OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Takmer najlepší kamaráti - 1. Projekt



Takmer najlepší kamaráti - 1. Projekt Táto kapitola nás zavedie do prítomnosti, konkrétne do školy, krátko pred záverom školského roka.

1. kapitola

*Ku kapitole odporúčam túto hudbu*

 

Na kus nepotrebného zažltnutého papiera Jacobs načmáral správu, ktorá bola, podľa jeho vlastnej mienky, veľmi dôležitá. Poskladal ju a pustil po prúde rúk spolužiakov. Lístok sa mal dostať k jeho najlepšiemu kamarátovi Thonymu. Vlkolak sa s nevinnou tvárou díval na tabuľu, ale vzápätí očakával odpoveď. Miestami mu zrak padol na miesto, kde sa plátok nachádzal.

„Mali ste vedieť..." biológ, pán Banner, sa snažil upútať pozornosť na svoj výklad.

Dnes mali problémy s pozornosťou aj najusilovnejší, preto Anthony pozoroval puklinu nad bielou tabuľou. Toto bol jediný spôsob ako sa sústrediť na myšlienky, ktoré v jeho hlave vytryskli ako pramene vody. Niekoľko stovák hlasov sa prekrikovali jeden cez druhého. Keď k nemu doliehali ľudské myšlienky nedokázal oddeliť vnútorné hlasy od skutočných.

 Krátko pred záverom školského roka študentov otupovalo všetko spoločné so školou. Jediné na čom záležalo bolo dostať sa von z tried. Chlapci sa videli na športových udalostiach, zatiaľ čo dievčatá si predstavovali seba na pláži v Karibiku, obklopené peknými čašníkmi. Len pár z nich, myslelo na niečo iné a už vôbec nikto neprejavoval záujem o vedomosti v oblasti školy.

„Bunky sú najmenšie funkčné stavebné jednotky... Slečna Webberová, dajte mi to, prosím." Profesor odtrhol zrak od triedy. Angela sa zatvárila zmätené, akoby nevedela o čom to hovorí. Jej herecké schopnosti sa dali považovať za chválitebné, ale aj on chodil do školy. Správa sa jednu lavicu od doručenia dostala do učiteľových rúk.

Pohadzujúc si kriedy v ruke, vytrhol hnedovláske poskladaný hárok a vrátil sa ku katedre. Očami preletel po texte. „Bude sa vám to možno zdať zvláštne, ale ak dovolíte, pán Kaneth, na otázku pre pána Blackburna vám odpoviem ja." Napravil si okuliare v čiernom ráme skĺznuté na špičke nosa.

Angela posielala Jacobsovi ospravedlňujúce pohľady. Mávol rukou. Nemal sa za čo hanbiť. Neopisoval lásku k spolužiačke, nikoho neohováral, ani neplánoval kam v noci zakopú telo. „Budete po škole.”

„Ale...” Anthony ‚zapol‘ ovládanie myšlienok, ale hlas pána Bannera sa mu nepodarilo dopočuť.

„Už som povedal. Vy a pán Jacobs dnes ostanete po škole. Chápem, začína leto. Aj ja by som oveľa radšej sedel pri bazéne s vyloženými nohami a plechovkou piva...”

„Tak doneste pivo aj nám.” Michael Newton si myslel, že je vtipný. Jediná, ktorá sa zasmiala bola Gabrielle Agrestová – ukážkový príklad a žiarivý triumf po generácie pestovanej evolúcie, keď sa nadmernou starostlivosťou udržiavajú pri živote najmenej životaschopné jedince. Škoda, že ich vtipný spolužiak si nevšimol aký dokonalý pár by spolu dokázali vytvoriť.

„Isteže. Pán Newton, ešte jedna poznámka, a ostanete s nimi." Profesor si odkašľal.

Vyčkávané zvonenie poslednej hodiny prišlo oveľa skôr, než Thony očakával. Študenti vyšli na chodbu a stratili sa v prúde študentov.

Jacobs vyhľadal svojho kamaráta. „Tiež ti príde Banner tak nehorázne hlúpy?“

„Viac než to. Keby som mohol, na smrť by som ho vystrašil.“ Thony si prešiel jazykom po tmavočervených perách. Blackburnovci patrili medzi tých vysokých, čím prevyšovali spolužiakov. V zeleno okej tvári  sa podobali svojmu dedkovi - mal úplne rovnako dlhý, trochu širší nos a ostro rezanú bradu. Všetci traja mali trochu zatočené čierne vlasy, ostrihané na krátko, ale ofina im padala do očí nech už s ňou robili čokoľvek. 

„Teraz vážne, čo budeme robiť po obede?“ Mal vysokú atletickú postavu. Jeho pleť nebola bledá ako sa od človeka z Veľkej Británie očakávalo, ale ani snedá. Zlatá stredná cesta si našla nie len jeho pokožku, ale aj dĺžku svetlých vlasov. 

„Kvôli tebe musíme zostať s Bannerom.“ Jacobs ledabolo pokrčil plecami. Chcel využiť každú príležitosť na to, aby mohol vypadnúť z domu a vyhnúť sa tak otcovi.

Thony pobavene potriasol hlavou. „Tebe na tom možno nezáleží, ale ja by som v piatok mohol robiť viacero lepších vecí, než sedieť v škole.“

„Pán Blackburn! Stojte!” Po chodbe sa náhlil pán Dexter. Mohol mať sotva tridsať rokov. Na prvý dojem vyzeral ako chlapča sotva vyletiac z hniezda. Na začiatku roka bol pre dievčatá senzáciou. Našťastie rýchlo pochopili, že je to ten typ chlapa, ktorý si ženy, tobôž mladé slečny, nevšíma a akékoľvek pokusy o zvádzanie učiteľa vzdali.

„Dobré ráno.” Thony zastal. Jacobs pokračoval obďaleč, ale zaostal dostatočne blízko, aby mohol počuť celý rozhovor.

„Doteraz ste mi nedoniesli projekt o vašich predkoch. Už je po termíne, Anthony. Sklamali ste ma. Neprešli ste z môjho predmetu. Viete, čo to znamená. Nemôžem vás pustiť k skúške.“ Na vyššiu strednú školu, kam chlapci chodili, sa žiaci pripravovali na testy A-level, ktoré mali absolvovať v budúcom ročníku. Bola pre ľudí, čo si nemohli dovoliť päť rokov vo vychytenej súkromnej škole. Samozrejme, že by si to Blackburnovci mohli dovoliť, ale Kanethovci nie a kamarátov by veľmi mrzelo, že sa musia rozlúčiť, takže sa Anthony „znížil“ na úroveň strednej finančnej vrstvy. Pre učiteľov a samotné vedenie školy bol Thony požehnaním. Rodičia boli sponzormi školy a ako bonus ich syn ovládal všetky predmety, ktoré si zvolil. 

V tvári chlapca sa zráčilo poznanie. „Prepáčte, ale ja dnes nemôžem pracovať na projekte.“ 

Pánovi Dexterovi zaiskrili oči. „Ja vám nedávam možnosť na tom projekte pracovať. Skrátka ste mi ho neodovzdali a hotovo. Bodka. Vašim rodičom pošlem list s vyjadrením vedenia školy.” Thony chcel protestovať, ale učiteľ nečakal na odpoveď a dramaticky odkráčal. Niežeby bol pán Dexter ktovieako zlý, ale v túto chvíľu vôbec nebol zhovievavý!

Thony sa otočil na kamaráta. „Môže sa dnes ešte niečo pokaziť?“

Jacobsovi sa kútik úst vyšvihol dohora. Kamarát naňho zavrčal. „Teba dejepis baví hádam... no od vždy. Prečo si mu ten projekt jednoducho neodovzdal? Ešte aj ja,“ ukázal na seba s poriadnou dávkou paradoxu, „som mu ho odovzdal.“

Keď učiteľ vyhlásil projekt, zhostil sa ho príval energie. Jeho rodina mala bohatú históriu. Rozhodovala sa, kde začne a po pár dňoch ho idea opustila rovnako rýchlo ako vzplanula. „To je už jedno."

„Keby som ja prepadol, môj otec by ma zabil." 

„Otec je ešte celkom v pohode, ale mama mi vyškriabe oči tými svojimi pestovanými pazúrmi.“ Obaja sa z predstavy nahnevaj Julie striasli. 

„Keď som si to teraz predstavil, otec by ma pravdepodobne nechal na pokoji, zavolal by tvoju mamu a ponúkol ma ako zákusok."

Thony sa usilovne snažil vymyslieť plán na záchranu svojho postupu do ďalšieho ročníka. „Už viem, čo urobím. Napíšem geniálny projekt o svojej rodine, o jej pôvode, v pondelok ho donesiem Dexterovi a všetko bude v poriadku,“ sníval, než ich rozhovor ukončila pani Copeová.

„Pán Blackburn, čo keby ste mi pomohli?” Školská sekretárka ho chytila za rameno. Červenohnedé vlasy jej ladili k fialovému tričku. Už od pohľadu bola nízka, jej telo bolo útle. Tvár mala nevýraznú, ale prívetivú. Jacobs na ňu spýtavo pozrel. „Vy môžete ísť do triedy.“

Thony by jej rád pomohol, ale nemohol. Musel sa ponáhľať na hodinu francúzštiny B-1 k slečne Diderovej. Bola to najprísnejšia a pritom najnepozornejšia učiteľka na škole. Okrem toho bol taký nahnevaný, že sa mu s nikým nechcelo hovoriť. Kvôli Jacobsovi musel ostať po škole a kvôli Dexterovi mal stráviť celý víkend pri domácej úlohe. „Musím ísť.” Alebo skôr chcel ísť.

„Anthony, prosím. Napíšem vám ospravedlnenku.” Pani Copeová mala čiastočnú pravdu. Je lepšie jej s niečím pomôcť ako ísť na hodinu k tej bosorke. V chlapcovi skrsla nádej, že sa uleje z celej hodiny. Po francúzsky aj tak vedel výborne.

Sekretariát bola úzka miestnosť. Bol tam pult, na ktorom boli poukladané drôtené koše a v nich haldy papierov. Na predných stranách viseli farebné letáky, ohlasujúce všetky možné udalosti, od zoznamov krúžkov, až po jedálny lístok na tento týždeň. Na ľavej strane pod oknom boli dve stoly a cez okno na konci prúdilo nedostatočné svetlo na prácu.

Žena položila kôpku papierov na prázdne miesto na stole a otočila sa na počítačovej stoličke. „Tieto papiere zoberiete podpísať k pánovi Dexterovi. Povedzte mu, nech sa po hodine zastaví.” Thonymu vrela krv v žilách. Mohol radšej odísť k Diderovej! Profesor dejepisu bol ten posledný človek, ktorého chcel vidieť, pretože mu zničil možnosť detailnej prípravy na pánsku jazdu, ktorá obsahovala výber alkoholu na potom. Namiesto toho sa musel prehrabávať zaprášenými spomienkami rodiny a vymýšľať si historky o starých rodičoch, namiesto toho, aby priznal, že to všetko zažili jeho vlastní rodičia.

Anthony zaťal ruky do pästí, až mu obeleli hánky. „Teraz som s ním hovoril.” Na chodbe zazvonil zvonček ohlasujúci začiatok vyučovania.

Pani Copeová sa usmiala. Podala žiakovi farebný zakladač. „Učitelia radi vidia študentov, ktorí chápu jeho predmet.”

„Len, či ho ja rád uvidím.”

„Prečo? Veď je to dobrý učiteľ. Žiaci doslova lipnú na jeho perách, nadšene prijímajú jeho návrhy, nechajú sa ním inšpirovať a rozvíjajú nápady aj vo svojom voľnom čase. Kto by nechcel mať – byť takýmto učiteľom?” 

Anthony nadšenie pani Copeovej pre kolegu Dextera odignoroval. „Kde ho nájdem?” Sekretárka mu odpovedala. Chlapec nahnevane odišiel. Prečo z toľkých žiakov na škole musela zastaviť práve jeho? Prečo si neodniesla tie hlúpe papiere sama?!

Pán Dexter viedol hodinu pre menej pokročilých tretiakov alebo pre tých, ktorých dejepis až tak nezaujímal. Keď Thony vošiel do učebne na druhom poschodí zadnými dverami, učiteľ bol ponorený do výkladu druhej svetovej vojny, takže si ho nevšimol. „...V bojoch v Afrike malo zo začiatku prevahu talianske vojsko, ktoré sa prebojovalo až na egyptskú hranicu a obsadila Britské Somálsko. Čo urobila Británia potom?”

Nikto z prítomných sa neprihlásil. Po dlhej odmlke zdvihlo ruku dievča v zadnej lavici pri okne, ktorá si doteraz čmárala. Učiteľ na ňu s povzdychom kývol. „Nasledoval protiútok Británie. Británia útočila, ale Hitler poslal na pomoc do Afriky jednotky zvané ‚Deutsches Afrika-Korps‘, ktoré zatlačili Britániu až k El-Alameinu."

Anthony to nevydržal a v odpovedi jej skočil do reči. „Tu však došlo k obratu a Nemci boli nútení ustupovať späť do Tuniska, kde po vylodení amerických jednotiek 1943 prehrali.”

Všetci, na čele s učiteľom, sa na naňho otočili. Učiteľ ironicky zatlieskal. „Bravo, pane. Neskáčte mi do výkladu, prosím, lebo rozbijete sklo. Nemáte mať hodinu inde?”

„Ak smiem niečo doplniť,” ozval sa Anthony znova. „Mussoliniho fašistický režim túto katastrofu neprežil a zrútil sa. Štvrtá fáza vojny bola väčšinou len o boji o Stalingrad.” 

Dievča sa zasmialo. „Tretia fáza, nie štvrtá. V nej sa sovietska armáda po oslobodení svojho územia začala oslobodzovať krajiny východnej, strednej a juhovýchodnej Európy.”

Thony sa zaškeril. „Ale v ostatnom som mal pravdu.” Otočil sa na učiteľa. Ten so zdvihnutou bradou sledoval prestrelku medzi dvoma žiakmi rôznych úrovní. „Slečna Copeová vám posiela nejaké papiere. Po hodine sa za ňou máte zastaviť na sekretariáte.” Dokumenty mu položil na stôl a bez väčšieho zdržovania chcel odísť. Mal zo seba dobrý pocit, pretože dokázal, že história mu skutočne koluje v krvi na hodine i mimo nej.

Krivý úsmev mu pohrával v momente, keď prechádzal okolo zmätených študentov. Do neistoty ho neuviedla ani poznámka iného chlapca. „Rozdajte si to inde.”

„Pán Blackburn, projekt mi môžete doniesť v pondelok. Dám vám druhú šancu,“ šepol mu učiteľ, keď prechádzal okolo. S ešte lepším pocitom Thony odišiel na svoju hodinu. V tejto chvíli by prisahal, že pani Copeová počula ich rozhovor a rozhodla sa mu pomôcť.

Na hodinu slečny Diderovej prišiel tak nejako v lepšej nálade. Nerozhodilo ho ani to, že si ho učiteľka nechala pred tabuľou a nútila ho odpovedať na otázky. „Merci, merci,“ ďakoval, keď mu do dokumentácie napísala veľké A+. So širokým úškrnom si sadol do lavice k Jacobsovi. Kamarát len krútil hlavou.

Poobede, cez voľnú hodinu, sa s Jacobsom vybral do školskej knižnice. Pri dverách bol jasne čitateľný, strieborný nápis. Sama o sebe bola veľkým bludiskom, pretože jej rozsah bol obrovský. Všade, kam oko dohliadlo, stáli police s knihami. Mimo regálov, ktoré sa tu nachádzali, tu bol ešte hneď pri vstupe kútik, kde posedávali tí, ktorým sa nechcelo s vypožičanými knihami ísť do iných spoločensky zameraných priestorov, či domov, alebo si vybrali nejaký spis, príliš vzácny a drahý k tomu, aby ho mohli z miestnosti odniesť.

„Takže kvôli nejakej babe ti dal učiteľ termín v pondelok?” zaujímal sa Jacobs. Knižnice nepatrili medzi jeho najnavštevovanejšie miesta, ale kvôli kamarátovi bol ochotný to podstúpiť.

„Nie tak celkom, nebolo to kvôli tej žiačke, ale kvôli mojim vedomostiam. Ona a pani Copeová mi iba trochu pomohli.” Thony vedel, že by mal pracovať na projekte každú voľnú chvíľu, ale chcel si vymeniť knihu o 18. storočí za inú. 

„Počkám ťa vpredu.” Jacobsovo najobľúbenejšou časťou boli sedacie vaky. Mohol si ľahnúť a v tichosti vyčkávať. Mimoriadne sa v návštevníkoch knižnice našli i veľmi pekné dievčatá, s ktorými sa mu pohlo čakanie spríjemniť.

Anthony sa rozhodol najprv vypraviť do pravej strany. Nachádzala sa tu väčšinou moderná, zábavná literatúra, ktorej tu síce nebolo až tak málo, ale ani medzi tým mnohým sa mu nepodarilo nájsť nič, čo by stálo za námahu. Preto zamieril ďalej. Nepochyboval, že v útrobách políc s klasikou, nájde aj prvé vydanie, ak nie vlastnoručne napísané zväzky. Pre tých najnáročnejších čitateľov sa tu dokonca udomácnili aj latinské originálny a postupom času pridávané knihy v rôznych jazykoch na odlišné témy od rozmanitých autorov.

Medzi policami našiel o rám opretú dievčinu z hodiny profesora Dextera. Pohltilo ju dielo Francesca Petrarcu Sonety pre Lauru. Vďaka svojmu vylepšenému zraku dovidel na písmenká aj z niekoľkých metrov. 

 „Zdá sa mi pokorná a predsa pyšná býva, tvrdá i zbožná, smutná – samé premeny.“ Nikoho tam nečakala, takže vyľakane vyskočila, až jej kniha spadla na zem. Vypadlo z nej pár žltých strán, obchytaných od niekoľko tisícok žiakov. Rýchlo som po ňu zohla a radšej držala zuby zaťaté.

„Prepáč.“ Thony pomohol neznámej pozbierať pár listov. „Také neohrozené dievča, odhodlané pobiť sa za pravdu, sa ma tak ľahko zľakne?“ Díval sa jej do tváre. Bola rozhodnutá neuhnúť pohľad pod skenerom jeho zelených očí. V triede si nevšimol aká je pekná. Okrem vedomostí ho na nej zaujal už aj zovňajšok. Páčili sa mu jej modrozelené oči s tmavými dlhými mihalnicami, ktoré trónili pod primeraným obočím. Okrúhlu tvár jej lemovali pavučinovo jemné vlasy, svetlohnedej farby, ktoré za ňou vlali kamkoľvek šla. Slovo neovládateľné pri nich nadobúdalo celkom nový rozmer. Ich problémom bola nepoddajnosť. Hneď, ako bolo vonku vlhko, boli ako vypustené z reťaze. Často sa zachytávali v zipse, vo dverách, padali do očí i do jedla. Ak si ich zviazala do gumičky o pár minút jej pár neposedných pramienkov vykĺzlo a do pár hodín boli už celkom voľné. Niekedy v si v polospánku predstavovala, že to boli živé tvory. Naťahovali sa ako hady, dostávali sa z pevného zovretia a prahli po slobode.

„To nie je pravda. Nebojím sa ťa,“ vyhŕkla rýchlo, ale zastaviť to nedokázala. Nakoniec vydýchla vzduch z pľúc a usmiala sa.

„Vyzerám ako človek, ktorý chce ostatným naháňať strach?” Pery vykrútil do kačacieho zobáku a zaškúlil očami. Nie, priamo nechcel vynútiť bojazlivosť v žiadnom človeku, ale jeho obete v lese by mohli čo – to o strachu pred ním povedať. Keby sa o nich dozvedeli jeho rodičia alebo súrodenci, asi by ho prizabili. Rodina Blackburnovcov bola jedna z mála rodín, ktoré si vybrali život svetla. Pôvodne vznikli preto, aby chránili ľudí pred vlkolakmi, ale potom sa veci zmenili a väčšina výnimočných začala prahnúť po ľudskom utrpení a v najhorších prípadoch aj po ľudskej krvi.

„Poviem ti ako vyzeráš.” Neznáma sa zasmiala a vyzývavo si ho poobzerala. V chlapcovi to vyvolalo pocit, že ju odniekiaľ pozná. Určite ju už videl skôr, než v triede a nebolo to ani v tejto škole.

„Ticho!“ Objavila sa za ňou žena. Na úzkom dlhom nose mala okuliare s tými najväčšími sklami aké existovali. Na hlave mala hnedé, odstávajúce hniezdo v drdole s dvomi zapichnutými ceruzkami. Knihovníčka prezývaná ‚Strapačka‘ prskala na každého, kto si dovolil sa ku knihám zle chovať. V skutočnosti sa volala Lynx Jimenezová. Všetci v jej neprítomnosti ju tak prezývali a Anthony si bol istý, že o tom vie. 

„Toto je knižnica, nie debatný krúžok,“ šomrala po pod nos, ale odišla tak rýchlo ako prišla.

„S tými vlasmi a tichými krokmi je trochu desivá.” Dievčina sa striasla. „Kde sme to skončili?”

„Šla si mi povedať ako vyzerám, ale namiesto toho to ja poviem tebe. Vieš o histórii veľa a z mne nepochopiteľného dôvodu chodíš do triedy so začiatočníkmi. Prečo?” Až na úplný záver si ponechal tú hlavnú otázku, ktorú chcel vysloviť už keď sa jej ozval za chrbtom.

„Nie je to také zložité.“ Pokrčila plecami. Ruky si strčila do vreciek, ale dlho tam nepobudli. Znova ich vybrala. Nebola taká vyrovnaná ako sa Thonymu na prvý pohľad zdalo. Konečne sa zmohla na odpoveď. „V triede pre pokročilých už nemali miesto. Pán Dexter mi tiež povedal, že ma je pre začiatočníkov škoda, a tak si väčšinu času čmáram na papier.“

„Páni, mohol by som vidieť tvoje kresby?“ Ak jej ide kreslenie rovnako dobre ako dejepis, musel to byť pôžitok pre oči.

„Prepáč, ale nie.“ Potriasla hlavou, až jej nadskočili kučery. „Svoje kresby som neukázala ani rodičom. Nie sú také zaujímavé, ako by si človek mohol myslieť.“

„Ukázala si ich nejakému učiteľovi?“

„Nemám to v pláne.“

Thony sa mierne oprel o policu s knihami. „A teda, čo máš v pláne po škole?“

„Uvedomuješ si, že celý náš rozhovor sa skladá z tvojich otázok a mojich odpovedí?“ Thony si spätne prehral ich dialóg. Neznáma mala pravdu.

„Mám otázky na všetky odpovede.“ Anthony zbožňoval otázky, dokým sa roly pytača a odpovedača nevymenili. Vlastne mu otázky samé o sebe nevadili, ale keď sa obrátili na jeho život a rodinu, musel klamať. Musel sa tváriť, že sú úplne obyčajná rodina. „Máš rada poéziu?“

Neznáma zaklonila hlavu. „Mám veľmi rada poéziu. Baudelaire, Kipling, Rilke... Prečítala som každého Shakespeara.“

Thony sa zamračil. „Nie, Shakespeara nie. Pokazila si to. Myslel som si, že nepatríš medzi tuctové dievčatá, že máš vkus.“

„Mám vkus. Aj tak ma prekvapuje, že niekto, kto vyzerá ako olympijský plavec a niekto ako z reklamy na parfum, sa dokážu tak pekne baviť o poézii, nie?“

Anthony by sa bol skutočne vypytoval ďalej, ale znova ich niekto vyrušil. Tentoraz to bol zvonček, ktorý ohlásil koniec ich voľnej hodiny. Obaja sa museli vrátiť na vyučovanie. „Máš ešte čas?” Nezáležalo mu na tom, či príde na vyučovanie neskoro. Nič horšie, ako jedna hodina s pánom Bannerom a projekt na hodinu dejepisu pre Dextera, ho už čakať nemohlo.

Dievča pokrútilo hlavou. „Mám literatúru.” Vykročila spomedzi regálov.

Výnimočný ju chytil za zápästie a potiahol späť do ich intímneho úkrytu. „Mohli by sme sa vidieť potom. Som Anthony.“ Niekedy nenávidel svoje meno. Nehodilo sa do 21. storočia, ale do roku 1900. Pár storočí ho na voľnobehu minulo. Nemohol sa pochváliť ani jeho zmyslom, pretože význam “neoceniteľný” znel hocijako, len nie skromne.

„Uvidíme sa, Anthony,” žmurkla a vrátila Sonety pre Lauru späť do police.

Mal len pár chvíľ na to, aby si vybral knihu. Rozhodol sa nevymýšľať nič nové a tiež siahol po Petrarcovi.

Jacobs ho už čakal pred pultom pripravený na odchod. Thony podal svoj preukaz podozrievavej Strapačke, tá mu ho potvrdila a on omámene cupotal cez dvere von z knižnice. „Ty si v tých knihách niečo fetoval? Mohol si sa rozdeliť.“ Anthony tresol svojho kamaráta do ramena. Bolo to ako udrieť ťažký boxovací mech. „Poďme nájsť Bannera, nech to máme z krku.“

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Takmer najlepší kamaráti - 1. Projekt :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!