OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Kamarátka smrť

06.03.2012 (12:00) • Dadusha • Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní • komentováno 6× • zobrazeno 1128×

Bezmyšlienkovite som sa prechádzal po lese. V okolí nebola ani živá duša. Zrazu som začul krik. Prichádzal od nášho domu. Rozbehol som sa za známym hlasom volajúcim o pomoc. Zastavil som sa na okraji lesa. Naskytol sa mi hrôzostrašný pohľad. Elena ležiaca na zemi. Z krku sa jej rinuli posledné pramienky krvi. Srdce jej tĺklo veľmi slabo a pomaly. Nad ňou sa skláňal Stefan. Okolie jeho úst bolo sfarbené Eleninou krvou. Nevidel ma. Pocity vo mne vreli. Mal som chuť mu odtrhnúť hlavu. Rozbehol som sa k nemu a silným úderom do hrude som ho hodil o stenu domu. Omietka nad jeho hlavou praskla a postupne opadala. Sklonil som sa nad Elenino bezvládne telo. Toto mi bude do smrti vyčítať. No nemôžem dovoliť, aby zomrela. Prehryzol som si zápästie a priložil som jej ho k perám. Cítil som, ako jej moja krv steká do úst. Opatrne som nadvihol zápästie od jej pier. Jemne sa zachveli. Vydýchla. Naposledy. Zatvoril som jej oči. Pozrel som na Stefana.

„Pozri, čo si urobil! Prisahám, že ťa zabijem," skríkol som.

On sa na mňa iba tupo pozrel a zmizol. Vyparil sa. Doslova. Opatrne som Elenu zobral na ruky a vošiel som dnu. Zľahka som ju vyniesol na poschodie a položil som ju na posteľ. Rýchlo som zatiahol závesy. Ja som si sadol na stoličku oproti posteli. V očiach ma zaštípali slzy. Nie. Bože, som chlap, nebudem revať, ako nejaké decko. Ale ona mi za to stála. Kvôli nej by som sa strápnil aj pred celým svetom. Len, aby bola v poriadku.

Dlhé hodiny som sledoval, ako nehybne leží na posteli. Už som prestával dúfať. No zrazu som si všimol nepatrný pohyb jej viečok. Zľahka nimi zaklipkala, ale nechala ich zatvorené. Rýchlo som k nej podišiel a chytil som ju za ruku.

„Elena? Prosím. Zobuď sa. Netrýzni ma už takto."

Znova jemne zaklipkala viečkami, no tentoraz sa pokúsila nechať oči otvorené. Úspešne. Splašene sa na mňa pozerala. Pokúsila sa posadiť. Chcel som ju zadržať, no neuspel som. Tvrdohlavá, ako vždy.

„Stalo sa to, čo si myslím?" Pozerala na mňa vystrašene, no zároveň odvážne.

„Ja... Je mi to hrozne ľúto. Ne - nemal som to robiť. No bol som hrozne sebecký. Nedokázal som žiť s myšlienkou, že som ťa navždy stratil. Ja-" Nestihol som dopovedať, lebo mi na pery priložila svoju dlaň.

„Nie. Nemáš sa za čo ospravedlňovať." Odtlačil som jej ruku z mojich úst.

„Mám. Viem, že si vždy chcela normálny život. Bez nadprirodzena a všetkých týchto vecí. Ja len... Keď som videl, čo ti môj brat urobil. Pochytil ma záchvat... Ani  vlastne neviem, čo to bolo. Jednoducho som ťa musel zachrániť. Za každú cenu." Zahanbene som sklopil zrak a zatvoril som oči.

„Damon. Opakujem ti, že sa nemáš za čo ospravedlňovať. Urobil si dobre. Ale nechápem, čo sa stalo Stefanovi. Nikdy by mi neublížil..."

Pozrel som na ňu a zrazu som pocítil záchvat hnevu.

„Myslela si si, že môj svätuškársky brat sa bude navždy správať ako pravý džentlmen? Snívaj. Niekedy to muselo prísť. Aj keď aj ja som prekvapený. Prečo práve ty?"

„Nechaj to tak Damon. Čo sa stalo, stalo sa. Už to nezmeníme. Treba si užívať prítomnosť a zabudnúť na minulosť."

Povzdychol som si. Takže chce zabudnúť na všetko. Na môjho brata, na svoju rodinu. No to hlavné – na mňa.

Zrazu som počul jej smiech.

„Mal by si sa vidieť. Takéhoto vystrašeného som ťa ešte nevidela. Samozrejme, že nechcem zabudnúť na všetko. Hlavne nie na moju rodinu, priateľov. A ani na teba." Znova sa na mňa usmiala. Tentoraz som neodolal. Pritiahol som si jej tvár k tej mojej a spojil som naše pery. Ovinula mi ruky okolo krku a zavzdychala mi do úst. Využil som príležitosť a vnikol som jej do nich jazykom. Jemne som sa pohrával s tým jej a náš bozk plynule prechádzal do vášnivých dotykov. Pozrel som sa jej do očí a videl som v nich túžbu.

„Mám taký pocit, že by si sa mala umyť," zašepkal som jej do ucha pri pohľade na jej zakrvavený krk.

„Ty dokážeš pokaziť každú romantiku," zašomrala a postavila sa odo mňa. Zo stoličky zobrala nejaké moje tričko a vydala sa do kúpeľne.

„Kam si myslíš, že ideš?" pozrela na mňa zvedavo, keď videla, že ju nasledujem.

„Predsa s tebou," zvodne som zašepkal a potlačil som ju do kúpeľne.

„Kto si počká, ten sa dočká," zamrmlala a s chichotom mi zabuchla dvere pred nosom.

Sklamane som si sadol na posteľ a ešte hodnú chvíľu som sa smutne pozeral do zeme. Oči mi zablúdili na kúpeľňové dvere. Ešte stále som počul tiecť vodu. Predstavoval som si, ako je steká po temene hlavy, po šiji, cez tvár a plecia, postupne nižšie a nižšie... Začítal som cítiť nepríjemný tlak v nohaviciach. Postupne sa menil na bolesť. Ľahol som si a zatvoril som oči. Zrazu mi nejaká ruka prešla po vnútornej strane stehna, presne tam, kde sa nachádzala moja momentálne ešte viac vzrušená pýcha. Rýchlo som roztvoril oči. Videl som záblesk vzrušenia v tých jej.

Zrazu sa rozleteli dvere a ani som sa nenazdal a jej štíhle telo bezvládne padalo na zem. Za ním sa týčila Elenina presná kópia so zakrvaveným kolíkom v ruke a škodoradostne sa usmievala. Ostal som ako ochrnutý. No len na chvíľu. Vytrhol som jej ten kus dreva z rúk a vrazil som jej do hrude. Sklonil som sa k Eleninmu telu, posledný krát som ju pobozkal na pery, ktoré boli teraz bez dychu a obrátil som kôl proti sebe.

Autor: Dadusha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní

Sdílet

Diskuse pro článek Kamarátka smrť: