OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » You are fucking kidding me?! - 1. kapitola - Príchod

10.06.2013 (12:00) • leainka • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 905×

1. kapitola - Príchod

Kebyže mi niekto povie, že sa vrátim späť do tohto trápneho a nudného mestečka, asi by som sa mu vysmiala. Ani v tom najhoršom sne by ma toto nenapadlo. Ale rodina, je rodina. Doľahla na mňa zvedavosť, čo je s nimi, ako žijú a tak.

Či sa niečo zmenilo. No, isto hej.

Zaujíma ma, či je Elena ešte stále s Mattom, alebo sa rozišli. Neviem, uvidíme. Najviac sa teším na Jeremyho. Jediný normálny z našej malej rodiny.

Na diaľnici nie je skoro nikto. Super, aspoň tam budem skôr.

Dom nájdem bez problémov. Vyzerá to tu stále rovnako, ako pred piatimi rokmi.

Záhradka je čerstvo posekaná a záclony ostali tie isté. Jediné, čo tu pribudlo sú nové lampičky.

Zase ten nepríjemný pocit domova, akoby som nikdy neodišla.

Zaklopem na dvere, už ani kľúče nemám, ale zaujímalo by ma, čo som s nimi spravila.

Otvorí mi Jenna. Vôbec sa nezmenila. Vlasy jej padajú na ramena, stále tá rovnaká dĺžka a stále ryšavé. Nikdy sa neprefarbuje.

„Ahoj, Jenna," poviem trošku neisto, či už na mňa nezabudla. Čo to trepem? Jasné, že nie, akoby aj mohla. Na mňa sa zabudnúť len tak ľahko nedá.

„Lea?" Zarazene sa ostane pozerať na miesto, kde stojím, akoby som bola duch. Ani sa jej nečudujem.

„Áno," pritakám a usmejem sa.

Konečne ku mne dôjde a poriadne ma objíme.

„Páni, toto som nečakala. Myslela som, že ťa už nikdy neuvidím. Čo tu robíš?"

„Vrátila som sa domov na istý čas."

„Prečo až teraz?" Tušila som, že bude vyzvedať.

„Chýbala mi moja rodinka." Nevinne sa usmejem ako anjelik. Začnem prešľapovať z miesta na miesto.

„Neklam a povedz mi pravdu. Inak, čo tam tak stojíš? Poď do vnútra." No, konečne ma pozve.

Hneď na to prekročím prach domu.

„Je to pravda. Viem, že sa na mňa hneváš, ale mala som isté dôvody, aby som odišla." Sadnem si na gauč.

„A aké dôvody?" Tentokrát už zvýši hlas.

Zhlboka sa nadýchnem.

„Do toho ťa nič nie je." Aj kebyže chcem, tak jej to nepoviem.

 Naštvane ma prebodne pohľadom.

„Ako to myslíš, že ma do toho nič nie je? Si pod mojou strechou! Jasné, že ma do toho je veľa!" Začnem sa smiať.

„Tvoja strecha? Pokiaľ viem, toto bola strecha mojich rodičov a nie tvoja."

„Vystihla si to, patrila, ale už nepatrí, keďže umreli. Je to tu moje. Starám sa o vás ja. Tak buď trošku vďačná." Mám čo robiť, aby som jej nezakrútila krkom. Vydýchnem vzduch v pľúcach, úplne som zabudla dýchať pri nej.

„Takto som si to nepredstavovala, boha."

„A čo si čakala? Že jedného dňa nás bez slova odpustíš a teraz sa vrátiš a sa z teba poserieme? Vieš, aké to tu bolo ťažké? Vieš si to vôbec predstaviť?!!" A vieš si predstaviť, čím som si prešla ja?

„Vieš, čo som čakala? Že budete radi, že ma vidíte a nie že budeš ziapať tu mne na celý tvoj dom." Slovo tvoj naschvál zvýrazním.

„Tak to si čakala zle." No nehovor, som si nevšimla.

„Ako sa vôbec majú?" zmením tému.

„Elena si našla priateľa a konečne žije svoj život. Jeremy je zas bohužiaľ na drogách, prišiel o priateľku, ale to teba netrápi, však?" Máš pravdu, netrápi.

„Hovoríš to, ako keby som ja o nikoho neprišla." Postavím sa, už tu nie som viac vítaná.

„Kam ideš?" Zastaví ma pri dverách.

„Z tvojho tónu chápem, že ma tu nechceš. Idem si nájsť ubytko."

„Počkaj, môžeš ostať tu. Izbu máš stále voľnú, čakali sme na ten deň, kedy sa vrátiš." Aspoň, že tak.

Vyjdem von si pre kufor do auta. Oproti mne ostane stať zarazená Elena. Div, že jej sánka nespadne.

„Čo tu robíš?" Pekné privítanie.

„Aj ja ťa rada vidím." Sladko sa usmejem na svoju sestričku.

„Ako je možné, že si späť?" Samé hlúpe otázky.

„Myslela som, že ma uvidíš rada," ironicky poviem a poriadne si ju prezriem. Tiež sa nezmenila. Hneď na to k nej príde jej chlapec.

„Nemôžeš tu ostať bývať." Zamračím sa.

„Ako to, že nemôžem? Pokiaľ viem, toto tu je aj moje. Mám na to rovnaké právo ako ty," hneď ju odbijem.

„Ehm... ty si kto?" odkašle si jej chalan a vyvaľuje na mňa oči.

„Lea, Elenina milovaná sestrička, isto si už o mne počul," sarkasticky sa usmejem a podám si s ním ruku. Ten prsteň ma zarazí, kdesi som ho už videla.

Ale kde? Neviem si spomenúť.

„Stefan Salvatore." No, jasné. Ako som mohla zabudnúť? Stefan sa na mňa pobavene usmieva.

„Okej, dosť predstavovania. Nechcem, aby ste sa vy dvaja bavili, aby ste sa vôbec zdravili. Vypadni mi zas zo života, ako nedávno. Nechceme a nepotrebujeme ťa tu." Auch, to zabolí. Nebezpečne blízko sa k nej priblížim.

„A čo s tým spravíš, ak ostanem? Aha, zabudla som, nemôžeš nič. Mám rovnaké právo tu bývať, ako ty! Za to, že som odišla, to neznamená, že už tu nemôžem byť!" Oči sa jej zúžia.

„Nehádajte sa. Ako to, že vyzeráš úplne rovnako? Vy ste dvojčatá?" Elena odbehne do domu pre niečo, alebo za Jennou teraz neviem, nepočúvam ju.

„Nie, nie. Ja som mladšia od Eleny. Ale rozdiel tu je, mám krajšie vlasy. To vieš, blondínky sú vždy krajšie," zasmejem sa a rukou si prehrabnem svoje blond kučeravé dlhé vlasy.

„Aj oči máš iné, ale je to zvláštne." Pokrčím plecami.

„Ale ja som stále ta krajšia," žmurknem naňho a vyparím sa do domu.

Tak a máme tu koniec 1. kapitoly, páčila sa? Budem rada za každý koment.

Ohľadom ďalšej, mám ju už napísanú a čo sa stane? Začnú vraždy a čo myslíte, zlepší sa vzťah Eleny s Leou? :)

To sa dozviete v ďalšej, Leainka :)

Autor: leainka (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek You are fucking kidding me?! - 1. kapitola - Príchod: