Večná pieseň 6. kapitola (Doctor Who) • OurStories.cz ~ naše povídky

Úplne nový svet.
Cesta k problémom je často dláždená len nevedomosťou a dobrými úmyslami.

18.08.2015 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 590×

Najsamprv nevidela nič.

Nie, to nebolo presné. Nebola predsa tma a ona nebola slepá. Bol to však ten najpresnejší opis aký dokázala maličká Ethel vytvoriť.

Skusmo a veľmi opatrne natiahla ruku k tej belobe, druhou sa zbytočne držiac rámu dverí TARDIS – Doktor mal rameno obkrútené okolo jej pasu. V hlavičke sa jej formulovalo veľa otázok, na ktoré nemala ešte ani po tak dlhom čase s Doktorom odvahu sa priamo bez dovolenia spýtať- kde to sme? A prečo sme sa nezhmotnili priamo na mieste?

Trochu sa aj bála. Všetko bolo nové a ona nemala novoty rada, pretože do jej života poväčšinou prinášali len problémy a smrť na ktoré nemala šancu sa pripraviť. Omnoho radšej by si išla s Doktorom zas čítať, lenže dokonca aj ona vedela, že to nepôjde – Doktor pôjde tak či onak, skôr či neskôr, pretože je to proste jeho prirodzenosť objavovať a blúdiť, tak ako pre ňu spánok či dýchanie. Ona chcela zostať s ním stoj čo stoj pretože k nej bol tak úžasný- dal jej jedlo a posteľ, naučil ju čítať a staral sa o ňu. To bolo viac, než dostala za svoj celý život dokopy- preto pôjde za ním kamkoľvek a spraví pre neho čokoľvek.

Spýtavo sa pozrie na Doktora a on jej vráti pohľad vyzývavý. Pozná ho už natoľko dobre aby vedela, že je to jeho povolenie na pýtanie sa.

„Kde to sme, Doktor?“

„Na odvrátenej strane osemdesiatej tretej planétky hviezdnej mlhoviny A45, dieťa. Čiže sme zhruba tridsaťdeväťtisíc štyristoosemdesiatdva celá štyristopäťdesiatdva svetelných rokov od planéty Zem,“ odvetí pohotovo.

Páni. Nevedela ako ďaleko to vlastne je, ale očividne veľmi ďaleko.

Doktor jej jednou rukou natiahne na hlavu čapicu a vzápätí jej podá rukavice. Ktovie odkiaľ to všetko zrazu vzal. „Sme ešte príliš vysoko, aby bola teplota pre človeka prijateľná.“ A bez toho, aby musela opäť otvoriť ústa dodá, „nad planétou sme sa museli zhmotniť preto, lebo pristáli.“

„A naviac.“ Skloní sa k nej a stíši hlas ako keby jej chcel povedať veľké tajomstvo. „Nikdy by som nedovolil, aby si prešvihla toto.“

Ethel hneď na to zalapá v úžase po dychu- z hmly sa totiž vynoria budovy a z budov vznikne veľkolepé mesto. Obrovské mesto, to najväčšie a najkrajšie aké kedy videla – budovy sú vysoké, celé biele a tak trochu tvarované ako lampáše. Na dvoch najväčší budovách sú vytesané dve tváre zatiaľ čo na prostrednej je vyobrazený nejaký veľký chrobák, ktorého nevie pomenovať.

Mesto je obklopené horami a stromami- ich zelená v hmle priam kričí.

To ale nie je to najkrajšie - mesto stojí na okraji skál – hmla preteká mestom a padá cez skaly ako voda.

„Vitaj v Meste hmlových vôd, milá Ethel.“

A Ethel vie, že Doktor má na perách ten svoj šialený úškrn – otočí sa, dá si záležať na tom, aby videl, že sa usmieva rovnako ako on, šialene a nespútane - a potom ho objíme. V tej chvíli je všetok strach z nových vecí na chvíľu preč, pretože on ju drží. Zbožňovala ho celého presne takého aký bol – prchkého a výbušného, milého a starostlivého, zahundraného, tajnostkárskeho a zraneného. Jeho svetre a jeho čierny kožený kabát, jeho veľké uši a úškrn, ktorý nemal nikto iný.

Zatiahne ju do vnútra a zavrie za nimi dvere. Potom prejde k riadeniu, chystá sa na pristátie.

„Mesto hmlových vôd je jediné mesto na celej tejto planétke. Prosperuje len vďaka tomu, ako blízko je postavené ku kráteru, ktorý je zdrojom všetkej hmly na planéte, kráter totiž zároveň vylučuje s hmlou aj vodu a dostatok tepla pre pestovane rastlín. Hmla sa vylučuje dva razy denne, preteká mestom a padá cez skaly,“ ukončí svoju prednášku.

