OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Welcome to Mystic Falls - 9. kapitola

25.10.2013 (15:00) • Beatrice • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 851×

Caroline:

„Kol...“ hlesla som zmätene. Hodila som pohľad na Salvatorovcov. Obaja sa tvárili rovnako prekvapene ako ja, takže o ňom zrejme nevedeli. Kol sa na nás uškŕňal.

„Toto som si o vás teda nemyslel...“ povzdychol si a ukázal prstom na dievča na drevenej stoličke, ktoré sa poriadne rozzúrene a zúfalo snažilo dostať z reťazí.

9. 

Chloe: 

„Zvládneš to. Teraz ti ešte neublížia, to ti sľubujem,“ prihovárala sa mi Seraphine, sediaca na gauči vedľa mňa v spoločenskej miestnosti.

Hrýzla som si dolnú peru. 

„A ja budem s tebou,“ usmial sa Kol.

Vrhla som na neho nesmelý pohľad, potom som sa pozrela na Debbie, ktorá sa na mňa mračila. Možno bude lepšie, keď odtiaľto odídem, aspoň ma nebude môcť tá blonďavá čarodejnica mučiť. Ale pôjde so mnou Kol... to ju určite neteší. 

Zhlboka som sa nadýchla. Mala som pocit, že sa ma už chcú zbaviť, prečo by ma inak posielali späť domov? Vraj nech si nikto nič podivné nevšimne. Ale ja som sa bála a to poriadne. Bol to zvláštny pocit, báť sa zrazu vlastnej sestry, ktorej som väčšinou verila a nechala sa ňou pritiahnuť sem, aj keď som nechcela.

Presvedčila ma a vtiahla ma do tejto ostnatej pasce. No začínala som mať isté pochybnosti. Síce mi Kol povedal, aby som mu všetko verila a on mi prezradil, že Caroline je upírka bažiaca po mojej smrti. Slabý hlások v mojej hlave mi však hovoril, že je to hlúposť. Caroline predsa poznám celý život a určite by nechcela niečo také. Kolov vplyv hovoril predsa len niečo iné -  všeličo sa mohlo zmeniť. Nechcela som mu už veriť. Ani som nevedela, kedy vo mne nastala tá zmena, že sa zrazu bijem spod jeho vlpyvu.

„Prečo tam vlastne mám ísť?“ hlesla som. 

„Musia získať istotu, že je všetko v poriadku a...“ začala otráveným hlasom Debbie, no jej brat ju prerušil. Vyvalila som na neho oči, ešte som nepočula, že by niečo povedal. 

„Salvatorovci majú niečo, čo potrebujeme na rituál,“ znudene hovoril a jeho pohľad smeroval niekam za mňa. 

„Jared!“ skríkla Debbie vyčítavo, no ja som sa už chytila. 

„Vy ste už niečo zistili?“ vyhŕkla som. 

„Áno,“ neochotne pritakala Seraphine. 

„A?“ Nadvihla som obočie, očakávajúc normálnu odpoveď. 

„Musí sa za splnu vykonať rituál, pri ktorom potrebujeme zariadenie, ktoré majú Salvatorovci. Damon ho zobral našej rodine asi 200 rokov dozadu,“ vysvetlil mi opäť Jared. 

„Ten hlupák ani nevedel, na čo to je, keď to kradol!“ odvrkla Debbie. 

Prikývla som. Už som sa ani nečudovala, že Debbie a Jared žili 200 rokov dozadu. Niečo takéto je tu predsa normálne, nie? 

„Takže mám to zariadenie nájsť?“ spýtala som sa. 

„Nie. To mám na starosti ja.“ Kol dôležito ukázal na seba. Odtrhla som od neho pohľad a nasmerovala som ho na Seraphine. 

„Takže som len na odlákanie pozornosti,“ dala som si skladačky pekne do seba. Seraphine chvíľu váhala, no potom prikývla. Nastalo ticho.

„Keď sa to už vyjasnilo, ideme nie?“ Kol sa zdvihol z kresla a postavil sa pri mňa. Prikývla som a tiež som vstala. 

„Nič im nesmieš prezradiť, rozumieš démonka?“ vyštekla na mňa Debbie, keď som bola pri dverách. Zamračila som sa. 

„Som Chloe,“ pohrdlivo som si ju prezrela.

Nikto mi nebude hovoriť 'démonka', ani taká mocná a nebezpečná čarodejnica, ako je Debbie. To si nenechám od nikoho. Nič viac som nepovedala, len som sa otočila a šla za Kolom, ktorý ma čakal v strede chodby. Zrazu som zacítila pichnutie v hlave, ktoré ma síce nesklátilo, ale bolo to dosť jasné varovanie od Debbie. Hneď aj prestalo a ja skúmajúc očami zem som pokračovala v chôdzi za Kolom. 

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma, keď sme už sedeli v jeho aute. Zavrtela som hlavou. 

„Bojím sa,“ priznala som. 

„Ja ťa ochránim, sľubujem,“ chytil ma Kol s úsmevom za ruku. Bol to príjemný pocit, no vediac, čo by bolo, keby to Debbie zistila, som si ju vytrhla a ruky si založila na hrudi. 

„Ideme, nie?“ zdvihla som obočie.

Kol namrzene prikývol a naštartoval. Otočila som sa k oknu a sledovala, ako odchádzame od toho hnedého domu. Po asi pätnástich minútach jazdy som sa na neho opatrne pozrela. Tváril sa napäto a zvieral volant. Vyzeral, akoby tuho rozmýšľal a s mračením sa strnulo pozeral vpred. No ja som sa každým kilometrom, ktorý ma delil od Debbie, cítila istejšie a bezpečnejšie. Kol za chvíľu vycítil môj pohľad a pozrel na mňa. Usmiala som sa na neho. On sa len odvrátil. 

„Si v poriadku?“ zopakovala som zarazene otázku, ktorú mi položil na začiatku cesty.

Chvíľu bolo ticho, potom sa na mňa obrátil so zdvihnutým obočím. 

„Áno Chloe, som v úplnom poriadku, prečo sa pýtaš, veď ťa to nezaujíma,“ silene sa na mňa usmieval. Nadychovala som sa, že mu niečo poviem, no zrazu sme zastavili. Vyzrela som z okna. 

„Sme tu. Vystúp,“ prikázal Kol a ja som ho poslúchla.

Myslela som si, že vystúpi za mnou, no on len pridal plyn a s piskotom kolies bol preč. Zmohla som sa len na pootvorené ústa. Nechápala som to. Veď mal byť tu pri mne, ochraňovať ma! Zranila som ho? Ale ako som mohla, veď mu na mne skoro nezáleží... či? Sama som sa v ňom nevedela vyznať, raz sa správal ako nafúkanec, inokedy bol tak sladký a milý. Podvedome som sa usmiala.

Páčilo sa mi, keď mi chytil ruku v aute, ako mi sľuboval, že ma ochráni, keď ma pobozkal na to miesto, kde ma udrel. Chcela som si to všetko zopakovať, no predstava Debbie mi v tom bránila. Nemala by som o nej Kolovi povedať? Znelo by to však hlúpo. Poviem mu, že ma mučila čarodejnica kvôli nemu. Vysmeje ma? Je to veľmi pravdepodobné.

Vzdychla som si a pokrútila hlavou. Toto budem musieť riešiť inokedy, teraz sa budem musieť vyrovnať s tým, čo ma čaká. Otočila som sa a pozrela sa na ten honosný dom, kde bývajú tí Damon a Stefan, o ktorých som počula. Len dúfam, že to nejako prežijem. Sotva som stihla urobiť prvý krok k domu, niečo ma zvalilo na zem. Dopadla som tvárou k zemi, no to niečo ma bleskovo otočilo na chrbát a držalo ma pri zemi. Vystrašene som sa pozrela na útočníka. Muž, s čiernymi vlasmi, modrými očami a neuveriteľne príťažlivými črtami tváre. 

„Pusti ma!“ skríkla som na neho a snažila sa vymaniť spod jeho silných rúk. 

„Už len to, ty potvora malá,” vysmial ma.

Nedala som sa a celou silou ho kolenom kopla do brucha. Zafučal a zovretie na chvíľku povolilo. Využila som to a schopností nadobudnutých v jaskyni a v okamihu som bola od neho aspoň desať metrov. Zavrčal a vydal sa za mnou. Jeho tvár sa skrivila, zuby sa mu zašpicatili. Tak takto vyzerá upír... ten pohľad ma najskôr ochromil. A to bol môj koniec. Upír využil moje zhrozenie a už mi držal ruky za chrbtom. Mohla som robiť hocičo, mala som smolu. 

„Damon!“ ozvalo sa zrazu pri nás. Stál tam ďalší chlap. Stefan. Áno, pamätám si ho z tej párty v môj prvý deň. 

„Pusť ju!“ Stefanovi šľahali z očí plamene.

„Ani ma nehne. Čo keď je to tá Seremaneviemčo? Nebudem riskovať,“ odpovedal Damon povýšenecky. Vtom som už bola vnútri v dome a ten blázon ma priväzoval k stoličke. 

„Au,“ sykla som, keď mi utiahol reťaz. Ani sa na mňa nepozrel a okolo úst mi omotal šatku. Kvôli nej som vydávala len neidentifikovateľné zvuky a Damon mi ďalej zväzoval ruky a nohy. 

„Padne to na tvoju hlavu,“ krčil plecami Stefan, ktorý vošiel do miestnosti. Damon sa uškrnul. 

„Ako všetko, braček,“ odpovedal a poslednýkrát zatiahol reťaze. Zaúpela som a snažila som sa z tých reťazí nejako dostať. 

„Teraz tu buď poslušná, idem pre niekoho, koho budeš veľmi zaujímať,“ žmurkol na mňa Damon. 

Keď obaja odišli, začala som poriadne mykať tými reťazami. Nemala som šancu. Nech už príde Kol. Príde, to som si istá a zachráni ma. Na túto myšlienku som upínala celú svoju myseľ. Sľúbil mi, že ma ochráni a určite to aj splní... vzdychla som si a snažila sa upokojiť. Hlboký nádych a hlboký výdych. Nič sa mi nestane, Seraphine mi to sľúbila.

Čo keď ma sem poslala na smrť? Nech ma moja sestra a jej priatelia zabijú? Vážne by sa to mohlo stať? Hovorila mi niečo iné! Počkať... ona ma potrebuje. Mimovoľne som sa uškrnula. Mám jej schopnosti, bez ktorých neprežije, nemôže ma nechať zomrieť. Och, aspoň dúfam, že to tak je. Ale ak hej, tak som prinajmenšom toto vyhrala. 

O približne desať minút som začula zastaviť auto a buchli dvere. Čo to hovoril? Že ide pre niekoho, koho budem veľmi zaujímať? Opäť som začala mykať reťazami, aby som sa z nich dostala, pretože ma chytila hrôza z toho, kto to môže byť. Ubolene som vydýchla, keď mi reťaz zadrela do zápästia. 

Vtedy som ju uvidela. Caroline. Pokúsila som sa zvriesknuť, no potom som si uvedomila, že sa musím chovať normálne a prirodzene. Že sa ich vlastne ani nebojím, aj keď ma priviazali k stoličke a chcú ma zabiť. To je všetko v naprostom poriadku.

Donútila som sa na nich pozerať rozzúrene a zúfalo, nie len poriadne vydesene. Snáď sa mi to podarilo. A potom som už ani taká nebola. Telo mi ochablo a upokojilo sa, pri pohľade na osobu za mojimi väzniteľmi. Kol. Uvoľnene som sa na neho pozrela. Je tu, zachráni ma. A skutočne, hneď aj bol za mnou a jemne mi odmotal šatku z úst. 

„Kol,“ šepla som a vďačne sa na neho usmiala. „Prišiel si.“

Bola som taká šťastná, že je tu. Zachráni ma, ochráni. Aj keď som nechápala, prečo a kam odišiel. Raz sa ho to spýtam. Pozrel sa mi do očí a ja som v tých jeho, ktoré boli kamenné, zazrela niečo ako radosť. 

„Nenechal by som ťa tu,“ zamrmlal a snažil sa mi odmotať reťaz z ruky. Zrazu mi ju niekto dával dole aj z druhej. Bola to Caroline. Zaťala som zuby, aby som neskríkla a nesnažila sa tú ruku odtiahnuť. 

„Počkaj blondy, ako vieš, že je to tvoja sestra a nie tá...“ 

„Seraphine, Damon.“ 

„To, že nepoviem jej meno neznamená, že ho neviem,“ dodal s úškrnom Damon. 

„Ale viem. Toto je Chloe, som si istá,“ široko sa na mňa usmiala Caroline. Ako-tak som jej ten úsmev opätovala. 

„A prečo jej pomáha tamten?“ nadvihol obočie Damon.

Posledné slovo vyslovil s najväčším opovrhovaním. To pohŕdanie v hlase ma trochu rozhodilo. Trochu dosť. Nechcem, aby sa takto niekto vyjadroval o Kolovi. 

„Počúvaj, Kol ma upokojil a odviedol, keď som bola na pokraji zrútenia z toho, že som zabila Matta a pomohol mi! Čo si spravil ty? Priviazal si ma ako väzňa k stoličke!“ vyprskla som nahnevane pozerajúc sa na toho upírieho idiota.

Síce mnohé z toho, čo som povedala, nebola pravda, ale proste to tak zo mňa vyšlo. Mala som si predsa vymyslieť niečo vierohodné - toto by celkom mohlo byť ono. „Jasné, si upír, to znamená, že môžeš všetko, čo, blbec!“ S osočovaním a dávkou irónie v hlase som pokračovala. Začula som zalapanie po dychu a pozrela sa na Caroline, ktorá mi práve vyslobodzovala pravú nohu. 

„Ako to vieš? A vieš... Všetko?“ spýtala sa zraneným hlasom nevinnej srnky. A pritom sa za tým všetkým skrýva upír, ktorý ma chce zabiť. 

„Povedal som jej to. Chúďa, bola taká vykoľajená... Ale pochopila to a vie, že by ste nikomu neublížili,“ ozval sa Kol a reťaz z ľavej nohy s hrkotom padla na zem. Obdivovala som, že to dokázal povedať bez irónie v hlase, ktorú by som ja určite nemohla zadržať. Caroline potichu dokončila druhú nohu a ja som sa pomaly postavila, šúchajúc si boľavé zápästia. 

„Sadnime si,“ navrhol Stefan a mávol rukou smerom k pohovke.

S vďakou som sa zvalila do niečoho mäkkého a moje srdce poskočilo, keď si vedľa mňa sadol Kol. 

„Takže?“ hlesla Caroline, ospravedlňujúco ma sledujúc.

Pozrela som sa na ňu a snažila sa zakryť to znechutenie, ktoré som túžila mať vpísané v tvári. 

„Nič Caroline. Viem, že by si nikomu neublížila,“ opakovala som Kolove slová. „A mne tiež nie. Verím ti,“ kývla som a donútila som sa usmiať sa. Mohla som len dúfať, že to bol ako-tak úprimný úsmev.

No Caroline vyzerala celkom spokojne. „Mrzí ma to, že som ti to nepovedala, ale je to celé ošemetné... táto upíria vec,“ nervózne sa zasmiala a ja som prikývla. „Mama bude rada, že si v poriadku,“ ozvala sa po chvíľke trápneho ticha opäť moja sestra.

„Čo ste jej povedali?“ nadvihla som zvedavo obočie. Celkom ma to zaujímalo, aj keď som vedela, že mama je tiež zradkyňa. 

„Že ťa uniesol,“ odpovedal Damon a kývol rukou ku Kolovi.

Zmeravela som a zamračene som sa na neho pozrela. Podozrievavo si ma premeriaval. Zrejme stále neveril, že nie som Seraphine. 

„Neuniesol ma!“ skríkla som na neho. 

„Pokoj Chloe,“ zašepkal Kol tak ticho, že som to snáď mohla počuť len ja. Pomaly som vydýchla a oprela sa. Upokojila som sa a zmierila sa len so škaredým zazeraním. 

Caroline si zo Stefanom vymenili znepokojené pohľady, Damon na mňa stále upieral pohľad. Snažila som sa mu nevykrútiť krk a musím sa pochváliť, zvládla som to. Vtedy ma napadlo - prečo som tak citovo pripútaná ku Kolovi? Prečo čokoľvek, čo je proti nemu vynesené, ma okamžite naštve a ja mám chuť zabiť dotyčného? Nechápala som to. Dúfam, že to snáď raz pochopím. 

„Každopádne, Liz bude rada, že ťa uvidí živú a zdravú. Určite ju rýchlo vyvedieš z nášho omylu,“ hovoril upokojujúco Stefan. Prikývla som. 

„Ešte jedna vec - Chloe tu bude musieť bývať,“ zhlboka si vzdychol Kol. Majitelia domu sa na neho zarazene pozreli, ale ozvala sa Caroline. 

„A to už prečo?“ zamračila sa. 

„Cítim sa tu bezpečnejšie, keďže sem nie je všelikto pozvaný a je tu viacej upírov, ktorí by ma mohli ochrániť,“ mlela som čo najrýchlejšie, presne ako mi Seraphine povedala.

Stefan pokrčil plecami a kývol hlavou. Damon sa nevyjadril, len na mňa neveriaco zazeral. Potom zdvihol hlavu, ako keby mu blikla žiarovka v hlave a na jeho tvári sa rozprestrel úškrn. Zaujímalo by ma, čo mu napadlo, keďže to zrejme súvisí so mnou a podľa jeho výrazu to nebude nič dobré. Ako poslednú som si nechala Caroline. Smutne na mňa pozerala a hrýzla si dolnú peru. 

„Ja som sa už rozhodla, Caroline,“ doložila som. Sestra stisla pery a kyslo sa tváriac prikývla. Stefan sa postavil. 

„Ukážem jej izbu,“ ponúkol sa a ja som vykročila za ním.

Za mnou vykročil aj Kol. 

„Prečo si myslíš, že ideš aj ty?“ uškrnul sa Damon, ktorý sa v zlomku sekundy postavil pred Kola. Ja už som bola so Stefanom v polke schodov. 

„Lebo sa s Chloe potrebujem porozprávať,“ odvrkol Kol a razom bol pri nás.

Ja som len prikývla a pokračovali sme hore. Stefan nám ukázal priestrannú izbu s dreveným obložením, veľkou posteľou, gaučom a dverami, ktoré zrejme viedli do kúpeľne. Keď Stefan odišiel, posadila som sa na ten gauč a ani som nemusela Kola vyzývať, aby si sadol vedľa mňa.

Chvíľu som si hľadela na ruky na kolenách, potom som sa odvážila pozrieť mu do očí. Prekvapili ma. Čakala som, že na mňa budú hľadieť tvrdo, ako vždy, ale teraz som sa v nich nevedela vyznať. Vyzeral, ako keby ma nechápal, no zároveň bol šťastný, že tak konám. Nadýchla som sa. 

„Povedal si, že sa chceš so mnou porozprávať,“ začala som potichu. 

„To je pravda,“ prikývol. S nadvihnutým obočím som sa na neho pozerala. 

„Nechápem ťa, Chloe. Raz sa ku mne správaš tak, inokedy úplne opačne. Snažím sa ťa pochopiť, ale...“ zavrtel hlavou a bezmocne na mňa pozrel. „Zrejme to nedokážem.“

Zahryzla som si do pery. Ako mu mám vysvetliť, že chcem, aby ma držal za ruku, aby ma ochraňoval a usmieval sa na mňa, aj keď sa tak vôbec nesprávam, kvôli nej? Kvôli Debbie, tomu veľkému červenému výkričníku, čo mi varovne svieti v mysli. No to, že som od nej takto ďaleko, ma osmeľuje. Pri pomyslení na každý kilometer, ktorý nás delí, sa stále viac odvažujem pozerať na Kola s tým, že ho mám naozaj rada. A žiadna Debbie mi v tom nemôže zabrániť. 

„Kol... ja neviem ako ti to vysvetliť,“ povzdychla som si.

Kol pomaly prikývol a vstal. „Tak sa náš rozhovor môže skončiť,“ kývol hlavou a vybral sa ľudským tempom smerom k dverám.

V hrôze som vypleštila oči. Nie, nemôže odísť, nie teraz, nie takto! Ale ako mu mám to všetko vysvetliť? Bum. Pocity vo mne sa zrazili. 

„Počkaj!“ vykríkla som a z náhleho popudu som sa rozbehla k nemu. Objala som ho rukami okolo krku a pozrela mu do očí. Boli prekvapivo nežné. „Neodchádzaj,“ šepla som prosebne. 

Kol sa usmial a odhrnul mi pramienok vlasov spred tváre. 

Pohladil ma po tvári. S pocitom najväčšej správnosti som sa priblížila k jeho perám a spojila ich v nežnom bozku.

Autor: Beatrice, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Welcome to Mystic Falls - 9. kapitola: