OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Premiestnená (7) 2/2

20.10.2013 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 707×

Je to presne také, ako kedysi.

Jej koniec je mojim začiatkom.

Najsamprv vôkol seba nevidím nič. Tápam v tme vedomia Melanie. Mojou podstatou už nie je moje vlastné telo, človek, ktorým sa snažím byť. Teraz existujem len ako ten malý červ, ktorým v skutočnosti som. To smiešne uvedomenie – nie som človek, ale červ, nech robím, čo robím - ma vo chvíli bezbrannosti zasiahne plnou silou, cítim sa z toho smutná, ale hlavne zmätená.

To sú posledné myšlienky, ktoré patria len mne. Po nich ma zasiahne Melanie.

Najprv prídu jej pocity. V tme jej vedomia ma zasiahne nepredstaviteľné množstvo smútku. Lepí sa na mňa ako čierna smola, je nepreniknuteľný a nezastaviteľný. Jej pocity sa miešajú dokopy s mojimi, k smútku sa pridá zhrozenie – čo sa stalo? Prečo je taká smutná?

K tomu sa pridá ešte pocit veľkej straty. A ja všetkému rozumiem čím ďalej, tým menej. Koho Mel stratila? Nikto z jaskyne neodišiel, všetci žijeme...

Následne ma to hodí na to posledné miesto, kde by som chcela byť – do jej posledných spomienok.

Tma jej vedomia sa zmení na niečo iné... na nočnú tmu.

„Milujem ťa. A vždy budem,“ vyzná sa hlas pri mojom uchu. Rýchlo si nado mňa kľakne na všetky štyri, následne zíde ústami po mojom krku, zanechávajúc za sebou horúcu stopu bozkov. Ledva potlačím ston – neviem, či je to reakcia na to vyznanie, alebo bozky.

„Ja teba tiež, Jared. Navždy,“ odpoviem zadýchane.

Prestane ma bozkávať, s hlavou medzi mojimi prsiami na mňa uprie nepreniknuteľný pohľad, z ktorého dokážem vyčítať len jediné – úžas. Lásku. V tej chvíli sa vo mne všetko rozhorí, oheň a benzín spaľujú všetok priestor medzi nami. Prstami, ktoré si doteraz vychutnávali jeho ramená, mu zájdem do vlasov, drsne  si ho pritiahnem k bozku. Ochotne sa nado mňa skloní, hlavu mám medzi jeho lakťami, opätuje mi ho, so všetkým čo má. To, čo začne ako bežný bozk sa postupne prehlbuje, naberá na intenzite, navzájom sa ochutnávame jazykmi. Hravo mu zahryznem do spodnej pery, začo si vyslúžim ston, z ktorého mi po chrbte prebehnú zimomriavky. Jeho zrýchľujúci sa dych je to jediné, čo teraz potrebujem počuť.  

Pretočíme sa – teraz je na vrchu Melanie... ja. Mám na sebe len jeho veľké tričko na spanie, on len tepláky. Opatrne z neho skĺznem, pohľadom zakliesnená v jeho očiach mu tie tepláky stiahnem. V snahe pomôcť mi nadvihne panvu. Poteší ma, že pod nimi už nemá nič.

V tej chvíli sa z tej spomienky chcem strašne stiahnuť. Odtrhnúť sa. Toto nechcem vidieť! Patrí to len Melanie a Jaredovi. Nie! Nie!

Sadnem si mu na hruď, skloním sa a pokračujem v bozkávaní. Postupne, akoby len mimochodom, sa posúvam stále nižšie a nižšie, až mu sedím na bruchu. Nižšie a nižšie... Jareda už nebaví sa za mnou naťahovať. Posadí sa so mnou, cítim z neho žiadostivosť. Rukou chcem zájsť k jeho –

„Rukami nie,“ zavrčí. Bleskovo mi vyzlečie tričko a podprsenku. Následne ma položí na posteľ, on je opäť na vrchu. Jednou rukou sa podopiera, druhou chytí moje zápästia, drží mi ich nad hlavou. Koleno vloží medzi moje stehná.

Som totálne bezmocná.

„Som celý tvoj,“ zamrnčí. Uvedomím si, že aj keď on drží teraz mňa, v skutočnosti mám v hrsti ja jeho. Potom už nedokážem myslieť - vnikne do mňa.

Ten pocit je nádherný, opäť sa mi ledva podarí zadržať výkrik. Jared sa chvíľku nehýbe, len zhlboka dýcha, oči privreté... Potom sa začne pohybovať. Najprv pomaly... ale potom zrýchľuje. S každým jeho pohybom sa vo mne stupňuje napätie, sila, ktorú nedokážem ovládať. Potom sa to stane – prekročím hranicu. Všetko vo mne vybuchne a keď skríknem jeho meno, tak ma nasleduje, zvalí sa na mňa váha celého jeho tela, ktoré sa neprestáva chvieť.

Zdvihne sa, vykĺzne zo mňa a ľahne si. Predtým mi však vtisne na čelo cudný bozk -  je to v úplnom rozpore oproti tomu, čo sme pred chvíľou robili. A predsa... je to nádherné.

Rovnaký bozk, aký dal aj mne Jack, uvedomím si.

Jared prikryje naše spotené rozhorúčené telá dekou. Pritúlim sa k nemu, ležíme v objatí.

„Milujem ťa, Mel. A vždy budem,“ s dojatím si uvedomím, že to isté mi povedal pred milovaním. Viem, čo tým chce povedať- je v tom omnoho viac, ako telesná príťažlivosť. Rovnako ma miluje predtým, aj potom. To čo je medzi nami... je spojenie duší.

„Ja teba tiež. Navždy,“ vyznám sa mu rovnako...

Tu spomienka vďaka Bohu, končí. Nechcem, aby ma spomienky nútili vidieť Jareda takto, len ma to k nemu opäť pripúta. No skôr, než si stihnem vydýchnuť, som pri ďalšej...

Kráčam jedálňou k nášmu stolu. K Jaredovi. Pohľadom zablúdim vôkol seba – sprava jej nadšene kývam ja – nie, Wanda – jednu ruku má na vypuklom brušku. Okolo pliec má Ianovu ruku, jeho oči sa z Wandy takmer ani na okamih nespustia... sú takí silní. Takí stáli... ako dva stromy. Neviem si predstaviť dokonalejší vzťah, ako je ten ich, prajem im to. A Wanda bude onedlho matkou...

Aspoň mi potom bude môcť poradiť čo a ako, pomyslím si veselo. Nenápadne si rukou prejdem po bruchu – mešká mi menštruácia. A to môže znamenať len jediné...

Zaplaví ma šok – Melanie je tehotná?!

Sedím sama na posteli. Z očí som si ešte nestihla zotrieť spánok a už sa mi do nich vháňajú slzy – deka je pokrytá krvou. A zo spánku ma vytrhol strašlivý krč v bruchu. Moje dieťa je preč...

V tej chvíli sa cítim strašne. Smutná a prázdna... ešteže som Jaredovi o tehotenstve ešte nepovedala, zničilo by ho to. Viem, ako veľmi chce deti...

Cítim sa akosi neschopná – prečo sa to stalo? Nie je so mnou niečo v poriadku? Vzápätí ma zaplaví nevýslovná hanba – zlyhala som. Ešteže je Jared dnes na výprave, nesmie sa to dozvedieť. Rýchlo zoberiem do ruky zakrvavenú deku a idem ju so slzami v očiach vyprať k rieke....

Ach, Bože.

Všetko je tak, ako som dúfala – Jared si to nevšimol. Moje tajomstvo zostalo len mojím, rovnako, ako ten nevýslovný žiaľ. Ale niesť ho chcem len ja, sama. Telo, ktoré ma posledných pár dní bolelo, sa už zotavilo, aj keď som stále slabá. Preto si pri futbale vyberiem miesto v bránke, dnes nechcem beh.    

Jaredovi sa posledné dni úspešne vyhýbam – predsa len si všimol, že niečo so mnou nie je v poriadku. Pýta sa a ja nie som schopná odpovedať. Ledva znesiem niečí dotyk, stále ma drví žiaľ za mojim dieťatko, za všetkým čo mohlo byť, ale nebolo. Potrebujem proste samotu... čas na zotavenie.

Pri hre vydržím len chvíľu, nedokážem sa sústrediť. Ruky mi malátnejú omnoho skôr, akoby mali... idem si radšej sadnúť.

Šere na okraji ihriska zbadám dve postavy, jedna prepletená do druhej – Wanda a Ian. Prisadnem si k nim, Ian odchádza. Chvíľu sa  rozprávam a smejem s Wandou... je to také oslobodzujúce, aj keď pohľad na ňu ma stále bolí – jej dieťa je v poriadku, zatiaľ, čo moje nie. Ale úprimne jej to prajem, veď je mi takmer sestra. A je stále taká nevinná...

Náhle stíchne, položí si ruku na brucho. V tom povie, „ešte nie, maličký,“ prihovára sa dieťaťu. V tej chvíli to nevydržím. Musím proste preč.

Každý pohľad na mňa jej spôsoboval bolesť...

Stočená do klbka ležím v našej posteli – márne sa snažím zaspať. Neviem si na matraci nájsť pohodlnú polohu, všetko ma tlačí a okrem toho mi niečo chýba... Jared. Kedy som naposledy zaspávala bez neho?

Vtedy vojde do izby, ako na zavolanie. Som otočená k dverám chrbtom, no nemusím sa ani obzrieť, aby som vedela, že je to on – proste to cítim.

Chvíľu stojí vo dverách, nič nehovorí. Ja sa taktiež nehýbem – nechcem sa teraz rozprávať. Po chvíľke prejde svojim typicky energickým krokom k matracu, čupne si vedľa mňa.

„Mel, čo sa s tebou deje?“ Vie, že nespím, samozrejme.

„Nič,“ zamrmlem. Nechcem o tom hovoriť. Nechcem, aby vedel, že som potratila... že naše prvé dieťa je preč. Nedokážem mu spôsobovať bolesť, musím to prekonať sama.

Jeho silné ruky ma chytia za plecia, bez námahy ma vyzdvihne do sedu, čelom k sebe.

„Rozprávaj so mnou,“ rukami mi chlácholivo prejde od ramien až k dlaniam, tam a späť. Je mi to príjemné i nepríjemné zároveň, no  neodtiahnem sa.

Na jeho prosbu zakrútim hlavou. Teraz to proste nedokážem.

„Takto to ďalej nejde, Mel. Čo sa ti stalo? Spravil som niečo? Posledných pár dní si ako bez života a ja sa na to ďalej nedokážem pozerať.“ Jeho oči ma prosia o vysvetlenie. Je vždy taký silný... prečo taká nemôžem byť aj ja.

„Nemôžem, Jared. Proste nemôžem.“ Zaleje ma hanba. Jeho oči stvrdnú.

„Nedôveruješ mi. Potom všetkom mi stále neveríš.“

„To nie je pravda.“

„Tak prečo sa mi potom nezveríš? Spolu to zvládneme.“

„Zatiaľ to nedokážem.“

„Mel, nemôžeš predsa-“

„Nie. Teraz vážne nie. Potrebujem priestor, rozumieš, Jared?“ neudržím v sebe vzlyk, „do tohto ťa zatiaľ nedokážem zatiahnuť. Choď teraz proste preč!“ Choď!“ Vytrhnem sa mu, opäť si ľahnem, nechcem, aby ma videl takúto.

Jared sa postaví. „Ako myslíš.“ Bez ďalších slov urobí to, o čo som ho žiadala – odíde. Už v tej chvíli, keď prekročí prah, mi chýba.

Vtedy spustím plač.

Hádka bez veľkého kriku, no predsa taká zásadná...

Bežím poľom, v ruke tabletky od Doca, ktoré som si od neho vypýtala. Pole, pšenica, sa mi pred očami rozmazáva... plačem. Opäť. Jared mi cez Doca odkázal, že na pár dní odchádza aj s Jamiem. Docovi to odôvodnil výpravou... ale ja viem, čo za tým je. Povedala som mu, nech ide preč a on to spravil. Mám, čo som chcela.

Líca mám mokré, no bežím ďalej. Jared sa so mnou ani nerozlúčil... od vzlykov a behu ma začnú páliť pľúca, musím zastať. Rukami podoprená o kolená lapám dych, keď v tom mi padne zrak na tie tabletky. Vypýtala som si ich hlavne preto, že od potratu nemôžem poriadne spať... no prečo ich nepoužiť teraz? Prečo neprespať ten čas, pokiaľ sa Jared vráti?

Otvorím tubu, do ruky si vysypem tabletky a prehltnem ich. Jednu, druhú, tretiu... kdesi  v mysli sa mi ozve varovanie od Doca, aby som s tými tabletkami bola opatrná... ale teraz je mi to jedno. Chcem len chvíľku spať... chcem, aby bol Jared pri mne, až sa zobudím...

Ešte chvíľu kráčam ďalej, chcem ísť do našej izby, no telo mi začne neprirodzene rýchlo malátnieť, nohy mám ako z gumy, hlavu tiež. Oči sa mi proti mojej vôli zatvárajú... nie je to nepríjemné. Chcem ísť do svojej izby...

Z posledných síl sa snažím rozbehnúť, dostať sa do postele predtým, ako zaspím, no končatiny ma neposlúchajú. Potknem sa, kdesi na hlave pocítim tupú bolesť, no len veľmi slabú. Necítim si telo a mňa vtedy zaplaví strach.

Jared, prosím, vráť sa...

Tak takto to bolo. Ach, Melanie. Moja Melanie...

*** *** ***

Niekto ma volá.

Počujem ten hlas z veľkej diaľky, neviem ho zaradiť... a predsa viem, že je to niekto, na kom mi záleží. Chcem vidieť tvár, ktorej ten hlas patrí.

Myseľ mám ešte stále zaplavenú spomienkami Melanie, no snažím sa ich potlačiť do úzadia. Pretože nesúvisia s tým, prečo sa Melanie predávkovala tabletkami, tak to ide celkom ľahko. Čím menej spomienok mám, tým ľahšie sa mi sústredí.

Hlas je stále naliehavejší a naliehavejší... cítim dotyk. Niekto ma chytil za ruku, pevne ma drží, priam mi drví prsty.

Moje prsty? Jej prsty. Naše prsty.

Pozvoľna začnem podvedome preberať kontrolu nad jej telom. Hľadám nervové zakončenia... začínam plne cítiť. Ruky, nohy, zmysly... musím sa rozťahovať, jej telo je oproti môjmu o dosť väčšie, silnejšie a odolnejšie.  Také veľké... Už som si od nej odvykla, zabudla, aká je. musím sa neprirodzene rozťahovať.

Posledné nájdem oči. Viem o nich, no na prvý pokus sa mi ich nepodarí otvoriť... preto aspoň opätujem stisk tej ruky. Chcem potešiť ten hlas.

„Melanie? Wanda?“ spýta sa hlas. Znie v ňom obrovská úľava.

„Som tu,“ zaškriekam hlasom Melanie. Zarazím sa... je divné počuť ním hovoriť mňa, „sme tu.“

„Mel, kde si?“ spýtam sa v našej hlave, „láskavo sa pozbieraj a rýchlo sa ozvi.“

Žiadna odozva.

Vystraší ma to, už nechcem byť v tej tme, kde ju zatiaľ neviem nájsť – otvorím oči.

Môj pohľad sa okamžite zasekne v tom Jaredovom. Telo mojej hostiteľky ma okamžite prevalcuje všetkými pocitmi, ktoré prechováva k tomuto mužovi a ktoré ja cítiť nechcem. Tú obrovskú lásku, ktorá je ako nikdy nekončiaci požiar, obrovský obdiv a hlavne úľavu, že je pri mne.

Nechcem to!

„Wanda? Vedieš vás teraz ty?“

„Áno.“ Odvrátim zrak a pustím mu ruku. Nechápavo sa zamračí. Ako ti mám, Jared, vysvetliť, že potom, čo som ťa videla milovať sa s Melanie sa cítim, ako keby som to s tebou robila ja sama, i keď ja milujem Iana?

„Si... ste v poriadku?“ spýta sa a pomôže mi sa posadiť. Očividne vycíti moju potrebu byť od neho čo najďalej, pretože sa odtiahne. Bodne ma pritom osteň sklamania. Ach, Jared.  Dočerta, prečo to musí byť také zmätené? Chcieť aj nechcieť... milovať aj nemilovať.

„A Melanie? Kde je?“

„Neviem,“ priznám, „niekde tu, daj mi čas, nech sa trochu ustálim. Len pred chvíľou som sa vymotala z jej spomienok.“

„Prepáč,“ povie úprimne. Prikývnem.

Natiahnem pred seba ruky, ohýbam nimi a otáčam ich, zvykám si znova na ich silu. To isté z nohami – postavím sa  a spravím pár krokov. Mať nohy Melanie je ako cítiť čistú voľnosť, musím potlačiť chuť sa ísť len tak pre radosť prebehnúť. Poobzerám sa okolo seba – v celej nemocnici sme len my dvaja. To len podnieti moju snahu dostať sa od Jareda čo najďalej, aby ma moje telo nedonútilo spraviť niečo, čo neskôr budem ľutovať.

V tom mi zrak padne na mňa. Na moje skutočné telo.

Ako začarovaná k nemu podídem. Som taká maličká... brucho mi útlej postave neprirodzene vyčnieva, vyzerám vďaka tomu ešte zraniteľnejšie. Chytím svoje telo vystrašene za ruku, kontrolujem ho. Je v poriadku, dýcha pravidelne a silno. Ruky položím na brucho Melanie – je také ploché, prázdne. Oproti váhe môjho skutočného tela mi to príde strašne neprirodzené. Zaplaví ma preto smútok – môj i ten z spomienok Melanie.

„Neboj sa, je v poriadku. Jeb sem nikoho okrem Jacka nepustí.“ Z najhlbšieho vedomia sa mi pomaly vynárajú spomienky. Jack... bozk na čelo predtým, ako ma s Docom premiestnili... Kiež by som si to radšej nepamätala! Čo to vlastne malo znamenať? Cítil ku mne Jack niečo hlbšie, ako krehké priateľstvo? Ako to bolo možné? Ďalší zmätok...

„Kde je Jack? A Doc?“

„Jacka som poslal von strážiť s Jebom. Nebol veľmi nadšený, ale na výber som mu veľmi nedal,“ zazubí sa kyslo Jared, „no a Doc išiel ďalej hrať divadielko pred Ianom a akože ho vyšetriť.“ Vo vnútri, niekde pod tým všetkým čo patrí Melanie, ma pichne osteň smútku, osamelosti a hanby za klamstvá.

Nie sú slová, akými by som mohla popísať, ako rada by som tu teraz pri sebe mala Iana. Jeho ochraniteľské ruky okolo mojich pliec a hlavne ten pocit, že ma pred všetkým uchráni... strašne mi to chýbalo. Bola by som rada, keby mi toto schvaľoval a podporil ma a hlavne keby som mu nemusela klamať... lenže aj ja som vedela, že je to vskutku naivná predstava.

„Melanie! Vylez, nech už si kdekoľvek, prosím, chcem ísť späť!“

Opäť nič. Preženie sa cezo mňa vlna nepokoja – kde je? Prečo sa neozýva?

Znepokojene sa pozriem na Jareda, keď sa môj pohľad stretne s tým jeho, tak takmer zadržím dych, tep sa mi zrýchli. Z hlbokých očí preskočí môj pohľad automaticky k perám. V hlave sa mi prehráva všetko, čo mi telo o Jaredovi ukázalo... ich spoločnú noc...

Nie, nie, nie! Prestaň!

Znepokojene sa opriem o posteľ na ktorej je uložené moje pravé telo. Môj pravý život a mnoho z toho, čo ma púta k Ianovi. Musím sa k tomu čo najskôr vrátiť, než ma toto a láska Melanie k Jaredovi opäť nejako zmení. telo Melanie je mocné - a ja nemám síl, aby som s ňou dlho bojovala. Nie po tom všetkom.

Lenže najprv musím vymyslieť ako tomu chlapovi predo mnou povedať, že jeho Melanie sa nejako nehlási ku slovu. A potom musím vymyslieť ako mu šetrne oznámiť, že mal byť otcom.

Ach, pri všetkých hviezdach, lenže ako?

Viem, že ste sa na túto kapitolku dosť načakali, ale inak sa nedalo - druhý ročník štátneho gymnázia. Viac snáď ani nemusím hovoriť.

Neviem, kedy pridám pokračovanie - trochu mi utiekla múza, som na premýšľanie nad tým, čo budem písať priveľmi vystresovaná a zaneprázdená. Hneď ako to bude znesiteľnejšie, začnem písať.

Na okraj - čo si myslíte o vývoji udalostí?

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Premiestnená (7) 2/2: