mi do ucha:

„Máme ešte polhodinu. Poď so mnou, ukážem ti niečo.“ Chytil ma za ruku a viedol uličkami rímskeho tábora.

Bol nádherný. Tie budovy! Tá architektúra! Tu by sa dalo dobre inšpirovať k mojim plánom na Olympe.

Viedol ma k jednej budove, kde sme vyšli po strmých schodoch hore. Dostali sme sa na strechu budovy, z ktorej bol výhľad na celý Nový Rím. Ako v mrákotách som došla k okraju a chytila sa nízkeho zábradlia.

„To je nádherné.“ To bolo jediné, čo som zo seba dokázala dostať.

„Myslel som si, že by sa ti to páčilo,“ povedal Percy a nádherne sa usmial. Otočil sa na mňa a pozeral mi rovno do očí.

„Naozaj si mi chýbala, Annabeth,“ povedal nežne.

„Ja... ja...“ V očiach som mala slzy. Percy si ich všimol.

„Hej, Annabeth... je v poriadku, ak si sa o mňa bála, ale už som tu. S tebou. A neopustím ťa.“ Ak som si tie slzy aj zotrela, bolo to márne. Po jeho slovách som sa rozplakala úplne. Bože... robím zo seba takú hysterku! Percy si ma pritiahol do náručia, hladil ma po vlasoch a šepkal upokojujúce slová. Ako mi chýbal! Vždy vedel, ako sa cítim, čo potrebujem, dokonale ma poznal a mohla som mu povedať všetko. Hlavne po tom všetkom, čo sme spolu zažili. Preto som ho mala tak rada. Prerývane som sa nadýchla.

„Ja som si myslela, že... že si na mňa zabudol. Že si si našiel niekoho... nového,“ frflala som mu ako malé decko do fialovej látky, čo mal na sebe. Percy sa odo mňa trošku odtiahol a chytil mi hlavu do svojich teplých dlaní. Prinútil ma tak, pozerať mu rovno do očí.

„Dovoľ mi, aby som ti niečo vysvetlil, wise girl. Keď som sem prišiel celý zmätený s tou stratou pamäti, ty si bola jediné, čo som si pamätal. To, keď si sa usmiala, ako si ma objímala, a ten tvoj nádherný pohľad. A preto som šiel ďalej, aj keď som nevládal. A keď som bol v nebezpečenstve, bola si to ty, kto ma poháňal vpred. Lebo som vedel, že ťa potom všetkom nakoniec uvidím.“ Usmieval sa na mňa. Pátrala som mu v tvári, či to myslí vážne. Myslel.

„V-v... vážne??“ Neverila som vlastným ušiam.

„Samozrejme,“ odpovedal samoľúbo. „Milujem ťa, chytrolínka.“ Tak teraz som si vážne nebola istá, či ho nevymenili.

„Práve si mi povedal, že ma miluješ. Nikdy predtým si to nepovedal.“ Zarazil sa a trochu vystrašene na mňa pozrel.

„Ja... pozri... mrzí ma, ak som zašiel príliš ď...“ Nedopovedal, lebo som ho zarazila.

„To je v poriadku, Percy. Aj ja ťa milujem.“ Vykúzlil úsmev od ucha k uchu a objal ma okolo pása. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho.

Bol to ešte vášnivejší bozk, ako ten pod vodou v Tábore polokrvných po druhej vojne Titanov.

Oprela som sa o jeho hruď a vdychovala jeho vôňu.

„Ja... tak ma mrzí, že som o tebe pochybovala,“ zašepkala som zahanbene.

„To je v poriadku. Ak mám byť úprimný... tiež som trochu pochyboval.“ Pozrela som mu do tváre. „Bál som sa, že si si našla niekoho nového, keď som zmizol. Že si ma nechala tak.“ Zatváril sa, akoby čakal, že ho šľahnem palicou, alebo čo.

„Asi je načase, aby som ti zas vysvetlila niečo ja. Keď si sa vyparil a nikde sme ťa nemohli nájsť, bola som strachom bez seba. Zavolala som tvojej mame, ktorá sa o teba bála rovnako ako ja. Celý tábor ťa hľadal a ja dňom aj nocou, pretože som nedokázala zaspať. A zakaždým, keď o tebe niekto žartoval, alebo sa smial, vyletela som na neho a rozkričala sa cez celý tábor. Chodili za mnou iba Thalia, Grover a Cheirón, pretože ostatní sa báli. A akoby som si po tých rokoch, čo sme spolu zažili, mohla nájsť niekoho lepšieho ako ty?“ Percy sa tváril utrápene.

„Bože, cítim sa ako idiot.“

„Percy... ty za nič nemôžeš, bolo to proti tvojej vôli. A už je to v poriadku. Si späť.“ Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev oplatila. Nastalo ticho. Vychutnávala som si jeho prítomnosť, ako sa len dalo.

„Čo to máš vlastne na sebe?“ spýtala som sa ho. Uškrnul sa.

„To sa hovorí tóga, Annabeth,“ povedal poučným trochu laškovným tónom.

„Ja viem, čo to je,“ odsekla som. „Ale prečo ju máš na sebe? Prečo som ju na ostatných Rimanoch nevidela?“ Na Reyne áno, uvedomila som si potom.

„No... tak nejako som sa stal... praetorom tábora.“ Civela som na neho s otvorenými ústami.

„To znamená, že...“ Zastavila som ho. Ešte aby mi on vysvetľoval, čo to znamená! Kedy sme si vymenili role?

„Ja viem, čo to znamená Percy!“ povedala som netrpezlivo. „Ale ako to?“

„Ehm... ja som sa... hm... trochu podieľal na záchrane... no tábora.... keď ho napadli...“ tiahlo sa z neho ako z chlpatej deky. Rozosmiala som sa.

„Percy! Ty proste nedokážeš byť niekde viac ako pár dní bez toho, aby si niekoho nezachránil? Najlepšie mesto. Alebo celý svet?“ smiala som sa.

„Ale ja som len...“ začal sa hneď brániť, ale ja som mu na pery priložila prst a znova ho prerušila.

„Nakaz to!“ prikázala som mu. A potom som šibalsky dodala: „V tej tóge vyzeráš rozkošne.“ Zaúpel a prevrátil očami.

„Ale nie, že to niekomu budeš rozprávať.“

„Mám ústa na zámok,“ prisľúbila som mu, ale naďalej som sa smiala. Pozrel na hodinky a potom vystrašene na mňa.

„Meškáme na stretnutie. V Dome Senátu sme mali byť pred piatimi minútami!“ Pritiahla som si ho k sebe.

„Oni počkajú.“ Pobozkala som ho. A on sa nechal. Ale aj tak mi do úst zašepkal:

„Tu sú prísne tresty za neskorý príchod.“

„Tebe to odpustia,“ zamumlala som s istotou.

„Ale tebe nie. Tak pohni.“ Odlepil sa odo mňa, chytil ma za ruku a viedol preč z terasy. Odkedy je taký zodpovedný? Mne bolo jedno, že meškáme. Zubila som sa na celý Nový Rím. Na celý svet.

Mám naspäť svojho priateľa, ktorý na mňa nezabudol a ktorý mi povedal, že ma miluje. A len tak medzi rečou mi oznámil, že je vodcom oboch táborov – ale predsa... nie, žeby na tom nejako veľmi záležalo. Len som pyšná na svojho priateľa.

Čo viac by mohlo dievča chcieť?

Nezabudnite okomentovať!

A ďakujem za komentáre k predchádzajúcej časti. :D

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy na teba nezabudnem! 2/2: