OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Premiestnená (7) 1/2

17.09.2013 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 720×

„Jared, tak už to láskavo zjedz!“ zavrčí napálene Jack. To je signál! Musím sa premáhať, aby moje telo pod náporom napätia automaticky nestuhlo.

Tvárou i telom som na posteli natočená k Jaredovi. Po očku sledujem, s akým vycibrením umením na Jacka uprie hraný apatický pohľad, následne pokrúti hlavou a opäť sa zameria na Melanie. Plecia má zhrbené, lakte zložené na kolenách. Proste stelesnená beznádej a strhanosť.

Jack teatrálne rozhodí rukami, „no tak si tu pre mňa, za mňa, umri od hladu. Tým jej fakt pomôžeš.“ Jared zatne päste, ale nič na to nepovie. Medzičasom sa prebudia všetci, ktorí tu cez noc spali, pomaly sa poberajú za robotou. Pár z nich sa zastaví pri posteli Melanie, prehodí s ním slovko, dve. Jacka okázalo ignorujú – teraz je ten „zlý“, núti „chudáka“ Jareda k niečomu, čo nechce. Presne, ako sme chceli.

Jacka ignorujú všetci, až na Iana. Ten na neho zamyslene hľadí, takmer až súhlasne. Ja sa naďalej tvárim, že spím – to mi v takýchto situáciách ide najlepšie.

Vidím, že k nám ležérnym krokom blíži Jack. Akoby náhodou povie: „Prosím ťa, Ian, zober si z toho aspoň ty, keď som to sem  už vláčil.“ Na to mu podá ovocnú tyčinku – rýchle raňajky. Ten ju od Jacka zdráhavo prijme.

„Neskúsiš to ešte nahustiť do Jareda?“ Prichádza zlomová časť plánu – všetko záleží od tejto chvíle a od jackovej výrečnosti.

„Nie. Veď sa na neho pozri,“ pokynie na Jareda, ktorý medzičasom vôbec nezmenil pózu, „teraz je to fakt beznádejné.“ Keď však vidí Ianov pohľad, tak si povzdychne a dodá, „neskôr do neho skúsim napchať aspoň trochu teplej stravy, dobre?“ Môj muž prikývne a položí tyčinku na stôl vedľa mňa. Trochu sa preľaknem – určite ju nechá mne, nezje ju. Veď je to predsa Ian!  Prečo sme na to doteraz nepomysleli?

Jack sa otočí na odchod, cez plece ešte len tak ledabolo dodá, „na tvojom mieste by som to Wande nedával. V posledných mesiacoch tehotenstva by sa mala vyhýbať všetkým umelým látkam. Veď vieš, aké sú to svinstvá.“ Jack si sám z náprsného vrecka vyberie rovnakú tyčinku, akú dal Ianovi, ťahom ruky ju rozbalí a schuti sa zahryzne, „chutné svinstvá.“ Ledva premáham smiech, všetko napätie sa zo mňa vytratí.

Máme vyhraté.

*** *** ***

Ian sa rýchlo postaví a tackavo vybehne z nemocnice. Už po tretíkrát za poslednú polhodinu.

Po niekoľkých minútach sa vráti a posadí sa ku mne, pohladí ma po tvári. Nepokojne sa zamrvím. Ja som sa po raňajkách medzičasom zobudila a tesne  predtým, ako sa to s Ianom  začalo, som opäť začala hrať driemoty. Bolo to pre mňa to najlepšie riešenie – vedela som, čo sa s Ianom deje, nemala som starosti, len výčitky. Nevedela som však naisto, či by som ich pred ním presvedčivo zahrala, tak som sa radšej uchýlila opäť k spánku. Ten bol jednoduchý.

Jamieho sme takmer násilím poslali do školy, aby prišiel aspoň na trochu iné myšlienky, než je jeho bezvedomá sestra, Jared povedal, že sa ide najesť. Len ja som vedela, že v skutočnosti išiel za Docom, aby ho zapojil do nášho plánu.

V nemocnici sme zostali len ja, Ian a Jack. Melanie sa teraz nepočítala.

Ideálna príležitosť pre Jacka.

Ten podíde k Melanie a začne jej, akoby nič, merať životné funkcie. Nehrá sa s tým, vykoná to rýchlo, ale precízne. Potom pristúpi ku Ianovi a ku mne. Bez vysvetlenia ma chytí za ruku a povzbudivo mi ju stisne. Zaleje ma studený pot. Čo to -

„Čo to vyvádzaš?“ zavrčí Ian.

„No ako čo to asi vyzerá? Meriam jej tep.“ Moja rozbúrená myseľ sa razom upokojí. Chvíľu som si myslela...

„Na čo? Veď je v úplnom poriadku.“

„Halo! Ôsmy mesiac tehotenstva a k tomu stres. To nie je pre telo malá záťaž,“ odbije ho Jack. Ako to, že má všetko dopredu premyslené?

Môj muž už k tomu nič nepovie, nechá si Jacka robiť svoju prácu, aj keď z neho cítiť nesúhlas.

„Je normálne, že tak veľa spí?“ zamrmle otázku.

„Opäť. Tehotenstvo,“ odvrkne. Ostatné životné funkcie u mňa prekontroluje rovnako rýchlo ako u Melanie, vidieť, že to robil už mnoho ráz. Potom sa obráti na Iana – cez pootvorené oko zbadám, že sa zarazí. Kebyže neviem, že to všetko hrá...

„Si v poriadku? Naberáš totiž veľmi zaujímavý zelený nádych.“

„Párkrát som zvracal,“ prizná Ian potichu, „ale to nič nie je.“ Jack ostro nasaje vzduch cez nos.

„Nevoľnosť? Únava, studený pot, rozostrovanie zraku?“  Obleje ma strach – čo to, dočerta, Jack do tej Ianovej tyčinky dal?

„Áno, ale-„

„Ale nič,“ skočí mu Jack do reči, „pravdepodobne len nejaký vírus. Bol by som však nerád, keby sa to prenieslo na ostatných v jaskyni, preto ťa budem musieť požiadať, aby si sa aspoň deň držal od ostatných ďalej.“

„Prikazuješ mi karanténu?“ Ian len zázrakom udrží svoj hlas v neutrálnej tónine.

„Keď to zoberieme takto a bez blbých lekárskych rečičiek, tak hej.“ Ian sa očividne tvári dosť nesúhlasne, tak Jack dodá, „pozri, viem, že sa tu toho teraz deje priveľa na to, aby si len tak išiel, ale mysli na Wandu. Zvracanie spôsobuje dehydratáciu a stratu solí. To si jej telo teraz nemôže dovoliť.“

„Potrebuje moju podporu, Jack. Musím byť pri nej, “ zmôže sa Ian ešte na slabý odpor. Mne sa dojatím  zmiešaným s výčitkami svedomia stiahne hrdlo – nepochybne je mu veľmi zle, no aj tak stále myslí v prvom rade  na mňa.

„Zvládne to,“ povzbudí ho Jack, „všetci v tejto nemocnici jej pomôžu,“ sľúbi.

„Aj ty, Prišelec?“ začuduje sa právom Ian.

„Hej,“ odvetí zamyslene, „hej, aj ja.“

Niečo Iana na Jackovi uspokojí – s povzdychom sa postaví, pobozká ma jemne na pery a potom, v doprovode Jacka, ktorý má ruku na jeho chrbte, vyjde z nemocnice. Pri vchode sa ešte zastaví,  plecom sa oprie o stenu. Až vtedy si uvedomím, aký je slabý. A keď si všimnem jeho zaťaté päste a to, s akou neochotou odo mňa odchádza, zaleje ma za naše klamstvo hanba ako hrom.

Prepáč, Ian. Prepáč, prepáč, prepáč.

*** *** *** 

„Wanda?“ osloví ma Jared, keď vojde do tichej nemocnice. Rýchlo si spakruky utriem pár slz, ktoré sa mi skotúľali po lícach, keď odišiel Ian – všetko, čo sme spravili, na mňa tvrdo a neúprosne dopadlo. Nečakala som, že to bude až takéto. Tiaž, vina, ktorú som na seba dobrovoľne prijala ma dusila a pripravovala o energiu. Cítila som sa strašne a vedela som, že to je len začiatok – najhoršia časť bude sa so všetkým môjmu druhovi priznať.

„Hm?“ Dám na vedomie, že počúvam. Postavím sa a prejdem pomalým krokom k posteli Melanie.

„Všetko je už pripravené, Jack tu bude za chvíľu. Keď príde, pôjdem za Jebom. Všetko som mu povedal, sľúbil, že sa postará, aby sem nikto nevošiel.“ Bezducho prikývnem. Jared ku mne podíde zozadu, položí mi ruky na ramená.

„Wanda... skutočne to chceš spraviť? Vieš, dúfam, že nemusíš. Pochopil by som to... keby si to nechcela. Tvoje dieťa je pre teba dôležitejšie. “ Zhlboka úľavne vydýchnem, spustím plecia, ktoré som dovtedy nevedomky hrbila. Niečo hlboko vo mne sa pohne, tiaž na mojich pleciach sa zrazu zdá znesiteľnejšia. 

„Ďakujem, Jared,“ poviem a otočím sa mu čelom, „ale ja musím. Vieš to.“ Jared smutne pritaká. S prekvapením si uvedomím, že som mu doteraz podvedome akosi... vyčítala, že mi niečo také nepovedal.

Všetci moji milovaní by ma od tohto odhovárali, keby som im dala možnosť a povedala im to. Ian by mi niečo také zo silnej, ale nepraktickej láske ku mne ani nedovolil. Ak by Jared neprejavil aspoň trochu snahy ochrániť ma... ukázal by tým, že je úplne sebecký –  uprednostnil by život Melanie pred tým mojim. Doteraz som si myslela, že Jaredovi som zvláštnym spôsobom tiež drahá, vzácna.  A pokiaľ by to nespravil, to niečo medzi nami by sa nenávratne zlomilo.

„Len som potreboval, aby si to vedela,“ zamrmle mi. „Si tá najodvážnejšia bytosť, ktorú som kedy spoznal, Pútnička. Zas nám tu zachraňuješ krky.“

„Pre vás čokoľvek,“ odpoviem, a spontánne ho objímem. Objatie mi opätuje, keďže mu v tomto tele siaham ledva do polovice hrude, tak si ma poľahky vyhodí do svojho teplého náručia, ako keby ma nikdy viac nechcel pustiť, „veľa šťastia, Wanda, Jazdí na netvorovi.“ Hlavu si pritisnem k jeho hrudi, prekvapená, že si ten príbeh stále pamätá. Vďaka tomu menu sa v mojom najhlbšom vnútri niečo pohne... niečo strašne staré. Puto, ktoré ma i cez Iana stále slabučko viaže k Jaredovi je teraz zreteľnejšie ako kedykoľvek predtým.

„Ehm,“ odkašle si niekto za nami. Jack. Rýchlo sa od seba odtiahneme, temer odskočíme. Tá intímna chvíľka medzi nami je razom preč, je mi z toho smutno.

„Všetko je pripravené, Jared. Choď po Koreň s obrovskou puškou.“ Nasadí kyslí úsmev, spomínajúc určite na to, ako tú pušku naposledy musel použiť proti Jaredovi. Jared sa na mňa ešte raz rozpačito pozrie, potom sa rýchlo otočí a odíde.

Chvíľu stojím oproti Jackovi, hľadím mu do tváre ako nepriateľovi. Toto je jeden z mužov, ktorý ma nenávidel. A teraz ma chce vybrať z môjho tela. Irónia osudu, že je to môj spojenec, priateľ.  

„Začneme?“ Skúsi rozvíriť ťaživú atmosféru medzi nami. Pritiahne k lôžku Melanie ďalšiu posteľ a pokynie mi naň, nech si ľahnem. Poslúchnem ho, pre bruško som značne nemotorná.

„A čo Doc?“ Nechcem, aby premiestnenie Duše vykonával len jeden človek, k tomu len asistent.

„Hneď bude tu. Ja ťa mám zatiaľ uspať,“ ozrejmí mi. Pokyniem mu hlavou, nech pokračuje. Teraz, keď je všetko pripravené, chcem mať prechod do druhého Melanie čo najskôr za sebou, len nech už som naspäť pri svojom dieťati.

„Ako dlho bude mimo Ian?“ Toto musím vedieť.

„Má nariadený deň karantény vo vašej izbe,“ odvetí. To bude bohato stačiť.

„Postaraj sa o moje telo a o maličké, keď tu nebudem,“ v hlase sa mi mieša príkaz s prosbou.

„Prisahám, že budete v poriadku, Wanda.“ Prepáč mi to, maličký, ale ja musím. Prosím, odpusť, zašepkám v mysli ešte tomu drobcovi vo mne, ruku si položím na brucho.

Jack do ruky zoberie handru, v pravej ruke má chemikáliu. Ľudský chloroform na uspávanie. Vystrašene sa pozriem na Jacka, čo sa to deje? Prečo  ľudský liek?

„Myslím, že s liekmi na spanie sme sa na jeden čas popálili až dosť. Bude ti vadiť, ak to spravíme po starom?“ 

„Dobre,“ opatrne privolím. Chápem to, ak keby som radšej použila lieky Duší.

„Si veľmi statočná, vieš o tom? Málokto dokáže to, čo ty, Wanda.“ Razom mi ku nosu a ústam priloží nasiaknutú handru. Najprv ma ovalí ostrý zápach, na ktorý som si už odvykla, napne ma na zvracanie. Potom sa mi však začne rozostrovať pohľad a malátnieť telo... zatvorím oči.

„Dobrú noc, Pútnička.“ O čelo sa mi obtrie niečo teplé a mäkké. Z posledných síl otvorím oči, šokovaná zistím, že ma Jack pobozkal na čelo. Ešte chvíľu zotrvá blízko pri mojej tvári, dotýkajúc sa špičkami nosov na mňa upiera tie svoje uhrančivé zelené oči. Vyzerá to, ako keby v nich bol zakliaty ten najzelenší les... Chcem sa ho spýtať, čo to má znamenať. Veď vie, že mám Iana. Lenže nevládzem.

Padám do mäkkej tmy.

V druhej časti tejto kapitoly sa dostaneme k spomienkam Melanie. :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Premiestnená (7) 1/2: