OurStories.cz ~ naše povídky » Umenie prežiť - 2. kapitola

04.12.2011 (17:00) • MirrorGirl454 • • komentováno 4× • zobrazeno 1464×

Druhá kapitola

Človek môže žiť iba raz... iba raz. A nič sa nevráti.

Tuho som zovrela prívesok, čo mi visel na krku. Zdal sa byť chladnejším, než kedykoľvek predtým.

Trhane som sa nadýchla a nechala stiecť jednu osamelú slzu po mojom horúcom líci. Hlava sa mi točila a srdce búšilo tak silno, až som sa obávala, že mi vyskočí z hrude. Skôr, než som zatiahla ťažké čierne závesy, dovolila som svojim očiam letmý pohľad na mesto ožiarené oranžovým a žltým svetlom. Po dlhých hodinách sa rozvidnievalo. Krásu vychádzajúceho slnka kazil hustý čierny dym.

A oheň stále horel.

*

Myslela som, že po tom, čo sa stalo, sa mi nepodarí zaspať. Ale keď som si nakoniec ľahla do postele, mäkká prikrývka a dôverne známe teplo ma uspalo. Bol to hlboký spánok, ale plný príšerných snov.

Volala moje meno. Sue volala moje meno.

A ja som ju nemohla zachrániť.

Plamene oblizovali jej telo a ona skuvíňala bolesťou.

Sue!

Chcela som kričať jej meno, ujsť za ňou a zbaviť ju tej bolesti, ale niečie silné paže sa ovinuli okolo môjho trupu a nechceli ma pustiť.

„Pusti ma!“ priškrtene som zachrčala.

„Nemôžem,“ odpovedal a nepustil ma.

*

Prebudila som sa do naprostej temnoty.

Na chvíľu som mala pocit, akoby som oslepla, ale po chvíli čo si moje oči privykli, som dokázala rozoznať siluety nábytku. Vyhrabala som sa z teplých prikrývok a vstala z postele. Pomalými krokmi som kráčala k dverám.

Závesy som sa neodvažovala odtiahnuť.

Podlaha bola prekvapujúco teplá a pri dotyku bosých nôh príjemne upokojovala. S vrzgotom som otvorila dvere. Prešla som cez tichú chodbu, po schodoch dole až do kuchyne.

Nezažala som svetlo.

S rukami vystretými pred sebou som striehla, aby som do niečoho nenarazila. Bola som v strede kuchyne, keď ma odrazu niečo odhodilo na druhý koniec. Narazila som do linky a udrela si hlavu o hrot. Roztrasene som sa postavila, ochotná čeliť neznámemu.

Ale skôr, ako som mohla niečo urobiť, silná, chladná paža ma chytila pod krkom a druhá ma chytila za bok. Prirazil ma k linke a stlačil hrdlo.

„Kde to som?“ zvrieskol neznámy hlas.

Hrdlo mi zvieral stále tuhšie a tuhšie.

„Kde to som?“ zvrieskol.

Nemohla som dýchať.

„Odpovedz!“

„Nemôžem dýchať,“ zachrčala som.

Akoby si to uvedomil, poľavil zovretie, ale krk mi nepustil.

„A teraz mi povedz, kde to som!“

Zazrela som pár šedých očí, zmätene hľadiacich na moju tvár. Medzi zvrašteným obočím sa mu tvorila malá priehlbina.

„Si v mojom dome,“ odpovedala som jednoducho.

„Ako som sa sem dostal? Čo si so mnou urobila?“

„Bol si zranený, zachránila som ťa.“

„Neklam!“ šialene vykríkol a dlhými prstami zovrel môj krk tuhšie.

Prsty, ktorými ma pridržiaval pri linke, zaryl do môjho boku tak surovo, až som vykríkla.

Ruka mi vystrelila k jeho pravému zápästiu, aby som uvoľnila svoje hrdlo od jeho zovretia, ale zastavila sa, keď som ucítila identifikačné číslo vyrezané na jeho zápästí.

To poznanie ma ovalilo.

„Ty...“ Nemohla som tú vetu dokončiť.

Keď sa moje oči stretli s tými jeho, videla som tú bolesť, ktorú zažil.

„Ty si...“ lapala som po dychu, ale nakoniec som vetu dokončila. „Si z Tábora.“

Keď som to vyslovila, pustil ma tak prudko, akoby som ho popálila.  Dopadla som na tvrdo na dlážku a udrela si hlavu. S tichou nadávkou som si chytila boľavé miesto a zhlboka dýchala. Posadila som sa na zemi a očami hľadala ho. Skrýval sa v najtemnejšej časti kuchyne, obrysy jeho siluety takmer nebolo vidieť.

„Prečo si ma nezabila?“ jeho šepot sa ozýval podivne hlučne a drsne.

„Keď som ťa v lese našla, nevedela som, kto si. Myslela som si, že si len ťažko zranený muž,“ odpovedala som mu a snažila sa, aby sa môj hlas netriasol.

„Kedy si zistila, že nie som len obyčajný človek?“

„Keď som ťa ošetrovala,“ povedala som jednoducho.

„Tak prečo si ma nezabila vtedy? Mala si perfektnú príležitosť. Bol som slabý a zranený, vydaný ti napospas.“

„Nemala som dôvod zabiť ťa.“

„Každý má nejaký dôvod zabiť ma! Celý svet ma chce zabiť! Aj tí, čo ten dôvod nemajú, túžia po mojej smrti, tak prečo nie ty?“ Ani sa nesnažil zakryť aký je rozrušený.

„Svoj dôvod ti povedať nemusím,“ odpovedala som a s ťažkosťami sa postavila na nohy.

Kolená sa mi trochu podlamovali, ale dokázala som stáť viac - menej vzpriamene.

„Zachránila si ma, a preto ti teraz dlžím svoj život. Mám právo vedieť, prečo tu ešte stále som!“

Urobil krok dopredu a vstúpil do lúča mesačného svetla. V jeho tvári sa zračil hlboký strach zmiešaný s bolesťou, ktorú mu ľudia urobili v Tábore. V kontraste s jeho vnútornou temnotou, sa jeho krása zdala byť svetlejšia, nádhernejšia. Vyzeral ako zlomený anjel s čiernou, poškvrnenou dušou.

„Pretože nechcem byť netvor.“

„Tým, že by si ma zabila, by si sa nestala netvorom, ale hrdinkou.“

„Stala by som sa monštrom, ktoré dokázalo zabiť, a už nikdy by som sa nemohla pozrieť do zrkadla.“

„Ostatní by ťa oslavovali.“

„Ale moja duša by bola poškvrnená.“

„Už by si sa nemusela báť o životy svojich blízkych.“

„Môj jediný príbuzný je mŕtvy.“

„Zabil ho niekto z mojich?“ spýtal sa, ale jeho tvár pripomínala kamennú masku bez emócií.

„Zabili ju ľudia,“ povedala som a odvrátila sa, pretože pri poslednom slove sa mi zlomil hlas.

Zbierala som odvahu, kým som sa odvážila prehovoriť, ale stále som sa cítila hrozne.

„To Sue je dôvod, prečo som ťa nezabila.“

< >

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Umenie prežiť - 2. kapitola :