OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Zdesená (3)

08.07.2013 (11:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 3471×

A tak ruka v ruke kráčame známymi chodbami.

Ten slovný obrat však nie je presný – Ian, ktorý je predo mnou, sa mojej dlane dotýka len končekmi prstov. Stačí to na to, aby ma viedol, no pre mňa je to primálo.

Chcem ho chytiť za celú ruku, pevne si s ním prepliesť prsty. Alebo mu aspoň položiť ruku na rameno. Potrebujem opäť cítiť jeho prirodzené teplo, bez ktorého som stratená.

No neodvážim sa.

Pretože aj keď ho nevidím, viem, že plecia má jemne zhrbené, je zamyslený. Cítim to z neho, z toho ticha, ktoré ho vo chvíľach, ako je táto obklopuje. Tak rada by som vedela na čo myslí! Rozmýšľa ešte stále nad mojim správaním pred tým zrkadlom?

Nechcem, aby sa pre mňa nejako trápil. Najradšej by som povedala niečo, čím by som všetko zvrátila, zmyla to podozrenie a ustaranosť, ktoré teraz Ian asi cíti. Povedala mu, že je so mnou všetko v najlepšom poriadku.

No nikdy som nebola dobrý klamár.

A tak len naďalej mlčím a nechám sa ním viesť tými tak známymi chodbami jaskyne, nášho domova. Počúvam, ako v izbietkach, okolo ktorých potichu prechádzame ešte stále spokojne odfukujú ľudia – práve preto sme si so sebou nevzali žiadne svetlo. Nechceli sme ním nikoho budiť. Nie každý mal totiž izbu tak tesne pri povrchu zeme, aby mal to šťastie prebúdzať sa so Slnkom, takako ja a Ian. V niektorých izbách vládla ešte hlbočizná tma.

Mne to však nevadí – tma okolo nás nám predsa len poskytuje určitú mieru súkromia, intimity, proti ktorej ani jeden z nás nemôže nič robiť. Všetky zmysly máme prirodzene stratou zraku vyostrené – dych Iana je pre mňa neuveriteľne hlasný, jeho dotyk, aj keď slabý, je paralyzujúci.

Je mojím kompasom.

Podľa počtu odbočiek a toho, ako dlho ideme viem, že Ian nás najprv vedie smerom ku kuchyni. Ideme veľmi pomaly – môj druh ma už podvedome šetrí, vie, že sa mi nekráča najľahšie. Potom spraví však niečo nečakané. Miesto toho, aby sme išli stále rovno, zamieri Ian sebaisto do malého polozabudnutého tunela po mojej pravici.

Toto miesto poznám už ako vlastnú dlaň, no tadiaľto som ešte nikdy nešla. Okamžite si všimnem, že tento tunel nie je veľmi často používaný – jeho zem je drsnejšia, plná kamienkov, nevychodená. Po chvíli začne dosť prudko stúpať.

„Zvládneš to, Wanda?“ spýta sa ma zrazu ustarane a zastane, takže v tme narazím do jeho chrbta.

„Samozrejme,“ odpoviem a snažím sa skryť to, že som mierne zadýchaná. Nechcem ho sklamať – určite ma tadiaľto nevedie bezdôvodne. 

„Dobre. Ale ak by toho na teba bolo priveľa, okamžite mi povedz, áno?“ Prikývnem mu na to, cítim úľavu – stále je voči mne rovnako starostlivý, nehnevá sa . Potom si však uvedomím, že ma nevidí a tak poviem.

„Neboj sa, Ian. Som v poriadku.“

„Poď predo mňa,“ prikáže mi a pustí ma pred seba. Poslúchnem ho, on nás potom vedie ďalej s rukami položenými na mojich ramenách, viem, že ma istí. Nie som nadšená z toho, že si myslí, že by som to nezvládla sama, no dostala som to, čo som chcela – je pri mne bližšie. A tak potichu kráčam ďalej.

Po chvíli som rada za jeho oporu – cesta sa stane skutočne náročnou, námahou sa zo mňa leje pot. Ian potichu odfukuje, mrmle si popod nos niečo, čomu poriadne nerozumiem. Neznie to však veľmi spokojne.

„Už sme skoro tam,“ oznámi mi. Nevládzem odpovedať.

No ani netreba – pred sebou uvidím oslnivé svetlo a podvedome zrýchlim krok. Som zvedavá, kam nás to Ian zaviedol.

Vzápätí onemiem úžasom.

Spolu vstúpime na skalnú plošinu, balkón vznášajúci sa nad celou jaskyňou. Je vcelku veľký a pevný, akurát pre dvoch. Je presne nad obilným poľom – takmer pri zrkadlách pri strope. No predsa dostatočne blízko pri zemi, aby sme videli kohokoľvek, kto by sa tadiaľto pohyboval.

Je to najvyššie miesto, na akom som doteraz stála.

Pomaly podídem ďalej, najbližšie ako sa len k okraju odvážim. Ian mi je za pätami.

„Ten výhľad je niečo neskutočné,“ zašepkám ohúrene.

„Ja viem,“ prikývne s trochou zaslúženej pýchy v hlase,“ Rád sem chodím rozmýšľať, je to také moje malé súkromné útočisko. Objavil som ho takmer hneď, ako sme osídlili jaskyňu, no nikomu som o nej nepovedal.“

„Až doteraz,“ dodám dojatá. Cítim sa mu teraz opäť bližšie – to, čo som medzi nami ja naštrbila svojím tajomstvom on napravil svojim priznaním. Zboril malý múr medzi nami, o ktorého existencii som do jeho pádu ani len netušila.

„Tak teraz je už naše. Chcem, aby si o mne vedela všetko, zaslúžiš si moju dôveru.“

„A ty tiež,“ vrátim mu. No v tom okamihu ma pichne silný osteň viny – je ku mne tak odzbrojujúco úprimný, tak otvorený. Do dnešného rána som k nemu bola taká i ja. No obavy, ktoré ma trápia teraz nemôže nijako napraviť, sú priveľmi hlboké a preto chcem, aby zostali schované. Pochované v mojom vnútri.

To je však pre Dušu netypický postoj – pokúšať sa niečo utajiť. No čo iné mi zostáva?

Zbytočne by som ho len trápila niečím, čo nemôže nijako napraviť či zmeniť. Problémami, pri ktorých by ma len ťažko utešil.

Tak prečo kaziť to krásne medzi nami vyťahovaním neriešiteľných problémov, ktoré nás i tak neohrozujú?

Ani jeden z nás nepotrebuje ďalej hovoriť – stojíme potichu vedľa seba, obidvaja zabratí do svojich vlastných myšlienok. On stratený vo vlastných úvahách, ja zabratá vo výčitkách svedomia, ktoré zo seba neviem striasť, aj keď sa presviedčam, že robím správnu vec.

„Videla si už niekedy more, Wanda?“ ozve sa znenazdajky. Jeho otázka ma prekvapí, trochu natočím hlavu a pozriem sa mu do tváre. Má v nej zasnívaný výraz, možno si ani neuvedomuje, že prehovoril nahlas.

„Nie, nikdy. Ani ja, ani toto telo ešte nevidelo more, ale to vieš.“ Zapozerá sa na mňa, očividne ho moja odpoveď zaujala, a tak pokračujem.

„Toto telo však zbožňuje prírodu, hlavne lesné potoky a bystriny. Prídu jej také čisté a svieže...“ Môj hlas sa postupne stíši dostratena.

„A páčia sa aj tebe?“

„Myslím, že áno. Vlastne, pamätáš si tu pieseň, ktorú si vždy prespevujem pri práci? Je tiež o potoku.“ Oči sa mu rozšíria záujmom, o tomto som mu ešte nič nehovorila.

„Nezaspievaš mi, prosím?“ do hlasu sa mu zas votrie laškovný ton.

„Hlasivky tohto tela nepatria medzi najlepšie,“ schladím ho. Jeho prosba ma dostane do rozpakov, sklopím zrak k zemi.

Ian však na moje prekvapenie absolútne neprotestuje voči tomu vyhláseniu, nedoberá si ma, vlastne mi vôbec neodpovedá. Preľaknem sa – to sa mu vôbec nepodobá.

„Povedala som niečo?“ opýtam sa opatrne.

„Nie, ja len... rozmýšľam nad tým, čo mi hovoríš, ale hlavne ako to hovoríš. Už dlho si o sebe nehovorila inak, ako v prvej osobe, až doteraz. No dnes... ako keby si zas začala odlišovať seba a telo, ako keby si vás nepovažovala za jeden celok. Všimla si si to?“

Mám neskutočnú chuť povedať, že má pravdu, no i tak radšej mlčím. Moje ranné premýšľanie pred zrkadlom má svoje dôsledky a ja... som z toho strašne zmätená.

 „Wanda,“ ozve sa zapálene, „prosím, nezabúdaj, že toto telo patrí už len tebe. Len vďaka tebe žije. Dobre?“ Ruky ma pohladia po pleciach, pritisne si ma na hruď.

Lenže čo keď tu so mnou predsa len ešte niekto je? tisne sa mi na jazyk. Kto teraz presne som? Čo by povedal človek v tomto tele, to dievča, keby zistilo, že čaká dieťa? Mám ešte chcieť, aby sa prebudila?

No namiesto toho len zašepkám jednoduché áno. Rozhovor zas utíchne.

Múr medzi nami, moje tajomstvo, je zas späť.

 Lenže to nechcem.

A tak začnem znenazdajky spievať.

Neisto, trasľavo a hanblivo. No predsa dúfam, že to Iana poteší.

„Kde čistý potok prúdi, tam vedľa drobných rýb,

si rezko pláva pstrúžik, tak ako rýchly šíp.

Ja stojím tu na brehu, mám v duši sladký mier,

Na pstrúžka hľadím v behu, jak víri vlniek smer.“

 Iana to však nedonúti prehovoriť, jeho jedinou reakciou je, že si moje drobné telo ešte silnejšie pritisne na hruď. Už ma nenapadá nič, čím by som ho mohla vtiahnuť do rozhovoru. A tak radšej len ticho stojím a hľadím na jaskyňu pod sebou, na plné obilné pole, klasy, ktoré čoskoro zarodia novú úrodu.

„Tak aby si vedela,“ zašepká mi do ucha po chvíli, „spievaš nádherne. Tak... čisto, no hlavne jemne,“ Do líc sa mi po tom vyhlásení automaticky nahrnie červeň. Aj keď som mu chrbtom, presne viem, kedy to zbadá – do uší sa mi dostane jeho pobavený smiech. Vďaka tomu sa moje začervenanie len zväčší.

Inokedy by ma frustrovalo, že som ho pobavila. Avšak dnes... som rada, že sa smeje. Znamená to, že je všetko v akom – takom poriadku. Múr medzi nami je ešte nízky.

„Pozri sa poriadne na tie klasy,“ prikáže mi zrazu zapálene.

„Čo tam mám vidieť?“ opýtam sa ho, zrak usilovne upieram tam, kde mi kázal. Nevidím však nič zaujímavé.

„More,“ povie len.

Chcem sa ho spýtať, čo tým myslí. Jeho myšlienkam je občas ťažké hneď porozumieť.

V tom nám však od chrbta zaduje vietor. Rozfúka nám vlasy, nadvihne oblečenie a potom sa rýchlo prehrnie aj klasmi pšenice. Pri tom pohľade veľmi rýchlo pochopím.

Klasy sa pri každom pochybe vzduchu, i pri tom najjemnejšom vánku ohnú. Každý klas sa ohne samostatne, no spolu vytvárajú obrovskú masu pohybov, vlny, ktoré pripomínajú morské vlnobitie.

„Zlaté more,“ zamrmlem. Prikývne.

„To je tiež dôvod, prečo sem tak rád chodím. Pri mori som totiž bol len raz,“ prizná sa mi so zahanbeným pokrčením pliec, „ešte ako malý chlapec. No keď som ho prvý raz uvidel, tie nekonečné pohybujúce sa masy vody... až vtedy som pochopil, aký je človek malý a oproti prírode bezvýznamný. A viem, že tebe, ktorá precestovala toľko planét, to bude možno smiešne... ale až pri pohľade na to obrovské množstvo vody, pre ostatných také obyčajné, som akosi pochopil, čo skutočne znamená nekonečno.“

„Vôbec mi to neznie smiešne,“ okamžite vyvrátim jeho domnienku. Jeho úvahy ma veľmi neprekvapia – vždy bol iný ako ostatný ľudia. Hĺbavý a jemný ako Duša, silný a odolný ako človek.

„Chcem vidieť more, tak ako ty,“ vyhlásim. Tým na jeho tvári vyvolám ešte širší úsmev.

„Zoberiem ťa tam, ak chceš. Vlastne... nás troch. Hneď, ako ten drobec bude dostatočne veľký na to, aby si niečo z toho zapamätal, čo ty na to?“ pri zmienke o nás troch mi naskočia na ramenách zimomriavky – je to tak príjemná myšlienka. Ruky mi, ani neviem ako, opäť zablúdia k môjmu bruchu.

„Tak to bude najlepšie,“ pristanem.

„Môžeme si dokonca na vypožičať nejakú loďku a chvíľu sa plaviť popri pobreží. Vyberiem také miesto, kde sú aj lesy, kam by sme sa potom mohli ísť prejsť,“ začne sa nadchýnať. Pri zmienke o lesoch ma zaplaví nadšenie.

„Mohli by sme si nabaliť jedla na pár dní, niečo také sa nedá stihnúť za jeden,“ doložím.

„áno,“ zvolá polohlasom nadšene, takmer ako dieťa. Iskričky v jeho ľadovo modrých očiach sú neodolateľné, nemôžem sa k nemu nenahnúť a ponad plece ho nepobozkať. On si ma v náručí otočí čelom k sebe. Teraz stojí on chrbtom k poli, ja mám fantastický výhľad na neho i na zlaté more v pozadí. 

Bozk je dlhý a láskyplný, ukončí ho len nedostatok kyslíka. Opierame sa čelami o seba, dýchame sťažka. Ian sa pozoruje tým pohľadom, o ktorom by sa dalo povedať, že prepaľuje. Ruky mi položí na líca.

„Každý deň,“ začne tak potichu a nezvyklo váhavo,“ si hovorím, ako ma mohlo stretnúť také šťastie. Že si ma našla, tu, v tejto jaskyni, na konci nášho veku.“ Chcem ho prerušiť a povedať mu, že v skutočnosti on našiel mňa, no on pokračuje, nenechá sa prerušiť .

„Milujem ťa, Wanda. Viac, než si dokážeš predstaviť a ja chcem, aby si to vedela. To, ako neskutočne veľa pre mňa znamenáš. Vždy tu budem pre teba, nech už ťa trápi čokoľvek. Vždy sa ti budem snažiť byť oporou a zároveň aj ochrancom. Sľubujem.“ Posledné slová z neho lezú pomaly, ani čo by presne nevedel, ako sformulovať to, čo chce povedať. Poznám to. Viem, aké to je, keď na city už slová nestačia.

„Ja to viem, Ian. A taktiež ťa milujem, nech sa deje čokoľvek. Navždy, pokiaľ neskončí náš čas. “

„Navždy, pokiaľ neskončí náš čas,“ zopakuje po mne s vážnosťou. Sú to slová jeho prísahy – toho najsilnejšieho, čo mi je schopný slovami dať. Pri tom pomyslení sa mi hrdlo stiahne dojatím.

V tej chvíli mu chcem povedať všetko. Úplnú pravdu, priznať sa, čo ma tak neskutočne trápi. Podeliť sa s ním aj o to zlé, tak ako ma žiadal. Je tu predsa pre mňa.

Nechcem, aby medzi nami boli akékoľvek múry.

Zhlboka sa nadýchnem pred dlhým vysvetľovaním. Ešte raz sa pozorne zapozerám na pšeničné more, usporadúvam si svoje zmätené myšlienky a dodávam si odvahy. Ian je opäť ticho. určite tuší, že mu chcem niečo povedať, no netlačí na mňa.

Ešte posledný prípravný pohľad. Potom všetku svoju pozornosť upriem na Iana.

Kútikom oka však v istom okamihu zachytím niečo, čo na pole pod nami určite nepatrí. Niečo tmavé.

„Čo to tam je?“ spýtam sa Iana, akosi vďačná za rozptýlenie. Ten si povzdychne – múr tajností stále stojí a teraz o ňom vieme obidvaja. No otočí sa tam, kde smeruje môj pohľad. Prižmúri oči.

V mojej mysli začne daná vec postupne naberať jasnejšie kontúry – už spoznávam ľudské končatiny, štíhle ruky, atletickú postavu a nohy natiahnuté v neprirodzených uhloch v pšeničnom poli.

Mojím telom prejde ľadová vlna hrôzy. To telo totiž veľmi dobre poznám. Na perách sa mi sformuje výkrik plný strachu, jediné meno.

„Melanie!“

 *** *** ***

Jediná vec, ktorá mi zabráni rozbehnúť sa za Melanie, sú Ianove ruky.

„Upokoj sa,“ nakáže mi s oceľovou rozhodnosťou. „Možno tam len zaspala.“ Na tvári mu však vidím, že tomu ani on sám neverí – na to je jej telo uložené v priveľmi neprirodzenej polohe. Pokrútim hlavou.

„Zídeme za ňou pokojne dole, nedovolím, aby sa tebe alebo malému niečo stalo. Tým by sa nič nevyriešilo a Melanie by niečo také určite tiež nechcela.“

„Tak už poďme.“ Idem pred Ianom, vraciame sa presne tou istou cestou, akou sme sem prišli. Kráčam pred ním, ruku má položenú na mojom ramene, necháva ma viesť no zároveň ma ňou brzdí. Srdce mi bije až niekde v krku, hlava sa mi točí hrôzou. Nedokážem myslieť na nič iné, ako Melanie, pohľad na jej pohodené telo mám vypálený v mysli. Prosím, nech je v poriadku!

Na pšeničné pole dôjdeme v polovičnom čase, ako nám trval výstup na vrchol.

Kľučkujem po známych cestičkách v obilí, snažím sa čo najrýchlejšie dostať k Melanie. Ian so mnou drží krok, občas ma postrčí tým, či oným smerom – uvedomím si, že by som tu bez jeho pomoci možno aj zablúdila, priveľmi zdesená a šokovaná na to, aby som dokázala normálne rozmýšľať.

Už spoznávam cestu, sme v pravom vzdialenejšom rohu poľa. Stačí len pár krokov. Prosím, prosím nech je v poriadku. Nemôže sa jej niečo stať, nie po tom všetkom!

„Melanie!“ zavolám na ňu opäť, keď zbadám jej telo. Ona však nereaguje.

Leží ako bez života pohodená na zemi, tak, ako sme to videli zhora. Vlasy rozprestreté okolo tváre, hlavu otočenú na bok, ruky rozhodené ako krídla a nohy vytočené do neprirodzeného uhla. Rýchlo si k nej kľaknem, kontrolujem jej telo. Hľadám akékoľvek väčšie poranenie. Postupne ma začne opúšťať tá najväčšia panika – očovidne je v poriadku. Jej hrudný kôš sa pravidelne a silno nadvihuje – dýcha. Očividne nie je v ohrození života.

„Prosím ťa, zobuď sa,“ potrasiem jej jemne ramenami. V jej tvári však nevidím ani známku života. Z úst mi unikne nebadaný vzlyk.

„Pokoj Wanda a hlavne opatrne,“ napomenie ma Ian. Až teraz si uvedomím, že celý čas kľačí vedľa mňa a drží Melanie za zápästie – meria jej pulz.

„Prečo sa nepreberá?“ spýtam sa ho hystericky. Veď jej telo je podľa mojich znalostí v absolútnom poriadku. Tak čo sa potom deje?

„Pozri sa sem, Wanda.“ Natočí ku mne odvrátenú stranu Melaninej hlavy. Na spánku jej zbadám krvavú ranu, z ktorej jej vyteká pramienok krvi. Pod ním má ostrý kameň, o ktorý sa zrejme udrela. Pri tom pohľade ma opäť ovládne strach.

„Hej, neboj sa, vyzerá to horšie, ako to v skutočnosti je. Len sa udrela a teraz je v bezvedomí. Doc ju dá rýchlo dokopy.“ Ianov hlas je sebaistý a upokojujúci. Ja sama dobre viem, že lieky od Duší, ktoré tu teraz máme, napravia všetko, no strachu sa i tak zbaviť neviem. Ide predsa o moju Melanie.

„Musíme ju rýchlo dostať k Docovi.“ Z pod hlavy jej vyberiem ten zakrvavený kameň a s hnusením ho odhodím.

„Odnesiem ju za ním.“ Kývnem mu na súhlas, načo on opatrne nadvihne jej telo. Ruky jej bezvládne trčia z Ianovho náručia, poskakujú v rytme jeho pohybov. Pre bojovnú Melanie je to tak... neprirodzené.

„Bež, ja vás čo najskôr doženiem.“ Ian mi bez slova kývne a už ho niet – obidvaja dobre vieme, že by som s ním neudržala krok.

Som priveľmi šokovaná na to, aby som sa vydala okamžite za nimi, a tak ešte chvíľu sedím na mieste, spracovávam udalosti posledných pár minút. Bezradne sa rozhliadam okolo seba, no vyhýbam sa pohľadu na zakrvavený kameň, ktorý som odhodila, keď v tom zazriem niečo lesklé.

Je to blízko vedľa miesta, kde sme ju našli, no dostatočne vzdialené na to, aby nás to neupútalo na prvý pohľad – takmer zastrčené v obilí. Nahnem sa k tomu a zdvihnem to – moje prsty i bez potvrdenia zraku sami okamžite spoznajú známy materiál i tvar.

„Čo tu robia lieky?“ zamrmlem si sama pre seba. Sú to nepochybne lieky Duší – nadvihnem viečko, aby som zistila, čo za druh to konkrétne je.

„Lieky na spanie?“ zarazím sa. Čo tu robia?

Bez ďalšieho zdržovania sa postavím a zrýchleným krokom sa vyberiem za Ianom. V bruchu zacítim jemný pohyb, položím si naň ruku, no nespomalím - Melanie ma teraz potrebuje.

Tie lieky mi neschádzajú z mysle. Tuším, že je to niečo dôležité.

Niečo, čo mi môže objasniť len náš Doc.

Čo presne sa stalo Melanie? A ako s tým súvisia tie lieky? A čo Prišelci? Wanda tuší, že ju nemajú radi... no čo ak je to ešte horšie?

To všetko nabudúce. :) (4. časť - Bezmocná - bude pre veľký počet strán rozdelená na dve).

Leylon

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Zdesená (3):