OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Takmer najlepší kamaráti - 2. Kilt



Takmer najlepší kamaráti - 2. KiltV tejto kapitole sa pozrieme, ako to vyzerá u chlapcov doma, aký je ich život. Dúfam, že sa vám kapitola bude páčiť.

Väčšina vlčích rodín bývala v Sevele [Sivilí]. Okrem nich tam samozrejme žili aj obyčajní ľudia, ktorí o vlkolakoch netušili, ale i rodiny úzko spojené s legendami o stvoreniach noci, napríklad liečitelia. V Sevele sa však nenašla ani jedna rodina Výnimočných. Bolo by to ako dráždiť hada bosou nohou.

Jacobs si pred domom systematicky utieral zablatené topánky do handry na zemi. Mama mu ju starostlivo nechávala pohodenú pred dverami, aby sa žiadna špina nedostala dovnútra. To, že boli vlkmi neznamenalo, že ich dom mal vyzerať ako jaskyňa. Snažil sa čistenie obuvi predĺžiť a potom prekĺznuť do svojej izby v podkroví. Mal ho celé pre seba. Bola to otcova náhrada za „vlčie prekliate“, ktoré Jakes zdedil. Vlčí gén sa totiž dedil iba cez mužov.

Vbehnutie do domu mal Jacobs už nacvičené. Vyzuť si topánky už pred domov, otvoriť dvere do haly, hodiť topánky na plastovú podložku, brať schody po dvoch a nehlučne spustiť rebrík na konci chodby. Cieľ a kroky k jeho dosiahnutiu boli jasne vztýčené.

Chlapec otvoril dvere, ale jeho plán stroskotal hneď na úplnom začiatku. V hale ho už čakal otec, sediaci na vozíku. „Kde si bol tak dlho?“

„Zdržal som sa v škole.“ Davies si ho podozrievavo premeral. „Učiteľ, pán Banner, potreboval pomôcť s uprataním kabinetu, tak sme sa mu s Thonym ponúkli,“ dodal. Vynechal hlavnú informáciu o tom, že to dostali ako trest.

Otec niekoľkokrát prikývol. Snažil sa presvedčiť viac seba ako syna. „Neskôr pôjdeme k Charliemu. Odprevadíš ma tam a potom si choď kam chceš. Odvezie ma naspäť domov, ale teraz si ku mne na chvíľu sadni.” Jacobs sa už skoro zaradoval, že ho otec púšťa do mesta s Thonym bez rečí, ale samozrejme, že v tom bol háčik.

„K Charliemu?“

„Myslím náčelníka polície Charlieho Hartegiera.“

So sklopenou hlavou šiel Jakes za svojim otcom do obývačky. Kanethovci mali dom trocha väčší, než boli bežné domy v Spojenom kráľovstve. Blackburnovci im pomohli odkúpiť i druhú časť dvojdomu a prerobiť ho na jeden veľký. Dom bol prispôsobený pre Daviesove potreby bezbariérového presúvania sa po dome. V prízemí sa nachádzala kuchyňa, obývačka, rodičovská spálňa, kúpeľňa so záchodom, komora a zimná záhrada. Naopak na poschodí boli tri obrovské izby s kúpeľňou. Dve izby boli pre Rebeccah a Amelindu. Tretia slúžila pre hostí.

Otec sa pristavil pri arkierovom okne v rohu miestnosti a voľnou rukou poklopal po kresle vedľa seba. On sám sedel na invalidnom vozíčku, na ktoré ho pripútala dopravná nehoda. Postupne k tomu pribudla cukrovka.

Jacobs sa hodil do kresla. Dlhú chvíľu nikto neprehovoril. Vzťahy vo všeobecnosti boli od pradávna dosť zložité a vzťah medzi rodičmi a ich deťmi nebol výnimkou. Stretávali sa totiž dve generácie majúce odlišný spôsob myslenia, iné radosti, iné starosti, inú hierarchiu hodnôt. Keď už dospelí konečne pochopia deti, tie vyrastú, zmenia sa a rodič musí začať od znova.

Davies nevedel ako začať vážny rozhovor o budúcnosti. „Jacobs.” Naposledy viedli vážny rozhovor, keď mu hovoril o príznakoch premeny na vlkolaka, približne v jeho jedenástich rokoch. Šesť rokov dozadu skutočne cítil vysokú teplotu, zrýchlený pulz a hnev. Bol najmladším meničom akého kedy pán Kaneth poznal.

„Nemusíš mi o tom hovoriť, ja to viem.” Oslovený chlapec pretočil očami, pretože vedel, čo bude nasledovať.

„Nie, nevieš. Neuvedomuješ si váhu, ktorá na tebe leží... Jedného dňa od Samuela prevezmeš svoje právoplatné miesto vodcu.” Otcov mladší brat po premene prevzal povinnosti alfa vlka a automaticky stal vodcom vlkolakov.

„Svorka nie je iba naša rodina. Svorka je naša široká rodina, susedia a známi. Ako alfa vlk máš zodpovednosť ich všetkých ochrániť.“

Jacobs sa zamračil. Keď bol malý veril všetkým týmto rozprávkam a hlúpostiam o tom, aké dôležité poslanie alfa vlk plní. Teraz vidí, že na strýkove a otcove upozornenia všetci kašlú. Nikto nepočúva vyhrážky o tom, že ak si nedajú pozor svet sa dozvie o vlkoch na mieste, kde vymreli už pred stovkami rokov. „Mňa, osemnásťročného, určite bude počúvať banda dospelých mužov.“ Irónia mu kvapkala z jazyka.

„Odkiaľ vieš, že ťa nebudú počúvať? Neskúsil si im nič prikázať. Povel právoplatného alfu je mocnejší, než akýkoľvek príkaz. A povedzme si úprimne, Samuel nie je najlepší adept na vedúceho.“

Určite by bol Davies pokračoval s kázaním, ale moralizovanie muselo odísť bokom, pretože ich prerušila Veronica, ktorá sa vrátila z práce. Mala chudú tvár a nakrátko ostrihané vlasy. „Budete to musieť preložiť na inokedy. Charles už volal, že chce Jakesa predstaviť jeho dcére.“ Žmurkla na syna. „Choď sa umyť a ja ti pripravím jesť.“

„Vera, nechaj nás. Charlie počká. Ešte sa rozprávame,” mrzuto zarazil Davies svoju manželku. Žena sa ospravedlňujúco usmiala a odišla. Zakrátko sa z kuchyne ozvali zvuky na prípravu večere.

Dvaja muži znovu osameli. „Ideš von s Anthonym?”

Jacobs prikývol. „S jeho bratom aj s chalanmi zo Sevele.“

„Som rád, že sa stýkaš s ďalšími vlkolakmi. Dúfam, že ťa vidia ako autoritu. S Thonym o rok končíte strednú školu. My nemáme peniaze na tvoje štúdium. Blackburn v septembri odíde na nóbl univerzitu a na vaše priateľstvo si ani nespomenie.”

„To nie je pravda. Aj keď odídei vždy budeme priateľmi.”

Davies veril, že priateľstvo medzi vlkolakom a Výnimočným dlho nevydrží. Niekedy sa dokonca spoliehal, že Stephanova rodina odíde a prestane jeho synovi mátať hlavu.

„Možno,” Davies znova potiahol, „ale čo si ty oproti jeho večnosti? Len pozastavenie. On môže žiť dlho. Sto rokov, dokonca tisíc. Ty si nájdeš manželku, vychováš deti, zostarneš.” Veril, že ak bude tlačiť na jeho priateľstvo s Anthonym, Jacobs sa podrobí svojmu dedičstvu a prevezme vládu od strýka.

„Ako môžeš takto hovoriť? Veď keby nebolo ich, obaja by sme boli mŕtvi!”Jakes sa postavil z kresla a roztriasol sa. Mal v živej pamäti, ako ho Julie zobrala na ruky a zisťovala jeho stav od hlavy po päty.

„Upokoj sa, lebo nám zboríš polovicu domu.” Jacobs sa nechcel upokojiť, ale posadil sa. Nechcel ublížiť Daviesovi. Pevné puto vybudované medzi otcom a synom bolo jedným zo základných stavebných kameňov jeho osobnosti. „Viem, čo pre nás Julie a Stephan urobili a nikdy im to nezabudnem, ale nemôžem celý život lipnúť na ich jedinom dobrom skutku.”

„Nebol jeden. Predsa Stephan každý deň zachraňuje toľké životy v nemocnici! Bol to on, kto ťa ošetroval.” Jacobs sa silou snažil presvedčiť otca o ich neutíchajúcej dobrote, ktorú veľakrát spoznal na vlastnej koži. Každý mesiac chodili Blackburnovci na dobročinné akcie.

„Večera je hotová.” Veronica bola výborná kuchárka. Susedia i rodina milovala jej varenie.

Nahnevaný mladý muž vyletel z obývačky ako neriadená strela. Veronica si sadla Daviesovi na kolená. „Čo si mu povedal?"

Muž sa oprel o rameno svojej manželky. „Povedal som mu to, čo si musí uvedomiť. Už nie je mladé šteňa. Netečie mu mlieko po brade. Musí sa postaviť tomu, čo ho čaká." 

„Davies, prestaň ho trápiť. Bol si rovnaký. Behal si po lesoch..." 

„Ale keď si ma môj otec zavolal a povedal mi, že musím prevziať zodpovednosť, vzdal som sa chlapčenských hier." 

„Vzdal si sa toho kvôli otcovi alebo preto, že mala prísť na svet naša dcéra?" Vera sa i po toľkých rokoch od posledného pôrodu, dotkla bruška, akoby mala pocit, že sa v ňom skrývajú všetky tri deti. 

Keď bol Davies naivným dospievajúcim, vždy si predstavoval, že podobne ako prastarý otec so svojimi priateľmi, bude zachraňovať mesto pred Výnimočnými. Želal si, aby to isté mohol zažiť i Jacobs. Byť súčasťou svorky vlkolakov, ktorí chránia ľudský život v miestach, kde sa vyskytujú démoni. „To nie je pravda. Jacobs nie je ako ja. Jeho najlepším kamarátom je Výnimočný,“ vypľul slovo, „ja som vás mal chrániť a...“

„A teraz nás nemáš pred kým chrániť? O to tu ide? Máš pocit, že si stratil svoju mužnosť?“

„Nie...“ Muž si zaťato trval na svojom. „Iba mi vadí, že Jakes zahadzuje svoje vlčie dedičstvo.“

Veronica vyprskla smiechom. „Vlčie dedičstvo? Jacobs vie, čo robí. Doteraz sa žiadnemu alfa vlkovi neporadilo dosiahnuť to, čo si vybudoval ty. Prímerie medzi vlkolakmi a Výnimočnými.” Davies začal ľutovať dňa, kedy pristúpil na Riwerstonskú dohodu. Mal im za svoj a Jacobsov život poďakovať iným spôsobom. Sám si však veľmi dobre uvedomoval, že životy jeho rodiny majú nevyčísliteľnú hodnotu.

Jacobs do seba hádzal špagety ako najrýchlejšie vedel. Ako môže jeho otec hovoriť také somariny? Bez Julie a Stephana by neprišiel iba o možnosť chodiť po vlastných nohách. Možno by prišiel aj o nohy alebo dokonca o... Jacobs zavrtel hlavou. Mäsová omáčka sa rozprskla po stole. Nechcel myslieť na zlé veci, ani na to, čo sa mohlo stať. Je to preč. Otec i Jakes sú v poriadku a to je hlavné.

„Neber si otca osobne.“ Vera si prisadla na druhú stoličku. Pohladkala syna po brčkavých vlasoch. „Nepáči sa mu, že nemôže behať ako ty. Otec stratil príliš veľa. Post alfa vlka, chodenie a kvôli tomu i prácu rybára. Čím ste so sestrami starší, tým menej času trávite doma. Stráca i vás.“

Chlapec bol rád, že je zamestnaný prežuvaním. Srdce ho bolelo a oči sa mu začínali lesknúť slzami. Nahol sa viac nad tanier, aby mame zabránil pozrieť sa mu do tváre. Vidličkou si nahrnul posledné kúsky jedla do úst. „Ďakujem.“ Postavil sa od stola a nechal mamu samú. Chladná sprcha mu na čas uľaví od bolesti.

 

***

 

Mitsubishi pajero staršej výroby zatočilo na ďalšiu ulicu. Všetko sa lesklo od dažďa. Davies s Jacobsom míňali vysoké i nízke budovy cesty River Ave. Dvojprúdovú cestu lemovali ostrovčeky trávy s alejou stromov a utešenými budovami s červenými škridlicovými strechami.

„Popravde ma trochu prekvapilo, keď mi Charlie zavolal. Predsa sme sa spolu nerozprávali už desaťročie.“ Ako obyčajne mal Davies zapálenú fajku, ktorú zdedil po svojom prastarom otcovi a dúfal, že jedného dňa ju slávnostné predá mužskému pokračovateľovi línie Kanethových. Nie len fajka mala pripadnúť na hlavu osemnásťročnému teenagerovi, ale aj osud celého kmeňa i svorky vlkolakov.

„Hmm,“ zašomral Jakes namiesto odpovede.

„Ak sa nechceš rozprávať o Charliem, tak by sme mohli dokončiť tému, ktorú sme predtým načali...” Billy potiahol z fajky, dym chvíľu prevaľoval v ústach a vyfúkol v tvare písmena O.

„Nie, ďakujem.“ Jacobs zapol rádio, ktoré viac šumelo ako hralo, ale aspoň prehlušilo Daviesove ďalšie pokusy, kým neprišli k správnemu číslu. Všetky domy rovnaké, vybudované z červených pálených tehál. Charles ich aj so svojou dcérou čakal pred domom.

Najprv z auta vystúpil Jacobs, potom zobral Daviesov vozík a pomohol mu sadnúť si.

Starý známy policajt priemernej postavy sa im pozdravil. Mal tmavé vlasy a pod nosom hustý porast fúzov. „Už sme sa na vás s Cassie tešili.“

Pri pohľade na policajtovu dcéru sa mu začali vynárať matné spomienky. Od kedy sa s Jacobsom naposledy videli, pribudlo jej ženskejších rysov a oblín na správnych miestach.

„Pamätáš si Jacobsa? Naposledy si sa s ním videla v nemocnici, keď sme šli navštíviť Daviesa.“

Keď videl, že Cassidy tápa v pamäti, rozhodol sa jej pomôcť. Nešlo mu to veľmi dobre. „Ty si ma asi nepamätáš, ale hrali sme sa spolu na pieskovisku. Jedol som piesok.” V duchu si vynadal.

„Ach, už viem.“ Výraz v tvári však vravel presný opak ako slová. Cassidy nakrčila svetlé čelo a vykrútila ústa.

Charlie a Davies boli tichými pozorovateľmi. Policajt šepol kamarátovi: „Mám dojem, že nám to v mladosti išlo oveľa lepšie.” Dvaja muži sa spolu kamarátili už od detstva, podobne ako Anthony s Jacobsom, ale v čase dospievania sa jeden druhému odcudzili. Charlie si nevedel vysvetliť prečo, ale Davies to vedel. Ponoril sa do sveta tajomstiev, mýtov a legiend. Dúfal, že sa stretne s partiou zlých Výnimočných, aby sa mohli stáť superhrdinmi. Charlie o tom nemá do dnešného dňa ani tušenia.

„Ani mi o tom nehovor. Mám s Jacobsom veľké starosti.“

Charlie otočil Daviesa na kolieskovom kresle smerom k domu. „Nechajme mladých, nech sa pozhovárajú a my sa pozhovárame tiež, pri plechovke piva, čo povieš?“ Policajt na odpoveď nečakal.

„Zobrala by som ťa dnu, ale otcov dom je veľký sotva pre dve osoby. Štyri by už podľa mňa neprežil.“ Kývla hlavou smerom k stavbe, ktorá sa z oboch strán opierala o ďalšie domy. Tieto domy boli dvojspálňové, bez záhrady, len s akýmsi štvorcovým dvorom menším ako kanethovská obývačka. Tento dom sa rovnal veľkosti kartónovej škatule. Vchod bol takpovediac z ulice rovno do obývačky.

„Myslel som si, že policajti zarábajú viac.“

„Aj zarábajú. Otec doteraz sám pre seba nepotreboval väčší priestor.“ Cassidy si strčila ruky do vreciek na svetlých džínsoch. Krátke kučeravé vlasy jej padali do tváre.

„Kam chceš vyraziť?“

„Mohli by sme ísť dozadu na lesnú cestičku. Nie som úplne odtiaľto, ale poznám to tu ako svoje topánky.“ Najprv pozrela na Jakesa a potom na svoje topánky, ktoré si kúpila pred dvoma dňami, takže ich veľmi dobre nepoznala. „Keď som tu bola naposledy, otec býval v inom dome, v centre mesta.“

Cassidy a Jacobs sa vybrali po chodníku dole ulicou k potoku, ktorý oddeľoval široké priestranstvá lesov od obytnej zóny.

Jakes sa chcel opýtať množstvo otázok, súčasne však mal hlavu plnú vlastných problémov. Keď sa Cassidy nehrnula do rozprávania, iba sa jej výrazy menili zo sklamaného na nahnevaný, vlkolak bol nútení povedať niečo ako prvý. V duchu sa zaradoval. Prišiel na niečo múdre. „Už si niekedy chytala ryby?“ Alebo aj nie.

„Asi áno. S otcom.“ Kedysi, nedodala nahlas. Oboch ich už unavovalo hovoriť, čo bolo a nie je alebo čo by mohlo byť.

Znova nastalo ticho prerušované čľapkaním vody pod topánkami.

„Musím sa ti ospravedlniť za môjho otca. Trápil sa, pretože som v Riwerstone už dva týždne a doteraz som nevypadla z domu. Myslí si, že som smutná, pretože nie som s Milagrot.“

„To je v poriadku. Otec sa potešil, že mu Charlie zavolal. Konečne ho niekto vytiahol z domu.“

Vlasy jej nadvihlo v jemnom vetre. „Vyzerá to tak, že si pomôžeme všetci štyria navzájom.“

„Navzájom sa ťaháme z poriadnych svinstiev,“ doplnil Jacobs.

Vlkolak sa zatúlal do minulosti, čo všetko o dievčati vie. Keď mala Cassidy šesť mesiacov, jej matka Charlieho opustila a presťahovala sa najskôr do Londýna a potom do Paríža, aby sa z nej stala známa maliarka. Lenže ani v jednom meste sa jej to nepodarilo a tak začala cestovať z mesta do mesta a ťahala Cass so sebou. Od svojich deviatich rokov vždy trávila jeden mesiac letných prázdnin so svojím otcom v Riwerstone, no keďže toto mesto jej matka nikdy nemala rada, prestala Cassie púšťať k otcovi úplne.

„Ak to nie je príliš trúfalé, prečo si po toľkých rokoch prišla k otcovi?“

Kopla do šišky pred sebou. „Moja mama bola vždy tak trochu strelená. Pred dvoma rokmi sa zoznámila s jedným gitaristom, za ktorého sa vydala. Jared veľa cestuje a mama chodí ako bláznivá fanúšička s ním. Poviem ti, že byť večne na turné s rockovými hviezdami a Milagrot, ktorá si myslí, že má šestnásť, je na nič. Bola som smutná a čoraz viac unavená zo života. A potom, znenazdajky, som sa stretla s otcom. Pricestoval do Bristolu na nejaký policajný snem a videl, že o mňa Milagrot nejaví záujem, a rozhodol sa ma zobrať k sebe. Myslím si, že napriek nulovému vzťahu s mojim otcom je bývanie s ním presne to, po čom som celý život túžila.” Pokrčila ramenami.

„To bolo od teba milé,“ povzbudil ju v rozhodnutí Jacobs.

„Ani nie. Skôr nutné.“ Ostalo ticho. Jakes tentoraz nemal odvahu prehovoriť ako prvý, pretože sa obával, že by narušil čarovný okamih, ktorý sa medzi nimi tvoril pod baldachýnom mrakov. „Nikdy som nemala v láske zelenú farbu.“ Chlapec nasledoval Cassidyn pohľad do korún stromov.

„Prečo?“ Chcel sa o nej dozvedieť všetko, čo zameškal. Predtým, než prestala chodiť k otcovi, trávili skoro všetok voľný čas spolu. Dokonca by si dovolil povedať, že bola istý čas Jakesova a Thonyho najlepšia kamarátka.

„Všetko je tu zelené. Stromy, mach, ako by som použila zelený filter, ako by sme bývali na inej planéte.“ Zachmúrila sa.

Skôr, než prišli na koniec ulice, si Jacobs spomenul, že s Výnimočnými majú stretnutie v bare. Dúfal, že dorazí skôr, než začne pršať. „Cassidy, musím už ísť. Idem s kamarátmi do mesta. Pozval by som ťa, ale je to pánska jazda.“

„To je v poriadku, Jacob. Chápem to. Ani nemám náladu dnes niekam ísť. Mala som namáhavý týždeň. Bola som po prvý raz v škole...“ Na plných perách jej skrsol príjemný, trochu šibalský úsmev, ktorý dokázal očariť každého chlapca.

Jacobs žmurkol na kamarátku. „Teraz pred koncom školského roka?“ Na lámanie hlavy nemal čas. „Ale je škoda, že som ťa nevidel. Dúfam, že spolu budeme mať aspoň jednu vyučovaciu hodinu.“

„Aj ja v to dúfam.“ Jacobs nevedel, či ju má na rozlúčku objať alebo jej podať ruku. Kompromisom bolo ju pohladiť po ramene. Obaja sa rozlúčili a vlkolak vykročil k lesu, aby bol v bare rýchlejšie.

„Mesto je na druhú stranu.“

Zastavil a pozrel na Cassie. „Viem, ale ja poznám kratšiu cestu cez les.“ Naposledy sa na ňu usmial a zmizol medzi kríkmi. Od River Ave to bolo len na skok k panstvu Blackburnovcov. Keď Jacobs počul vzďaľujúce sa kroky, zavolal kamarátovi. „Prosím?“

„Trochu sa zmenili plány. Mohol by som prísť k vám domov?“

„Počkám na terase.“

Jakes sa rozbehol lesom. Preskakoval padnuté konáre stromov a lístie pod nohami vydávalo desivé zvuky. Chvíle, ktoré mohol prežívať v lese, nespútaný povinnosťami a všetkým okolo, boli jedny z najobľúbenejších v jeho živote.

Onedlho sa mu v krvi nahromadila adrenalín a zmiešal sa s vlčím génom. Vďaka tomuto spojeniu sa mohol premieňať kedy chcel a nie iba pri pocite strachu, ohrozenia alebo pri hneve. Zvyčajne ho nedokázal ovládnuť ani spln mesiaca. Aby to dokázal, musel byť naozaj silný.

Laby sa mu zabárali do blata. Špinavé nohy a srsť boli malá dať za vynikajúce zmysli. Silný čuch, sluch, zrak...

 

Anthony sa nedokázal sústrediť ani na knihu, ktorú čítal. Niekoľkokrát prečítal tú istú stranu, než si uvedomil, že to nemá zmysel. Nemohol za to ani tak hluk, ktorý robili jeho súrodenci, ani zvoniaci telefón. „Prosím?“

„Trochu sa zmenili plány. Mohol by som prísť k vám domov?“

Jacobs to nemohol vidieť, ale Thony prikývol. „Počkám na terase.“

O chvíľu bol v izbe namiesto chlapca havran, ktorý vyletel cez francúzske okno na zadnú terasu. Kým obletel dom, videl ponad pozemky Blackburnovského panstva, až za horizont trávnatých kopcov, kde ich ďalej skryla hustá hmla. Tráva u nich bola vždy pokosená, stromy ošetrené a kvetiny boli vždy krásne. Záhradu pretínalo množstvo kamenných chodníčkov. Pretínali sa a zatáčali medzi okrasnými krovinami a drobnými fontánkami pre vtáčikov a viedli rôzne okolo domu. Jedným chodníčkom sa dalo dostať až k potoku. Za ním sa už nachádza rozľahlí les, kam sa s Collinom a Jacobsom radi chodili skrývať od pätnástich rokov, keď chceli byť sami. Ďalší chodník pobádal ísť medzi levandule, kde sa nachádzal stôl a pár stoličiek.

Thony, opäť v ľudskom tele, si sadol na podlahu a oprel si hlavu o drevené zábradlie. Chlad sa okolo neho ovíjal ako ruky, mocný príliv objímajúci skaly na pobreží. S poryvom vetra do Thonyho narážali nové a čisté vlny. Znova a znova ho ovíjali myšlienkami na dievča z knižnice. Niečo v nej ho priťahovalo a volalo.

Práve sa oddával myšlienkam na jej oči, keď na terasu vybehol Collin a vrieskal na všetky svetové strany. Anthony si zvykol, že pri súrodencoch s dokonalým sluchom nebude mať nikdy pokoj a dokonca aj podobné vpády by prežil, keby za ním nevbehol i Finn, obyčajne rozvážny a nevrieskal podobne ako najstarší brat.

„Panebože, čo sa stalo? V Amerika hľadá top modelku nevyhrala Tatiana Price?” podpichoval ich Výnimočný. Pred nedávnom sledovali televíziu a na kanále VH1 narazili na túto americkú televíznu súťaž s prvkami reality show z oblasti modelingu. Viac ako ženské osadenstvo si Finn s Collinom užívali promenádu v plavkách. Thonyho to nezaujímalo. Ženské, neprirodzené telá, ktoré sa odhaľujú pred celým Americkým kontinentom a zvyškom sveta.

„Áno, ale preto sme neprišli." Collin vyzeral ako vzpierač zo športového časopisu. Samozrejme mal tmavé vlasy a zelené oči ako otec.

„Tak prečo ste prišli? Posťažovať sa určite nie."

„Prišli sme ti ukázať, čo sme našli v otcovej skrini – kilt. Okrem toho sa nám nepáči, kam smerujú tvoje vzťahy."

„Trochu áno.“ Collin zaškúlil na brata a sadol si vedľa neho. Hodil sa ako vrece zemiakov a terasa sa zatriasla. „... Nemal by si zapadnúť medzi fiktívne postavy.“

„Stále si zamilovaný do Jane Austenovej alebo Catherine Barkleyovej."

Anthony mal vždy navrch. „Prekvapuje ma, že ich poznáš. Aký je rozdiel milovať modelky z Amerika hľadá top modelku a ženy z kníh?"

„Veľký. S našimi peniazmi a super telom by sme si ihneď získali ktorúkoľvek z nich." Finn našpúlil pery. Počas rozprávania mu niekoľkokrát preskočil hlas z oktávy do oktávy.

 Thony s Collinom sa dramaticky obzreli za pätnásťročným bratom. Mal na sebe oblečenú typickú škótsku sukňu pre mužov. Anthony sa začal smiať, až sa chytal za brucho.

„Collin.“ Finn sa vražedne zamračil na najstaršieho brata. „Povedal si mi, že keď si to oblečiem, nebudem vyzerať trápne.“

„A ty si mi naivne uveril.“ Collin prebral žezlo smiechu od Thonyho, ktorému sa do očí tisli slzy od smiechu.

 „Braček, s takýmto výzorom a hlasom ťa nikto nemôže brať vážne.“ Okrem celkovej výšky a šírky sa menila aj jeho hruď a ramená, ktoré sa stávali viditeľne širšími. V tejto fáze však vyzeral trocha disproporčne. Ruky mu rástli rýchlejšie ako zvyšok tela. Tvár už našťastie nadobudla drsnejšie črty a lícne kosti boli výraznejšie ako doteraz.

 „Tiež ste si tým prešli pred pár rokmi a ja som sa vám nesmial.“ Finn vyplazil jazyk.

„My sme mali tiež pubertu, ale v sukni sme nikdy nechodili,“ precedil Collin cez vlnu smiechu.

„Sme starší bratia. Vždy si nájdeme niečo, prečo sa ti budeme smiať,“ zaškeril sa Thony.

„Mohli ste povedať, že ste šli na terasu.“ Kiara sa na bratov pozrela rovnakým pohľadom, akým sa na nich dívala už od svojich troch rokov. Hovoril: Som múdrejšia ako vy. Akým bolo prekvapením, keď sa v Juliinom bruchu objavila aj druhá žubrienka.

Finn sa obzrel na sestru a zamračil sa. Kiara dvihla obočie, za čo jej klon ukázal nepekné gesto. Hovorilo sa, že dvojičky majú mimoriadne spriaznené duše.

„Mohli by ste nás zainteresovať do svojho tichého dialógu.“ Thony nikdy neveril, že sa medzi Kiarou a Finnom dialo niečo fantastické, ale oni vedeli svoje. Keď mali osem rokov vymýšľali si slová, ktorým rozumeli iba oni. Mali taký svoj svet, do ktorého nepúšťali nikoho iného. A dodnes im niektoré "tajné slová" zostali.

„Iba som mu pochválila sukňu.“ Spolu s Kiarou chodil všade aj najmladší člen rodiny, deväťročná Gabi. Bola dievčaťom priemernej výšky, taký otravný škriatok, šírkou trochu nadpriemerný, ale nie o veľa. Také to klasické detské sadielko sa jej pomaly začínalo transformovať do ženských tvarov, ale nie veľa, lež na ženské krivky si musela ešte hojný počet rokov počkať. „Nevedela som, že mama nosí také kockované sukne,“ poznamenala k Finnovi.

„To je škótsky kilt. Nosia ho zrelí muži.“

„A nehanbia sa?“ Bola rozkošná bojová zbraň pripravená kedykoľvek zaútočiť. Dokázala človeku spôsobiť halucinácie a nakoniec aj odpadnutie alebo smrť. Bol to veľmi nebezpečný a mocný dar. Keby sa o ňom dozvedeli Výnimoční prahnúci po moci, mohlo by to znamenať koniec pre všetkých správnych ľudí.

Chlapec si obúchal čelo o zábradlie. „Prečo práve ja musím mať toľko súrodencov?“ nariekal.

Kiara ho nežne pohladila po hlave. „Braček, neublíž si. Nie si nerozbitný.“ Gabi sa zvláštne pozrela na Finna a chytila ho za ruku. Urobila to práve vo chvíli, keď pomedzi kríky vybehol obrovský biely vlk. Chytro vybehol po schodoch na terasu a zostal stáť pred súrodencami ako chlapec.

„Takýto uvítací výbor som nečakal. Žiadne kytice, ani balóny?“ žmurkol na Finna a pošúchal si ruky o seba. „Tie deti sú tvoje? Myslel som si, že chlapci nemôžu byť mamami.“

„Finn, si odvážnejší ako my všetci dohromady. Tiež by som si rád obliekol kilt, ale ľudia okolo by mi hovorili mami, čo nie je práve prezývka, ktorú chlapec od okolia požaduje.“ Thony tiež prisypal trocha uhlia do ohňa.

Finn už po desiaty raz oľutoval, že Collinovi tak sprosto naletel. Od hlavy po päty sčervenel a nemalo to nič spoločné so vzorom a farbou na kilte.

„Nebuď nahnevaný. Sekne ti to. Si kočka viac ako inokedy. Keby si mal viac rokov, zobral by som ťa so sebou ako partnera na školský večierok,“ pokračoval v podpichovaní Collin.

„Takže na party sa smie chodiť iba s dievčenským sprievodom?“ ozvala sa Gabi, ktorá doteraz iba ticho počúvala starších. Všetci sa rozosmiali. Finn si preložil ruky na hrudi a sľuboval si, že nijako nevybuchne od zlosti.

Nad obzorom, hore nad tmavými kopcami a lesmi sa tiahla záplava svetlých lúčov. Začalo sa blýskať a hrmieť, ale nepršalo. Blesky sa po oblohe rozutekali ako korene stromov. Pás bieleho svetla sa celkom stratil v opare tmavých mrakov a hmly, ktorá sa čoraz viac približovala k domu. Netrvalo dlho a biela kaša pohltila všetko naokolo. Anthony dostal z prichádzajúcej búrky strach. Okrem dažďa neprinášala nič dobré. Od malička chápal, že búrka bola predzvesťou akýchsi nevypovedaných hrozieb.

„Ak chceme niekam ísť, mali by sme si pohnúť.“ Obrátil sa na Collina a Anthonyho.

„Tak poďme.“ Traja chlapci sa natiahli za Finnom, ale za kapucňu na bunde ho potiahol iba Thony.

„Brzdi. Aké ideme?“ opýtal sa Collin.

Thony na odpoveď nečakal. „Prepáč, ale dnešný večer naozaj nie je pre mutujúcich.“

Collin si dal ruky v bok. „Ja by som ho so sebou zobral, nech sa chlapec priučí mužnosti.“ Finn sa zaradoval. „Budeš ale musieť ísť v tej sukni, pretože nie je čas sa prezliekať.“ Najmladšiemu chlapcovi spľasla hrdosť.

„To radšej zostanem doma, ale čo budem robiť sám, bez vás?“

Gabi chytila brata za ruku. „Môžeš zostať s nami a ošetriť všetky plyšové zvieratá.“

Chlapci sa začali smiať a odišli dovnútra pripraviť sa na večer bez Finna. „Vidíš, o zábavu máš postarané.“

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - 2. Kilt:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!