OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Our Little Sister 2. kapitola

14.08.2012 (15:00) • aisha • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 9× • zobrazeno 1293×

Niekde nad Atlantickým oceánom, súčasnosť

    V hlave som cítila napätie a nepríjemný tlak. Pomaly som otvárala oči. Bola som v Klausovom lietadle. Ten kretén ma znovu uspal. Využíval na to čarodejnicu, ktorá sa mi nikdy nepredstavila. Klaus jej hovoril Lizzie. Po kúzle som bola oťapená a cítila som sa ako nesvojprávna. Začala som hýbať hlavou, aby som si uvoľnila krk.
 „Aaa,“ skríkla som v návale strachu. Vedľa mňa sedel Kol. No tvár mal studenú, bez života a v srdci zabodnutú dýku.
 „Chcel som vidieť tvoju reakciu,“ zapriadol Klaus, ktorý sedel v sedadle oproti mne. Srdce mi bilo ako splašené. Nemala som rada Kola, ale nebol na neho príjemný pohľad, ked vyzeral tak bez života.
„Máš naozaj morbídny zmysel pre humor,“ zamrmlala som. Klaus sa zachechtal a luskol prstami. Objavili sa pri nás dvaja muži. Klausovi hybridy. Nedávno našiel dvojníčku, ktorej krv dokáže premeniť jeho hybridy a odvtedy sú všade. O tom dievčati neviem nič, len že je dvojníčka Katherine Pierce, ktorá mu už storočia uniká. Klaus mi o tom nechcel rozprávať, no o jeho hybridoch viem všetko.
 „Odneste ho do jeho VIP priestoru,“ rozkázal Klaus so smiechom. Bolo mi jasné, že ho ide zatvoriť do truhly, kde si Klaus zatvára všetkých súrodencov.
 „Vieš, je škoda, že teba nemôžem odložiť na dlhý spánok ako mojich súrodencov, mal by som oveľa menej starostí,“ povedal. Neodpovedala som, ako vždy. Klaus nepotreboval, aby mu niekto odpovedal. Bohato mu stačilo, že som ho počúvala.
 „Zatvoriť ťa do hrobky bez krvi, svetla, tepla... mi príde kruté. Vieš, že som citlivý,“ povedal a jemne sa mi nohou obtrel o lýtko. Striaslo ma.   
 „Na čo ma vôbec máš?“ vyletela som drzo. „Keď som taká oštara.“
 „Nie si oštara, si výborná spoločníčka a dajme tomu, že máme spoločných známych,“ povedal s lišiackym úškrnom. Hovorieval to vždy a je mi jasné, že žiadnych spoločných známych nemáme. Všetci moji známi sú už storočia mŕtvi. Ďalej sme sa nerozprávali. Klaus si veselo pohmkával nejakú starú melódiu a ja som začala kresliť.
 „Ako dlho budeme letieť?“ spýtala som sa.
 „Dlho ale keďže máme súkromne lietadlo nemusíme prestupovať, len nás čaká dlhá cesta autom,“ povedal zlovestne.
 „Chceš ťahať autom tvoje rakvy?“ spýtala som sa pobavene.
 „Pôjdeme nákladným autom a keď ma budeš štvať, pôjdeš s nimi,“ zlovestne sa usmial. Stíchla som. Nechcela som Klausa provokovať. Keby som ho provokovala je schopný poprosiť pilota, aby zletel nižšie a vyhodiť ma z lietadla. Ďalej sme už neprehovorili. Let trval naozaj dlho. Keď obloha potemnela, zaspala som.

     Prebrala som sa v aute. Zo spánku ma vyrušilo natriasanie auta.
 „Vieš o tom, že spíš strašne tvrdo, keď som ťa prenášal, vyzeralo to, akokeby som niesol mŕtvolu,“ prehovoril Klaus, keď videl, že som opäť pri zmysloch. Striaslo ma z predstavy, že som bola v Klausovom náručí. Neodpovedala som mu a pozerala sa von z okna. Bolo to pre mňa vzácne. Nemala som ani poňatia kam ideme.
 „Ako dlho ešte pôjdeme?“ spýtala som sa potichu.
 „Hodinku, dve,“ odvetil Klaus a v hlase mu znelo nadšenie. Nevedela som z čoho.
„Potrebujem krv,“ poznamenala som. Nenapila som sa už hrozne dlho a cítila som, ako mi smäd zviera hrdlo. Ako moje srdce bude biť na sucho.
 „Vážne? Mal by som ťa nechať vyschnúť, aby si pochopila, že máš krv piť aj každý deň,“ odsekol Klaus nervózne.
 „Máme nejaké zásoby krvi vzadu?“ opýtala som sa a snažila som sa zakryť strach v hlase.
 „Nie,“ odsekol. Ďalej som sa už k téme nevracala. Klausa prešlo nadšenie z cesty a ignoroval ma. Rovnako ako ja jeho. Niekedy závidím jeho súrodencom. Môžu bezbolestne spať a nemusia byť s Klausom. Keby ma bodnutie kolom do srdca nezabilo urobila by som to. No na spáchanie samovraždy som bola zbabelec.
 „Spoznávaš toto miesto?“ spýtal sa ma Klaus asi po hodine cesty. Omámene som sa poobzerala okolo.
 „Preboha,“ vzdychla som.
 „Vitaj doma, Sophie,“ povedal Klaus veľkolepo. Zdesene som sa pozerala na mesto v ktorom som vyrastala. Vyzeralo tak inak a zároveň rovnako. Chcelo sa mi vystúpiť a poprechádzať. Chcela som zájsť na cintorín a nájsť hroby mojich bratov. Čo keď v meste stále žijú nejakí potomkovia mojej rodiny. Rýchle nadšenie, ktoré ma posadlo z ničoho nič vyprchalo. Čo mám z toho, že som v mojom rodnom meste keď Klaus ma aj tak zatvorí do nejakej izby.
 „Čo? Nie si vďačná za to, aké miesto som pre nás vybral?“ spýtal sa s hraným smútkom.
 „Prečo sme tu?“ spýtala som sa.
 „Ja som myslel, že sa ti odvďačím za tvoju spoločnosť, vezmem ťa niekam, kde si to milovala, a ty vyzeráš nešťastne. Ach, tie ženské,“ povedal. Zvykla som si, že mi málokedy odpovie, ale naozaj ma zaujímalo, prečo práve toto miesto.

     Zastavili sme pred veľkým sídlom. Bol to najkrajší dom, v akom sme kedy bývali.
 „Je to tu nádherné,“ vyhŕklo zo mňa úprimne.
 „Vedel som, že sa ti tu bude páčiť,“ povedal objal ma okolo pása a viedol do domu. Bolo to tam obrovské.
 „Pracoval som na tomto dome počas tých mesiacov, ktoré si strávila v Sydney sama,“ vysvetlil mi.
 „Pamätám si, boli to tie krásne mesiace, keď som mala pokoj,“ povedala som úprimne. Potom som zacítila strašný úder. Klaus ma chytil za krk a držal ma pri stene.
 „Dávaj si pozor na ústa, Sophie, stačí jeden hmat a tvoje srdce odbije poslednýkrát, nepokúšaj ma,“ zlovestne mi šepkal do ucha. Porazene som prikývla na znak pochopenia. Klaus sa samoľúbo usmial a povolil zovretie. Začala som bolestne lapať po dychu.
 „Tu máš,“ podal mi veľkoryso pohár s krvou. Nezaujímalo ma, odkiaľ tú krv vzal. Vďačne som začala piť. Medzitým jeden jeho hybrid nosil do domu rakvi s jeho súrodencami.
 „Povedz, moja milá, ktorých oživíme,“ spýtal sa ma Klaus. Ani jedného, všetci majú schopnosť ničiť mi život len iným spôsobom, až na...
 „Elijah. Prečo neoživíš jeho,“ navrhla som a vychutnávala si posledné dúšky krvi. Klaus to ignoroval. Nechcel ho oživiť, pretože Elijah ma mal rád a stále sa s ním hádal, nech mi dá slobodu. Klaus to odmietal počúvať.
 „Kol,“ povedal. „On ti bude veľmi rád robiť spoločnosť.“
 „Kde je Finn?“ spýtala som sa zvedavo.
 „To nech ťa netrápi,“ odsekol mi Klaus a vytiahol dýku z Kola. Prevrátila som oči nad tým, že tento namyslený frajer tu bude za chvíľu pobehovať v plnej paráde.
 „Kde je moja izba?“ spýtala som sa lebo som sa potrebovala vybaliť.
 „Kyle, zaveď ju hore, jej izba je hneď vedľa izby Rebekah,“ prikázal svojmu hybridovi, ktorý ma schmatol za ruku.
 „Počkaj,“ skríkla som. „Rebekah?“ spýtala som sa zhrozene. Klaus mi venoval jeden zo svojich zlovestných úsmevom.
 „Vitaj v Mystic Falls, Sophie,“ ozval sa za mnou ženský hlas. Pomaly som sa otočila za hlasom na poschodí, kde sa na mňa arogantne usmievala Rebekah v obtiahnutých červených šatách. 

Autor: aisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Our Little Sister 2. kapitola: