OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Rozparovač - 3. kapitola

10.10.2012 (17:00) • Allie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1322×

Otvorila som školské dvere a poobzerala som sa dookola. Všade sa to hemžilo ľuďmi čakajúcimi na začiatok vyučovania. Postávali v skupinkách a hlučne sa o niečom rozprávali. Čo najnenápadnejšie som sa presunula do rohu miestnosti a znova sa porozhliadla okolo. Hneď mi padol do oka jeden milý chlapec, ktorý si práve odpisoval úlohu na nejaký predmet. Nechcela som to robiť, ale Stefan ma presvedčil, aby som prestala byť ľudská a začala si užívať. Inak nedosiahnem to, po čom túžim. Veľmi...

Uprela som naň svoj pohľad a čakala, kedy sa otočí. Už som začínala byť nervózna, pristihla som sa pri tom, ako poklepkávam nohou, preto som si pri pohľade do jeho modro-sivých oči  povzdychla. A teraz príde tá časť. Priamo som sa naň zahľadela a snažila sa spojiť jeho myšlienky spolu s mojimi.

Toľkokrát som už niekoho ovplyvnila...

Poď ku mne, vyzývala som ho. Ešte párkrát sa pozrel pred seba, na mňa a späť, až potom sa rozhodne vybral za mnou. Krátke blond vlasy mu cestou poskakovali. Neprestala som sa naňho dívať.

„Prepáč, ja len... mal som pocit, že proste musím ísť za tebou,“ povedal a sklonil hlavu, keď mu do líc stúpla mierna červeň.

Pozvi ma von. Chceš sa so mnou prejsť.

„Čo keby sme sa prešli?“ opýtal sa trochu zmätene a vzápätí sa milo usmial. Prikývla som. Cítila som sa hrozne. Ako ho môžem zabiť? Veď má priateľov, rodinu... A ešte je aj taký milý!

„Buď silná,“ pripomenul mi Stefanov odhodlaný hlas a to ma prinútilo chytiť chlapca za ruku a nechať sa vyviesť von. Otvoril mi dvere a pridržal mi ich, kým som vyšla von do chladného vzduchu. Stefan má pravdu. Sú to len ľudia, bude ich ešte veľa a po čase na seba aj tak zabudnú. Keď som začala piť ľudskú krv a zabíjať, vedela som do čoho idem.

Pôjdeme sa poprechádzať okolo celej školy. Páčim sa ti.

„Ako sa vlastne voláš?“ opýtal sa a letmo sa ma dotkol končekmi prstov. Sklonila som hlavu a posmešne sa usmiala. Vždy sa mi páčilo, akí sú ovplyvnení ľudia smiešny. Robili presne to, čo som od nich chcela. Museli ma počúvať.

„Allie. Som Allie,“ povedala som a pozrela sa mu do očí. Úprimne sa na mňa usmieval a napadlo mi, že keby som človek, asi by som s ním chcela chodiť. Ešte som mu vnukla nápad o čom má rozprávať a potom sme sa až do zvonenia prechádzali okolo školy. Napríklad som zistila, že sa volá Thomas, má sedemnásť a má rád autá a golf.

Keď škola dokonale utíchla, vybrali sme sa späť do vnútra. Nemala som dobrý pocit z toho, čo sa chystám urobiť, ale už sme sa dohodli. Chlapca zabijem. Tak, ako mi to kázal Stefan. Znova mi otvoril dvere a ja som ho obdarila vďačným, ale trochu kŕčovitým úsmevom. Presne ako som dúfala, všetky chodby boli prázdne. Smutne som pohla perami v úsmeve a zastavila Thomasa uprostred chodby. Prekvapene sa na mňa zahľadel, takže som ho mohla znovu ľahko ovplyvniť.

Teraz nebudeš kričať, volať o pomoc, až do kým ťa niekto nenájde. Potom budeš vravieť, že nevieš, kto ti to urobil. Zabudneš, že si ma kedy videl, inak ťa zabijem.

Prikývol a zažmurkal. Zahryzla som sa mu do krku a čakala na príval sladkej krvi. Jej chuť ma úplne ohromila, nemohla som sa ovládať. Rýchlo mu vytekala z krku a kvapkala na podlahu, kde sa začínala robiť malá mláka.

Nechcela som prestať, ale čoraz splašenejší a nepravidelnejší tep jeho srdca ma zarazil. Mala som ho zabiť. Ale neurobila som to. Sama neviem prečo.

Rýchlo som odtrhla pery od jeho krku a pozrela mu do neprítomných očí. Takto sa tvári niekto, kto je ovplyvnený. Krvácal už oveľa menej. Nechala som ho na zemi a poriadne sa poutierala od krvi. Pozorovala som ho ešte malú chvíľu, až potom som sa otočila a vbehla do dverí hneď vpravo od neho. Snažila som sa vyzerať hystericky, ale keďže som to ešte nikdy nerobila, asi som musela vyzerať zvláštne. Zadýchane som sa vrhla k učiteľovmu stolu a začala koktať.

„Tam na chodbe... je tam chlapec, asi je mŕtvy! Panebože! Ja som len... zablúdila som a potom som hľadala svoju triedu a keď som sa pozrela dole, on tam už ležal!! Ja som nič neurobila!!“ a hystericky som sa rozvzlykala na zemi. Asi som nebola až taká hrozná, pretože učiteľ vrhol bleskový pohľad na žiakov a rozbehol sa von z triedy. Jasné, že všetci bežali za ním. Pokrikovali na seba a dohadovali sa o tom, ako sa to asi stalo.

 Rukávmi trička som si poutierala oči a poobzerala sa dookola, či sa na mňa niekto díva. Už som sa chystala potešene usmiať, keď sa mi niekto zavesil na ruku. Prekvapene som sa zahľadela na dievča, ktoré mi bolo akýmsi spôsobom povedomé. Hnedé vlasy a hnedé oči. Elena.

Sklonila sa ku mne a opýtala sa: „Si v poriadku?“ Vnútri som sa musela uškrnúť. Presne taká, akú mi ju opisoval Stefan. Pokývala som hlavou a sklonila sa k jej uchu, aby som jej mohla pošepkať: „Ja viem, kto si. Nemusíš sa hrať.“ S týmito slovami som sa zdvihla a odišla cez kričiacich študentov domov. Bola som sama so sebou spokojná.

Damon

Bože, mám taký nudný život, pomyslel som si a nebol som z toho nadšený. Kedy naposledy som niekoho zabil? Kedy naposledy som mal nejakú bokovku? Stále len sedím, pijem a počúvam Elenine rozprávania o škole. Jem len jedlo z vrecka. A krv je predsa najlepšia teplá...

Nalial som si z fľaše vodku do pohárika a vypil ju všetku naraz. Pohár som odložil späť na stôl a vzdychol si. Práve som rozmýšľal, že by som predsa len vyskúšal trik s mŕtvolou na ceste v hmle a niekoho by som si našiel, keď sa otvorili dvere. Myslel som si že je to Elena, preto ma poriadne šokoval hlas, ktorý ma privítal od chrbta.

„Ahoj, braček.“

V okamihu som bol na nohách a úprimne som sa potešil, že už nedržím v ruke nič, čo by mi mohlo vypadnúť. Stefan sa na mňa milo usmieval a pri nohách mal kufor.

„Vážne?“ opýtal som sa a snažil sa nevyzerať prekvapene. Usmial sa akoby sme boli najlepší priatelia a prikývol.

„Rozhodol som sa, že v Londýne už je priveľa mŕtvych ľudí, preto som prišiel sem, domov. Si rád, že ma vidíš, braček?“

Už som sa chystal odpovedať, keď sa dvere znova otvorili a vypadlo z nich dievča s hrivou tmavých vlnitých vlasov. Pozrelo sa hore a jej iskriace zelené oči ma vytrvalo ignorovali. Nahla s k Stefanovi, pobozkala ho priamo na pery a so škodoradostným úsmevom sa opýtala:

„Tak, ktorá je moja izba?“ 

Naozaj mi prepáčte že to trvalo tak dlho, ale keď ja som stále nebola spokojná. Vlastne ani teraz nie som, ale dúfam, že nabudúce si to napravím. Kapitolu venujem Elizabeth a Perle. A nejaký ten komentár nezaškodí. ;D  + TU je prológ, ktorý som celý prepísala, takže by som bola rada, keby ste si ho znova prečítali :)

 Allie

Autor: Allie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Rozparovač - 3. kapitola: