OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Nezapamätané tajomstvá - 11. kapitola

14.07.2014 (18:00) • Sisla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 808×

„Kessidy?“

Strhla som sa a uvedomila si, že stojím uprostred školskej chodby a na dlážke okolo mňa ležia rozhádzané učebnice, ktoré mi museli vypadnúť, keď ma prepadla vízia. Ešte stále som tatajovala dych a všetky svaly som mala napäté.  Celá hlava ma bolela a bolesť mi od nervového centra vystreľovala do celého tela. V ústach som cítila tu nechutnú železnú pachuť tesne pred tým, ako by som potrebovala zvracať. Nevládala som stáť na nohách. To čo sa pred pár chvíľami stalo, bolo nanajvýš nereálne. Ale aspoň som sa veľa dozvedela.   Nemôžem veriť už ani Nency a Tuckerovi, a už vôbec nie Brendonovi. Ten mi podľa všetkého číta myšlienky, keď som rozrušená a predtým sa to nikdy nestávalo, ale asi som sa až príliš veľa zmenila.

Zo svetla, ktoré prúdi zo všetkých strán ma začali pobolievať oči. Niekoľkokrát som zažmurkala a zahľadela sa na Angelu, stojacu predo mnou. Nebola jediná, ktorá na mňa upierala nechápavý pohľad. Pokrčila som ramenami, zohla sa a rýchlo si začala zbierať knihy. Musela som zmiznúť. Ale ďalšia otázka bola kam. Nemohla a ani nechcela som sa vrátiť domov. Domov, znelo to smiešne, absurdne a falošne.

„Čo sa deje, Kess?“ opýtala sa, keď som neodpovedala. Narovnala som sa a snažila sa ju obdariť úsmevom. Zasmiala som sa, aj keď mi do smiechu vôbec nebolo.

Zhlboka som sa nadýchla a pozrela sa na špičky svojich topánok. Dúfala som, že ju to oklame. „Som veľmi nešikovná.“

„Aj mne sa to stáva. Navyše, sa takmer celý život zdržiavam v prítomnosti ľudí, ktorí až tak nešikovní nie sú. Poznám výraz, keď si myslíš, že nikde nezapadáš.“ Precitla som. Mala pravdu. Nikde som nezapadala. Narodila som sa v neznáme a moje vlastné myšlienky mi sú neznáme.

Počkali sme, kým sa mi spomalí dych. „Chceš si o tom pohovoriť?“ opýtala sa.

„Nie, musím ísť. Povedz, že mi bolo zle a šla som domov.“ S týmito slovami som ju obišla a vydala sa po chodbe rovno k východu. Angelu som nechala stáť na svojom mieste. Dúfala som, že mi nikto neskočí do cesty a ja budem môcť nepozorovane dostať z budovy.

Zazvonilo na hodinu, ale šťastie mi vôbec neprialo. Pred hlavnými dverami stála riaditeľka a telefonovala. Potom sa na mňa otočila s prapodivným pohľadom. Lačným. To nebola riaditeľka, vynorila sa mi v hlave desivá myšlienka, že je to Nočná mora, podobne ako Brendon, lenže on sa určite neživila zvieratami. Otočila som sa na opätku a vybrala sa opačným smerom. Neobhliadala som sa. Srdce mi bolestne tĺklo, až som mala pocit, že ho počuje aj ona.  Jej topánky sa odrážali od stien už prázdnej chodby.

„Pani riaditeľka!“ vykríkol niekto a ja som sa prudko otočila. Po chodbe bežal Dalio a mával na riaditeľku. Keď si ma všimol sladko sa usmial a mňa zase omámila jeho krása a aróma. Nemohla som jej za žiadnu cenu podľahnúť. Určite to nebola žiadna kolínska, ani jeho osobná vôňa, čo ma k nemu tak lákala. Snažila som sa myslieť na niečo iné, aby som nevyštartovala ako raketa smerom k nemu a nepokúsila sa s ním rozprávať.  Neviem čo bol zač, ale ani som to nehodlala zisťovať.

Otočila som sa a zhlboka sa nadýchla. Keď sa mi pľúca naplnili kyslíkom, zatajila som dych a namáhavo pokračovala po chodbe smerom na dievčenské záchody. Na hodine by som sa vôbec nesústredila, takže nemalo žiaden zmysel tam ísť.

*

Zastavil som slečnu „riaditeľku“ na chodbe, uprostred lovu. Nemalo by sa strašiť nočné mory, ale čo narobím. Ako poznám Vanessu pochutnala si najprv na riaditeľke a teraz mi chcela ukradnúť aj môj úlovok. Len čo tá malá myška zmizla za rohom chytil som Vanessu za plece a surovo ju oprel o stenu. Lačne som sa prisal na jej pery a žiadostivo ich bozkával. Vždy po mne šla, tak prečo nevyužiť svojho omámenia, keď už aj tá malá mi pomaly dobrovoľne skáče na panvicu.

Keď som sa od nej odtrhol, prvé čo spravila bolo to, že mi vlepila poriadne silnú facku na tvár.

„Dalio, prečo mi plašíš obed?“

„Za prvé, miláčik, je to frajerka môjho brata. Má moju značku a čo tu robíš?“ arogantne som sa k nej prihováral. Nechodil som často na svetlo. Fuj! To otravné slnko ma až príliš bolelo, ale mať svoje slniečko doma, by bolo niečo. Musel som ju neustále mať na očiach. A pekne mi nahrávalo do karát, že si braček skočil na lov.

„Áno, zlatko, to ja viem, ale prečo ju neustále sleduješ to nechápem.“ Krava, pomyslel som si trpko a v duchu pretočil očami. Takéto pipky vôbec nemusím, ale vzrušuje ma, keď sú to zlé mrchy.

„Povedzme to takto:“ Svoju nohu som stlačil medzi jej stehná. „Páči sa mi.“

„Och!“ Vanessa sa začala hrdelne smiať. „Vari, že sa pre ňu nechceš vrátiť do školy, alebo si zmäkol ako Brendon? Vaša rodina je totálne na nič. Všetci by ste najradšej len utekali. Schovávaš sa v tom svojom brlohu, ale nič nerobíš.“ To ma naštvalo. Moje koleno prudko vystrelilo hore a ona zaskučala bolesťou. Vzal som jej tvár do dlaní a naklonil sa nad jej ústa. Začal som ju jemne bozkávať, až som si z nej začal brať jej silu. Bol to malý obláčik pary, ktorý jej vychádzal z úst.  Nebolo dobré napiť sa zo svojho druhu. Bolo to proti pravidlám. A na čo by boli pravidlá, ak by sa ich niekto nepokúšal porušiť, že? Nakoniec sa Vanessa zviezla po stene na zem. Z lovca sa stala korisť. Musel som sa neustále smiať. Nikdy by som nikoho nenechal, aby mi zmaril môj geniálny plán.

*

Keď som otvorila dvere na záchody, ktoré sa za mnou s rachotom zatvorili, nadskočila som. Už to nebola paranoja, bolo to vážne. Ani tie hlúpe knihy by mi v tejto chvíli nepomohli. Nebolo to ako otvoriť si knihu, prečítať pár riadkov a na zavolanie svojej mamy, potom knihu odložiť znova do poličky. Toto bolo skutočné. Skutočne som to prežívala a vo svojich víziách sa strácala. Realita už nemala vlastný tvar. Miešala sa s mojimi snami.

Ako som prechádzala okolo zrkadiel, ani som sa do nich nepozrela. Nechcela som vidieť Brendonovu tvár. Ako som veľmi teraz túžila po obyčajnom živote. Proste byť obyčajným dievčaťom, ale asi mi to nikdy nebolo  určené.

Ospravedlňujem sa za to, že kapitola bola krátka.

Autor: Sisla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Nezapamätané tajomstvá - 11. kapitola: