OurStories.cz ~ naše povídky » Umenie prežiť - 3. kapitola

16.12.2011 (10:00) • MirrorGirl454 • • komentováno 1× • zobrazeno 1385×

Tretia kapitola

Hrozné je žiť, ak človek nechce, ale asi oveľa horšie je byť nesmrteľným a nechcieť.

Odvrátila som od neho tvár a utiekla z kuchyne. Moje kroky smerovali do izby o poschodie vyššie, hneď vedľa tej mojej.

Vedela som, že tam je, skôr, než prehovoril.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa šeptom tak tichým, že by sa mohlo zdať, že to nepovedal on, ale vietor udierajúci silno do okien, ktoré pod jeho náporom prašťali.

Ešte stále bolo v izbe cítiť slabý náznak jej vône, ktorú som tak veľmi milovala. Vždy mi pripomenula domov, lásku a bezpečie.

Zhlboka som sa nadýchla a pohľadom prebehla po jej veciach. Stolík bol zaprataný jej časopismi, skriňa nebola zatvorená, takže bolo vidno neporiadok v nej, na nočnom stolíku mala obyčajnú oranžovú lampičku a knihu so záložkou, podlaha bola zaprataná množstvom drobností, ktoré nemala kde dať a na žlto namaľované steny sa teraz zdali pochmúrne a strašidelné.

„Keď som mala pätnásť, naši rodičia zahynuli pri autonehode a keďže Sue bola už plnoletá, ujala sa ma. Ostali sme žiť v našom dome a spoločne sa snažili pretrpieť smrť rodičov.“

Na chvíľu som sa odmlčala, pretože hovoriť o nej, bolo ťažké. Posadila som sa na jej posteľ a rukou neprítomne pohládzala obliečku.

„Celkom nám to šlo. V tej dobe som bola naozaj veľmi šťastná, ale žiadne šťastie nevydrží večne. Raz v noci sa po práci Sue nevrátila domov. Pracovala v nemocnici a končila až v neskorých hodinách, ale keď som sa ráno prebudila, nebola doma. Strachovala som sa o ňu, ale nemala som odvahu niekomu to povedať, znamenalo by to, že jej zmiznutie je vážne. Snažila som sa myslieť na to, že Sue sa čoskoro vráti domov a... nakoniec sa vrátila.“

„Ale?“ spýtal sa s pohľadom plným súcitu.

„Bola iná. Cítila som to z nej. A nakoniec mi to aj sama potvrdila. Nikdy sme pred sebou nemali tajomstvá a preto, keď som sa jej na to spýtala, povedala mi pravdu.

Po tom, čo sa vracala z práce, ju niekto prepadol. Bránila sa, ale nemala šancu. Bol silnejší a rýchlejší než ona. Mal v sebe niečo nadpozemské. Krásu anjela, ale dušu temnú a stratenú a keď sa pozrela do jeho očí, zbadala v nich šialenstvo.“

„Napadol ju jeden z našich,“ pochopil.

„Uhryzol ju do krku a sal jej krv, ale ďalej si nepamätá. Zobudila sa až pri východe slnka, kedy ju takmer upieklo slnečné svetlo.“

„Zabil ju a premenil.“

Pozrela som na neho. Stál odo mňa trochu ďalej, akoby sa bál, že sa zrútim a on bude musieť čeliť mojim slzám.

„Áno, prišli sme na to, čo sa z nej stalo...“

Potrebovala som sa trikrát nadýchnuť, trikrát pohladiť jej vankúš a trikrát zatriasť hlavou, kým som zo seba dostala tie prekliate slová.

„Stal sa z nej upír.“

Po tých slovách ostalo nad nami visieť ťažké nepríjemné ticho, až sa nakoniec on rozhodol prerušiť ho.

„Čo sa stalo potom?“

„Žili sme tak ako doteraz. Teda takmer. Nikdy nezabila žiadneho človeka, pretože nechcela, aby v mojich očiach vyzerala ako monštrum-“

„Ako to myslíš, že nikdy nezabila človeka? Musela zabiť, aby sa premena dokončila a aby prežila, potrebovala krv.“

„Ukradla krv z nemocnice a tej sa napila, aby sa premena dokončila. A po zvyšok svojho života to robila rovnako. Kradla ju zo nemocničnej banky, aby nemusela vraždiť.“

„Ako to mohla vydržať?“

„Milovala ma a ja som milovala ju. To jej stačilo.“

V očiach ma zaštípali slzy.

Z jeho postoja bolo zrejmé, že on toto nikdy nezažil. A že zabil viac ľudí, než si dokážem predstaviť.

„A keď niekto objavil vašu existenciu, ľudstvo sa zbláznilo. Dlho som to netušila, pretože Sue ma tomu chcela uchrániť. Izolovala ma od vonkajšieho sveta, ale raz večer, keď bola v nemocnici, našla som noviny, v ktorých sa písalo, že sa zriadili Tábory. Ľudia vraj vyrobili proti vám zbrane, vďaka ktorým vás bolo ľahšie chytiť a uväzniť.“

„A následne zničiť.“

„Áno. V tých novinách prirovnali Tábory ku tým koncentračným.“

Striasol sa a kútikom úst mu šklblo. Ale skôr, než som sa ho mohla na niečo spýtať, spýtal sa on.

„Čo si spravila potom?“

„Samozrejme, povedala som jej, že viem, čo sa deje a ona... sa predo mnou rozplakala. Netušila som, aké to pre ňu musí byť ťažké, keďže to všetko predo mnou skvelo skrývala. Vždy bola ona tou silnou a odrazu som ju držala v náručí a hladkala ju po vlasoch, zatiaľ som sa ju pokúšala utíšiť.

Tú noc sme strávili tu v tejto izbe, spali v jednej posteli a objímali sa. V tú noc som naposledy cítila jej objatie a vôňu.“

„Našli ju?“ opatrne sa spýtal.

„Prišli si po ňu. Na druhý deň ráno k nám vtrhli štyria muži z mesta a bol medzi nimi aj Dave, najlepší priateľ nášho otca. Prikázal ostaným trom, aby ju zajali a odvliekli a keď som sa pokúšala im v tom zabrániť. Dave ma nechcel pustiť. Kričala som na neho, že mi nemôžu len tak zabiť sestru. Ale on ma nepočúval. Povedal mi to,, že moja sestra umrela vtedy, keď sa z nej stalo to monštrum.

Bolo to pre mňa strašne ťažké. Odviedli ju do jedného z Táborov.“

„Prečo si dnes v noci bola v lese?“

„Priviezli ju do mesta. Občania chceli všetkých upírov, čo žili v meste, vidieť zhorieť na vlastné oči. Nemohla som sa na to dlhšie dívať a preto som utiekla do lesa, chcela som sa dostať domov, ale našla som tam teba.“

Po týchto slovách sme obaja mlčali a rozmýšľali nad všetkým, čo sa stalo. Nakoniec som sa postavila a prešla ku komode oproti posteli, na ktorej boli položené rámiky s našimi fotkami. Jednu som vzala do rúk a palcami prechádzala po Sueinej vysmiatej tvári.

„Pokojne sa pýtaj,“ povedal odrazu a ja som ho zľakla, pretože stál priveľmi blízko.

Nemala som odvahu sa otočiť k nemu, ale vedela som, že sa pozerá na fotku, ktorú som držala v rukách.  Na tej fotke som mala trinásť a Sue sedemnásť. Bolo leto a naši sa rozhodli ísť s nami k jazeru, čo je neďaleko. Boli sme na lodi, keď nás mama fotila a smiali sa na tom, že oco nevie chytiť ani jednu rybu. Otec sa pýšil tým že ako malí chodil na ryby spolu so svojím otcom, a vraj tu na jazere chytí rybu takú veľkú, o akej sa nám ani nesnívalo a dáme si ju na večeru. No namiesto obrovskej ryby sme na večeru jedli fazuľovú polievku z plechovky.

„Bol si v jednom z Táborov:“

Nebola to otázka, len konštatovanie, ale on aj tak odpovedal.

„Áno, bol som v jednom z tých prvých.“

„Ako to, že si bol v tom lese?“

„Keď nás prevážali, podarilo sa mi utiecť. Bolo to buď útek, alebo definitívna smrť a ja som ešte nechcel zomrieť. Druhý krát.“

„Ako si to dokázal?“ S údivom som sa spýtala.

O Táboroch bolo známe, že sa z nich nedostane a keď sa upíry prevážali, ľudia robili zvláštne opatrenia, ako napríklad... kolíky namočené v odvare zo železníka zapichnuté v hrudi.

„Pomohli mi starší upíry, zamestnali stráže, aby som mohol ujsť do lesa, kde si ma potom našla ty.“

Jeho chladný dych ma šteklil na krku. Položila som fotku na miesto a otočila sa k nemu tvárou. Pozrela som mu priamo do očí a opýtala sa ďalšiu otázku.

„Ako si sa stal upírom?“

Ostal ticho a do očí mi hľadel tak dlho, až som si myslela, že nedopovie, až napokon prehovoril. Jeho hlas bol štipky citu, chladný ako ľad a tvár znovu kamenná maska. Do očí sa mu vkrádal tvrdý pohľad.

„Na začiatku druhej svetovej vojny, keď Hitler vydal príkaz postaviť koncentračné tábory, bol som medzi jeho prvými obeťami, ktoré v nich uväznili. Všetci sme boli odkázaní na smrť, pretože sme boli Židia, mal som len dvadsať rokov a život som mala mať pred sebou, ale oni mi tú možnosť nedali. Zabili mojich rodičov pred mojimi očami, pretože vraj boli podradnejší a mňa a mojich súrodencov dali do koncentračných táborov v rôznych častiach krajiny. Zaobchádzali so mnou ako so zvieraťom, mučili ma a trestali za veci, ktoré som nemal na svedomí.

V jednu noc som sa strážnikovi vzoprel a ten zavolal ostatných. Zmlátili ma a keď som už ležal na zemi v kaluži krvi, hodnú chvíľu do mňa ešte kopali. Nechali ma tam napospas smrti a ja som cítil, že to neprežijem a o chvíľu zomrieť. Smrť sa v tej chvíli zdala krásnym vykúpením.

Ale osud to nechcel. Moja krv prilákala tvory, žijúce v lesom vedľa koncentračných táborov. Bola medzi nimi žena, ktorá sa nado mnou zľutovala. Odohnala ostatných preč a mne povedala, že všetko bude v poriadku, len jej mám veriť. Pokožku mala alabastrovo bielu a vlasy a pery žiarivo červené a jej oči... boli čierne a hlboké, ako noc. Naklonila sa ku mne a ja som si na malú chvíľu myslela, že mi ide dať posledný bozk pred smrťou, ale namiesto toho, sa mi zahryzla do krku. Strašne to bolelo, ale neodvážil som sa zo seba vydať ani hláska. Potom si prekusla pokožku za zápästí a krvácajúcu ranu mi priložila k ústam. Nechcel som, ale donútila ma.

A potom mi vrazila nôž do srdca.

Myslel som, že som zomrel, ale keď som otvoril oči, zistil som, že žijem. Ale nebilo mi srdce, v žilách som mal neutíšiteľný oheň a túžil som po... nevedel som. Ale keď sa odrazu pri mne tá žena objavila aj s tým dozorcom, čo ma mlátil a porezala mu hrdlo, zistil som. Vrhol som sa na neho zahryzol sa mu do krku. Zabil som ho. A zabil som aj mnoho iných.“

Nevedela som, čo povedať. Musel toho prežiť toľko. Na chvíľu sa v jeho pohľade objavila bolesť, ktorej dno nemalo konca. Prišlo mi ho ľúto. Nevedomky som natiahla ruku, aby som sa dotkla jeho tváre, ale rýchlo predo mnou ustúpil a bolesť z jeho očí zmizla tak rýchlo, ako sa objavila.

„Je mi to ľúto,“ povedala som nakoniec.

„Nemusí,“ povedal a zmizol.

***

Unavene som vyšla zo Sueinej izby a smerovala ku kúpeľni na druhom konci chodby, kde som zo seba zhodila oblečenie a vliezla do sprchy.

Snažila som sa zo seba zmyť všetko, čo sa v poslednej dobe stalo, ale nedalo sa. Na niektoré veci sa zabudnúť nedá.

Keď som už pod teplou vodou stála pár minút, vypla som ju a sadla si na dno sprchového kúta. Ako dieťa som sa tu často ukrývala, pretože som si pripadala izolovaná od ostatného sveta. Bol to niečo ako môj úkryt.

V tú noc, keď zomreli moji rodičia, som sa tu schovala tiež. Sue ma našla a sedeli sme tu spoločne pár hodín.

A v tú noc, keď Sue odviedli, sedela som tu znovu, ale tentoraz sama.

Nechala som osamelú slzu stiecť po líci. V tú chvíľu som sa rozhodla neohliadať na minulosť. Sue chcela, aby som po jej smrti na ňu nezabudla, ale aby som kvôli nej neostávala smutná. S ťažkým srdcom som stisla náhrdelník, čo mi visel na krku a postavila sa. Vyliezla som zo sprchy a omotala okolo seba teplý flanelový uterák, aby mi nebola zima. Vlhké vlasy som si stiahla do gumičky a po prvý krát si všimla modriny v tvare prstou. Odrazu sa za mnou v zrkadle zjavila jeho tvár.

„Ospravedlňujem sa za tie modriny,“ povedal jednoducho, ale kajúcne.

„Ospravedlnenie sa prijíma.“

Chvíľu na mňa pozeral, začervenela som sa a keď si to všimol, otočil sa, aby odišiel, ale môj hlas ho zastavil.

„Volám sa Kathleen.“

Otočil sa ku mne.

„Nathan,“ povedal a znovu zmizol.

Vzdychla som si a prezliekla sa do pyžama. Potom som odišla do Sueinej izby a ľahla si do jej postele. Túto noc som chcela byť obklopená jej vôňou. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať.

Netušila som, že o poschodie nižšie leží na mojom gauči muž, ktorý sa tiež snažil zaspať a rozmýšľal nad svojím životom a osudom dievčaťa, ktoré ho zachránilo.

Obaja uväznený v spomienkach, sme nakoniec prenikli do ríše snov.

< >

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Umenie prežiť - 3. kapitola :