„Ako vodopády,“ doplní tichulinko Ethel.

„Áno, Ethel,“ pozrie jej spriama do očí. Sú staré a často chladné, to teraz sa v nich trblietajú hviezdy, „ Je to krásne. Je to fantastické! A to z ďaleka nie je všetko.“

V tom momente sa miestnosť zatrasie a ozve sa tupé buchnutie. Ethel vie, že Doktorova loď, TARDIS, ako ju on volá, práve pristála.

Svetlá lode pohasnú a nastane ticho – Doktor stojí pri riadení a stále na ňu pozerá, opäť ju vyzýva. Pohľad mu opätuje so zdvihnutou bradou, výzvu prijíma. Otočí sa k dverám čelom, tri razy sa potajme zhlboka nadýchne a stisne kľučku.

Doktor je akýmsi zázrakom zrazu hneď za ňou, „celý nový svet, dieťa. A celý čaká len na nás.“

Dvere nakoniec rozrazia spoločne.

Miesto, kde pristáli je, pochopiteľne, ponorené do hmly a obklopené skalami a roztrúsenými stromami. Všetko vyzerá tak bledé a mäkké, ako keby celý svet spal a Ethel si mimovoľne stiahne čapicu hlbšie do čela, nepúšťajúc Doktorovu ruku. Kráčajú spolu do mesta, stále ho majú na očiach. Hmla sa začne veľmi rýchlo zdvíhať, tak trochu vlastne rozplývať ako šmahom čarovného prútika. O desať minút je to už len riedka pokrývka niekde nad ich hlavami.

„Slnko a gravitácia,“ odpovie jej Doktor na nevypovedanú otázku. Nerozumie tomu no nech je to akokoľvek, je za tú zmenu rada – svet zrazu vyzerá o trochu prístupnejšie.

Razom si praje, aby tá hmla bola naspäť. Tak by aspoň nevidela, čo sa k nim blíži.

Nad hlavami sa im ozve akýsi bzukot. Veľmi rýchlo sa približuje a Ethel razom spozná ich pôvodcu – sú to dva obrovské chrobáky.

Zahliadne ich len na pár sekúnd – Doktor si ju pritiahne k sebe a schová pre istotu pod kabát. Aj tak vie, že im tie stvory preleteli veľmi blízko nad hlavami, cíti ako jej vánok vyvolaný ich krídlami nadvihol kabát. Jediné, čo si stihla všimnúť bolo to, že ten hmyz bol asi taký veľký ako kôň, štíhly a mal štvoro krídel.

Srdce jej búši až niekde v hrdle. „Sú preč, Doktor?“

„Áno, Ethel. Je to v poriadku,“ pustí ju zo svojho zovretia. „Bláznivý jazdci. Kde sa učili pilotovať?“ mračí sa a hundre si rozčúlene popod nos.

„Čože?“ vyvalí oči. Niekto na tých potvorách... jazdil?

„Vážky sú tu bežný dopravný prostriedok. Vlastne jediný,“ odvetí so samozrejmosťou ako keby rozprával o tom, že tráva je zelená. „Mesto stojí na skalách ku ktorým sa je veľmi ťažko dostať po zemi.“

„Lenže čo tá hmla?“ spýta sa Ethel veľmi inteligentne. Ako tie chrobáky – vážky, tak sa to predsa volá, opraví sa v duchu- môžu lietať keď nič nevidia?

„Proste si zvykli. Vy ľudia ste neuveriteľne prispôsobiví. Majú svoje typické cesty a poznajú dokonale terén nad ktorým letia. Tí dvaja, čo nás temer zrazili, musia byť ešte veľmi neskúsení.“

Chcela sa ešte niečo opýtať no už nedostala šancu – neďaleko nich sa ozvalo siahodlhé zakvílenie.

Pre Ethel to je, ako keby jej srdce zovrela železná päsť – výkrik nie je ľudský ale aj tak je až desivo podobný výkrikom, ktoré bežne počula pred tým, než ju zachránil Doktor. Je to krik niekoho kto umiera v hrozných bolestiach. Vyvoláva v nej mnoho nepríjemných spomienok, oživuje denné aj nočné mori. Jej oči sa stretnú s Doktorovými – ten krik v ňom oživuje spomienky na jeho vlastné rany.

Chytí ju za ruku. „Poď! Niekto potrebuje našu pomoc.“

*** *** ***

Ukázalo sa, že to nebol niekto ale skôr niečo.

Obrovská vážka.

Ethel má teraz prvú možnosť si ju poriadne prehliadnuť- je skutočne obrovská a štíhla, no teraz vidí aj jej obrovitánske komplikované oči a nebezpečne vyzerajúce hryzadlá. Vážka nimi teraz okolo seba šialene cvaká zatiaľ čo sebou ako zmyslov zbavená metá zo strany na stranu. Vždy keď sa nakloní doprava, vykríkne bolesťou a Ethel razom zbadá prečo – všetky tri ľavé nohy ma zaseknuté do skalnej štrbiny. Museli sa jej tam dostať, keď nepozorne pristávala, uvedomila si Ethel a teraz za to platila neuveriteľne vysokú cenu. Očividne tam bola zaseknutá už dlhšie- jedna noha bola takmer úplne odtrhnutá od jej tela, práve to bol zdroj jej najväčšej agónie.

Tá vážka bola pološialená bolesťou a tým pádom neuveriteľne nebezpečná – Ethel nepochybovala, že keby sa jej dostane do hryzadiel, nezostane z nej ani mastný fľak. No v tom znovu v agónii zvrieskne a ten zvuk sa ako ozvena nesie doďaleka. Ethel si uvedomí strašnú vec – ak sa tá vážka chce oslobodiť bez cudzej pomoci, bude musieť obetovať všetky tri nohy.

„Musíme jej pomôcť.“

„Správne, dieťa. Ja sa pokúsim vyslobodiť jej nohy. Potrebujem aby si zostala vpredu a nejako ju zabavila- nechcem aby mi to ešte zbytočne sťažovala tým, že sa po mne bude zaháňať krídlami a hryzadlami.“ Ethel bezhlasne prikývne.

Doktor si k nej kľakne, „nechoď k nej blízko. Stačí, keď ťa uvidí, nepribližuj sa k jej hryzadlám, rozumieš Ethel? Stačí ak sa s ňou budeš rozprávať, tie tvory sú v skutočnosti veľmi inteligentné. Zvládneš to?“

Nie je to tak zlé. vôbec to nie je zlé, presvedčuje samu seba Ethel. Je to predsa jednoduché a poprosil ju o to Doktor. „Áno, Doktor.“

„Šikovné dievča.“

Rýchlo sa od nej postaví a obíde vážku zozadu. Ethel k nej medzičasom urobí pár krokov. Vážka začne ešte rýchlejšie cvakať hryzadlami, z očí jej srší zlosť a bolesť. Ethel bije srdce ako splašené, oblieva ju pot i cez to, že je pomerne chladno. V ústach má sucho a hrdlo jej zviera neviditeľná ruka, ktorá jej bráni dýchať. Chce ísť za Doktorom. Chce aby ju objal a povedal jej, že všetko je v poriadku.

Do čoho sa to práve zamotala?

No tak, Ethel. Ak chceš, aby bol Doktor spokojný, musíš to urobiť. Nechceš ho sklamať, nie? Chceš s ním zostať.

„Ahoj,“ vyriekne trasľavo a keď sa na ňu vážka priamo zapozerá, tak to oľutuje. No pokračuje ďalej. „Volám sa Ethel. Prišla som ti pomôcť spoločne s Doktorom.“

Ethel nevie, ako skutočne je to zviera inteligentné, tak sa neodváži spomenúť, že Doktor je priamo za ňou.

„Všetko bude v poriadku, ver mi. Ak ťa dokáže niekto oslobodiť, tak je to Doktor. Mňa uzdravil a naučil ma čítať. To je to, čo on robí. Zachraňuje nás a ani si to neuvedomuje, vieš? Len vydrž. A prosím, necvakaj toľko, dobre? Desí ma to.“

Na jej prekvapenie vážka skutočne poslúchne.

„Tak je to omnoho lepšie. Máš skutočne krásnu farbu. Zelená sa mi vždy páčila.“ Bola to pravda – vážka bola nádherná, jej farba odrážala lúče slnka a rovnako aj jej krídla, ktoré vďaka tomu hrali odleskami dúhy.

V tom vážka skríkne tak nahlas až Ethel zaľahne v ušiach.

„Doktor!“ skríkne na neho Ethel v panike. Vážka sebou začne opäť metať a cvakať. Čo to urobili?

„Pokračuj!“ ozve sa spoza vážky. Vážka sa otočí za hlasom, chce ho zachytiť hryzadlami. Len to nie!

Ethel vie, že tentoraz vážku prázdnymi rečami nezaujme. Musí vymyslieť niečo nové, niečo-

„Ethel!“

Začne spievať.

Nie tú istú uspávanku, ktorú zvykne spievať Doktorovi – táto je ťahavejšia no zároveň živšia. Prvé tóny sú neuveriteľne roztrasené, no Ethel vie, že to nestačí, preto rýchlo pridáva na intenzite a istote. Zavrie oči a sústredí sa len na tóny a na Doktora.

A v tom sa stane zázrak.

Vážka sa opäť upokojí.

Nie len to - vážka prestane hrýzť do vzduchu a zloží si krídla na chrbát. Celá jej pozornosť je zameraná na Ethelinu pieseň a dievča akosi cíti, že vážka počuje ľudský spev po prvý raz. Keď skončí jednu pieseň, hneď začne inú, len aby bola vážka spokojná a pohupuje sa pritom do rytmu vlastných piesní. Nevie ako, ale vie, že tej vážke sa páčia skôr pomalé piesne, ťahavé, pretože jej pripomínajú vietor pod krídlami a-

Ethel zakýva zmätene hlavou. Odkiaľ to ma?

Keď je vážka pokojná, nevyzerá až tak nebezpečne, v skutočnosti je nádherná. Niečo ju k nej ťahá s istotou, ktorú Ethel ešte nikdy necítila, takou, pred ktorou sa nedá brániť. Ako keby sa vracala naspäť domov k mame, a vo vzduchu cítila jej koláče, ešte pred vojnou a pred tým všetkým zlým čo sa stalo, vtedy keď sa ešte nemusela báť. Je to tak pokojné a ona sa na chvíľu cíti ako to dieťa, ktorým bolo pred vojnou, celistvé, ženie jej to do očí slzy vďaky. Napriek Doktorovým varovaniam a tomu, ako nebezpečná vážka môže byť Ethel vie, že je teraz správne sa k nej priblížiť vie, že môže, že musí, že sa tomu nemôže brániť...

Urobí pár opatrných krôčikov v pred, pieseň stále na perách. Vážka nakloní hlavu na stranu ako keby jej to schvaľovala a tak pokračuje. Pekne krok za krokom, pomaly, niet sa kam ponáhľať.

A zrazu stojí pred ňou, veľkou a majestátnou. Sú len ony dve aj keď v pozadí vníma, že pri bruchu Doktor ešte stále pracuje na oslobodený zvyšných nôh. Ethel sa nemusí pozrieť –cíti, že Doktor strednú nohu musel úplne odtrhnúť, tak už bola poničená a oddelená od tela. prednú nohu sa mu podarilo vyslobodiť poľahky a teraz bojuje s poslednou, najzadnejšou.

„Chudinka,“ zašepká, teraz už úplne priam až neprirodzene pokojná, pretože vážka jej už neublíži, proste nie, aj keď by nedokázala vysvetliť prečo si tým je taká istá. Dovolí si dokonca ešte viac – ako volaná sirénami položí ruku na hlavu toho tvora, tesne nad hryzadlami, pohladí ju. Vážka spokojne zakmitá krídlami.

Ethel pocíti v mieste dotyku príjemné teplo, ktoré sa jej ako blesk rozšíri po celom tele. Prekvapene zamrká očami a zdvihne dlaň z hlavy vážky - na tom mieste zostane jej dlaň otlačená, biely znak na zelenom podklade. Čo to -?

„Ethel?“ ozve sa Doktor.

„Som v poriadku, Doktor. Pokračujte, prosím – tá vážka je už veľmi veľmi unavená.“ A je tomu skutočne tak- Ethel cíti v kostiach jej únavu ako svoju vlastnú, rovnako ako jej bolesť z odtrhnutej končatiny. Rozmýšľa nad tým, kde je najbližší zdroj pitnej vody – desať minút letu, vo svojej mysli vidí malé jazierko obklopené hmlou. Vie s istotou ale aj to, že vážka rozumie každému ich slovu.

„Doktor mal pravdu. Skutočne si veľmi inteligentná, však?“ povie Ethel a opäť ju pohladí. Tentoraz sa už nestane nič zvláštne. Dievča absolútne netuší, čo sa to práve udialo a už vôbec to, prečo vážke zostal na hlave odtlačok jej ruky. Ale nemá z toho strach, tentoraz nie.

Doktor vyjde spoza vážky – v Ethel vybuchne radosť, jej vlastná ale hlavne vážkyna keď zistí, že je konečne voľná- Doktor sa usmieva nad dobre odvedenou prácou.

Keď však uvidí odtlačok ethelinej ruky na hlave vážky, smiech ho razom prejde.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction