OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Bezmocná (4) 2/2

04.08.2013 (11:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 642×

Bola som v našej nemocnici.

Všetci boli zhrčený okolo jedinej postele, zakrývali ju svojimi telami. Na rozdiel od nemocničných však táto bola menšia, s priehradkou, pre bábätko.

„Krásny drobec,“ povedal niekto, najskôr Jeb. Niečo ma k nim tiahlo – predrala som sa hrubo cez svojich priateľov, aby som sa na dieťa pozrela aj ja.

Skutočne také bolo. Maličké, usmievavé. Vybrala som ho z postieľky a privinula si ho k prsiam. Bolo to moje dieťa, moje nádherné dieťatko. To, na ktoré sme s Ianom tak netrpezlivo čakali.

Scéna sa rýchlo zmení. Teraz stojím mimo, nemôžem som sa k svojmu dieťaťu dostať. Kričím, volám a prosím – nič však nepomáha. Nohy mám ako z kameňa, nemôžem nimi hnúť. Dieťatko v náručí drží tá istá žena ako predtým, scéna predo mnou vyzerá v úplnom poriadku.

Lenže tá žena má iné oči – nezračím sa v nich ja. Nebola som v nich ja.

Ona je zase človekom.

„Vráť mi moje dieťa!“ zakričím. Ona však len pokrúti hlavo. Je moje, Vandráčka. Ty si mi ho len ukradla.“ Dieťa sa zrazu srdcervúco rozplače. Žena sa mi otočí chrbtom a Ian spolu s ňou. Privinie si ju k sebe a vtisne jej bozk, ako keby som to ešte stále bola ja. Niekde v pozadí zbadám Jacka s Adamom – šťastne sa usmievajú, potľapkávajú ho po chrbte.

Rozplačem sa – nič iné už mi nezostáva. Lenže pre ostatných to nič neznamená.

„Nie!“ skríknem sa celú jaskyňu a rýchlo sa vystriem. Hľadám vôkol seba svoje dieťa, chcem ho ochrániť – v tom si však uvedomím váhu svojho tela, hlavne brucha. Stále je ešte so mnou.

„Bol to len sen, len sen, len sen...“ Po lícach sa mi i tak kotúľajú slzy. Skutočne som si chvíľu myslela, že mi ho zobrali. A to len preto, že sa človek v mojom tele prebral k životu a privlastnil si ho. Preto, že ma tu Prišelci nestrpia.

„Trochu priťažká noc, čo?“ ozve sa bolestne známy hlas z druhej strany Melaninej postele, pri ktorej som zaspala.

Postava je nad jej lôžkom úplne zhrbená, preto som si ju v návale paniky zo sna najsamprv nevšimla. Nahlas prežriem, snažím sa prehltnúť narastajúcu paniku. Z jednej nočnej mori do druhej.

„Jared, všetko ti vysvetlím, len ma hlavne chvíľu počúvaj.“ Hlas sa mi trasie, bojím sa jeho reakcie. Pohľadom v rýchlosti hľadám Iana – spí na lôžku vedľa mňa, dospáva celý deň, ktorý na moju prosbu strávil vonku hľadaním Jareda. Dobre. V prípade, že by Jared priveľmi vyvádzal, tak mám ochranu.

Jared sa však na moje prekvapenie len vystrie a s mrazivým pohľadom sa mi zadíva do očí – niet v nich jeho typického horkého hnevu. Len ľútosť a bolesť, vina človeka, ktorý na svojich pleciach nesie obrovskú záťaž.

„Nemusíš. Všetko mi už povedali.“

„Kto?“ nedá mi. Kto v sebe našiel toľko odvahy namiesto mňa?

„Jack.“ Spomeniem si na zeleno okého mladíka s vlasmi farby ohňa, ktorého som videla hrať futbal. Toho, ktorý ma spoločne s Adamom na chodbe tak vystrašil. Prekvapene zamrkám. Nedáva mi to zmysel, veď ma očividne nenávidí.

„Jack?“

„Áno. Dnes tu má službu. Odchytil si ma pred vchodom do jaskyne, s Jebovou puškou v ruke a nepustil ma ďalej, pokiaľ mi všetko od začiatku nevyrozprával.“ Chvíľu mi trvá to spracovať – prečo by mi práve Jack pomáhal? Veď ma odtiaľto chce vyhnať! A ako to, že som ho tu vôbec nevidela, keď má dnes službu? Pri myšlienke, že som nechránená v jeho blízkosti zaspala...

„Prečo by sa do toho plietol?“

„Očividne nechcel riskovať, že niekoho zraním, hlavne pri tej časti, že ju neviete prebrať.“ Jared zatne ruky v päste. Rozpráva mechanicky, s ledva udržovaným pokojom.

„Odhadol to dobre. Aj cez tú pušku sme sa pobili. Brániť sa teda na také decko vie celkom dobre.“ To by vysvetľovalo jeho rozbitú peru. Chcem namietnuť voči tomu decku – pokiaľ si pamätám, Jackovi je niečo cez osemnásť a pre mňa je nebezpečný až-až. Radšej však mlčím, čakám na ďalšiu Jaredovu reakciu.

On však už nemá chuť nejako sa ďalej rozprávať. Len drží nevedomú a bledú Melanie za ruku, prstami jej prechádza po dlani a nespúšťa z nej pohľad.

V duchu sa zaprisahám, že hneď, ako uvidím Jacka, tak sa mu poďakujem. Čo už je môj nepriateľ, alebo nie – tentoraz ma ušetril obrovského hurikánu, Jaredovej agónie. Pripravil ho, aj keď nechápem prečo. To, čoho som sa tak veľmi posledných pár strašných dní tak obávala, premenil na niečo znesiteľnejšie.

Chvíľu len tak sedíme. Každý z nás si privlastní jednu Melaninu ruku. Čerpám z Jareda silu – je mi lepšie, keď strach o milovanú osobu zdieľam s niekým, kto ju miluje rovnako silno, ako ja. To, že je doma mi zas dodá trochu odvahy, obrovský strach o neho a Jamieho sa konečne vytratí. Aspoň väčšina – niečo z nej sa totiž premení na hnev.

„Prečo ste išli sami na výpravu, Jared? Vieš si vôbec predstaviť, ako som sa o vás bála?“ zavrčím. Tonu vlastného hlasu sa zľaknem aj ja sama.

On je prekvapený tiež – vidím mu to na očiach, ktorými ma pozorne sleduje. Neuhnem jeho pohľadu, vystavujem mu svoj hnev. On pokrúti hlavou, skloní ju zahanbene k Melanie a zamrmle:

„Pohádali sme sa s Melanie. Potreboval som si... prečistiť hlavu.“

„Aha, samozrejme, to je dostatočný dôvod na to, aby si sa na niekoľko dní vyparil bez akejkoľvek Duše, ohrozoval seba a Jamieho–“

„Ty to nechápeš, Wanda. Takúto hádku sme ešte v živote nemali,“ prizná nešťastne. Výraz, ktorý má v tvári, hneď zastaví ďalšiu vlnu výčitiek, ktorou som ho chcela zasypať.

„Kvôli čomu ste sa pohádali?“ spýtam sa ho jemne. úprimne povedané, ich dvoch si rozhádaných neviem ani predstaviť.

„Niečo ju trápi, a to už niekoľko týždňov,“ začne zdráhavo, „Najprv som ju nechal na pokoji, no bolo to na nej vidieť stále viac a po tom futbale som to už nevydržal. Snažil som ju prinútiť, aby mi to povedala. Lenže ona ma odohnala. Po tom všetkom čo sme spolu prežili... mi stále úplne nedôveruje.“ V hlase mu počujem neuveriteľnú bolesť, horké sklamanie. „Tak som si povedal, že by nám prospelo, keby sme boli chvíľu od seba. Aby si to nechala prejsť hlavou.“

„Tak dlho? Veď ste boli preč niekoľko dní! Vonku vás bol dokonca hľadať aj Ian!“

„Nemalo to tak byť. Chceli sme sa len ísť previesť autom na jednu noc. Lenže nás našli ľudia z vedľajšej kolónie, požiadali nás o pomoc. Spravili hlúposť a potrebovali niekoho, kto by vedel kvalitne zamiesť stopy. Nemohol som odmietnuť pomoc ľuďom,“ zvýrazní poslednú vetu, v očiach mu horí odhodlanie. Má pravdu. Jared kedysi poskytol pokoj a útočisko Melanie – nemohli sme mu brániť v tom, aby ten pocit poskytol aj ďalším.

„A kde je Jamie?“

„Je noc. Nikto mu to na rozdiel odo mňa ešte nepovedal a ja na to teraz už vážne nemám síl. Potrebuje sa po dlhej ceste vyspať. To svinstvo tu na neho počká, neboj sa.“ Medzi riadkami čítam ešte jednu vetu: „Neprijímam námietky.“ Prikývnem.

„Čo bude ďalej, Jared? Nefungovalo ani čakanie a ani Budič. Upadla do totálneho bezvedomia.“

„To isté mi povedal aj Jack, „odvetí,“ no podľa mňa je v tom ešte niečo... ale zatiaľ neviem čo.“

„Čo tým myslíš?“ Nechápem. Zaleje ma nádej – vidí v tom Jared niečo, čo sme my prehliadli?

„Zatiaľ to neviem, potrebujem premýšľať. Ty si zatiaľ oddýchni. Bolo toho na teba skutočne veľa.“ Pomaly sa nadýchne, nosné dierky sa mu rozšíria. Chcem protestovať – vyzerá horšie ako ja. Špinavý, s kruhmi po očami, z rozbitej pery mu ešte stále tečie krv. Už sa mu to chytám povedať, no zapozerám sa mu do očí a čítam v nich tú strašnú bolesť, ktorú v sebe ukrýva. Skrýva sa v nich strach, no hlavne obrovská vina a ťarcha zodpovednosti, ktorú teraz má. Melanie, počkaj, čo s tebou za toto spravím.

Jeho duša je v omnoho horšom stave ako jeho telo.

„Ďakujem ti, že si sa o ňu tak postarala, keď som ja nemohol, Wan. Do smrti ti za to budem vďačný,“ prikývnem a sklopím zrak k Melanie.

„Je to moja sestra,“ dám mu jednoduché vysvetlenie. Zahmlí sa mi pred očami a hlava sa mi nebezpečne roztočí – až vtedy, keď za mňa ťarchu zobral Jared som si uvedomila, aká som v skutočnosti unavená. Telo mám ťažké, doslova ako z olova.

„Zobuď ma hneď, ako na niečo prídeš. Rozumieš?“ Hlavu si položím opäť na prikrývku vedľa Melanie, aj keď môj krk hlasno zaprotestuje. On vydá akýsi protestný zvuk, no neodhovára ma. Na to ma pozná pridobre.

Tentoraz môj spánok aspoň nesprevádzajú nočné mori – všetko je síce zlé, ale Jared je už aspoň pri nás. Na výpravách je vždy vodcom, ochráni nás v akejkoľvek situácii. Napokon nájde nejaké riešenie.

 Tak, ako vždy.

*** *** ***

Na plecia mi dopadne niečo huňaté a teplé.

Porozhliadnem sa okolo seba, moje rozospaté oči sa snažia zorientovať v novej situácii. To niečo na mojich pleciach je deka, uvedomím si.

„Len pokojne spi ďalej, Pútnička.“ Pri tom oslovení sa okamžite preberiem a vystriem. Hneď spoznám majiteľa hlasu – nie je to nikto iný, ako Jack.

„Povedal som niečo?“ opýta sa s určitou opatrnosťou v hlase, zatiaľ čo odkladá pracovné nástroje porozhadzované na Docovom stole. Mám mu odpovedať, alebo nie? Veď ma chce odrhnúť od mojej rodiny. Na druhej strane mi však pomohol z Jaredom. Neviem, čo si o ňom mám teraz myslieť.

 Jeho mladé šľachovité telo sa pohybuje s istotou, ktorú predvádzal aj na ihrisku, červené vlasy sa mu v stlmenom svetle lesknú ako skutočný oheň. Vyzerá neškodne, ak by sa predsa len o niečo pokúsil, stačí len zakričať – Ian a Jared sú hneď vedľa mňa. A keďže už nemám síl na opatrnosť, rozhodnem sa urobiť to, čo mi vždy išlo najlepšie – byť úprimná.

„Nie len... ma už veľmi dlho nikto neoslovil týmto menom. Pre ľudí som proste Wanda.“

„A vadí ti to oslovenie, alebo si bola len prekvapená?“ jeho bystré zelené oči sa do mňa priam zabodnú, nedajú mi šancu povedať nič iné, než pravdu.

„Neviem. Wanda je meno, ktoré mi dali ľudia, zatiaľ čo Pútnička je moje meno od Duší.“ Neviem, ktoré svoje meno mám radšej, rovnako ako aj neviem, či som stále Dušou, alebo už človekom.

„Tak potom je to v poriadku – si Duša a nemáš sa za čo hanbiť, no nie? Aspoň podľa Koreňov.“ Jeho slová sú vcelku neutrálne, no vtedy, keď ich hovorí, je mi otočený chrbtom, nevidím, ako sa tvári. Myslel to skutočne úprimne? „Ale asi ťa predsa len budem volať Wanda,“ dodá vzápätí, aby prerušil ticho. Prehodí cez spiaceho Jareda deku rovnako, ako predtým cezo mňa. Potom si do rúk zoberie čistič a postrieka mu ním všetky viditeľné rany – i tú na pere, ktorú mu spôsobil on sám.

„Čokoľvek je lepšie ako parazit,“ poznamenám netypicky kyslo. Sarkazmus, uvedomím si. No nemôžem si pomôcť – to, ako sa o mne v tej chodbe bavili ma vážne ranilo. 

„Za to, čo si myslia ostatný Prišelci, sa ti ospravedlňovať nebudem,“ mykne Jack plecami a prejde na druhú stranu miestnosti, opravuje už aj tak rovné posteľné plachty na lôžkach. Je jasné, že sa medzi nami snaží vytvoriť priestor, uteká. Uvedomím si, že ak sa k ním chcem rozprávať, musím zabudnúť na svoje krivdy.

„Prečo si to pre mňa spravil?“ pokúsim sa začať odznova. Jack ustrnie.

„A prečo by som nemal?“ opáči protiotázkou.

„Som Duša, Jack, votrelec. Sám si to povedal v tej jaskyni. Keby nie Koreňov, tak so mnou vy, Prišelci, naložíte ako s nepriateľom.“ Jack mi neodpovedá, venuje sa svojej ďalšej činnosti – prehodil deku aj cez Melanie, teraz jej meria pulz. Potichu si pritom počíta. Keď dôjde k výsledku, tak si sám pre seba prikývne a odpovedá:

„Si ku mne otvorená, takže budem aj ja k tebe – doteraz tomu tak u mňa bolo,“ začne, „no posledných pár dní ťa... pozorne sledujem, hlavne to, s akou pozornosťou sa staráš o Melanie. Ten pohľad, s akým sa na ňu pozeráš, sa nedá zahrať. Ty ju očividne skutočne... miluješ. A Iana s Jaredom taktiež. Nechápem to, ale je to tak.“

„A rovnako milujem aj svoje dieťa,“ dodám a zachytím jeho pohľad. Odvráti sa odo mňa. Veľmi rýchlo pochopil, že narážam na to, čo navrhol v tej jaskyni Adamovi. Opäť je medzi nami ticho. Ani jeden z nás nevie, čo si môže dovoliť tomu druhému povedať, bez toho, aby narušil krehké prímerie.

„Poznáš celý môj príbeh? To, ako som sa sem dostala?“ dodám k tomu ešte.

„Nie. Jeb mi niečo naznačil, ale nikdy mi nepovedal všetko, vraj to pochopím časom.“ Z hlasu mu počuť frustráciu. Aj keď k o mojom dieťati nepovedal už ani slovo, tak tuším, že ho to trápi – plecia má zhrbené, uhýba mi pohľadom.

„Niekedy ti to prerozprávam, všetkým prišelcom. Potom pochopíte, prečo sú pre mňa títo ľudia rodinou,“ dodám láskavo, chcem, aby vedel, že sa nehnevám, ani ho neobviňujem. Potom medzi nami nastane chvíľka rozpačitého ticha – Jack sa očividne snaží spracovať to, čo som mu povedala. Po chvíli sa ozve zas.

„No je tu ešte pár dôvodov na to, aby som ti pomohol. Ty si zachránila aj mňa. Človeka, ktorého si nepoznala, si uprednostnila pred vlastným druhom. Vďačím ti za život, či sa mi to páči, alebo nie. A v neposlednom rade ma... mrzí, ako sme ťa vydesili v tej jaskyni. Keď som ťa počul vzlyknúť, niečo sa vo mne zlomilo – nemám vo zvyku strašiť tehotné ženy,“ na tvári sa mu objaví kyslý úškrn, „takže myslím, že niečo také, ako upokojenie Jareda oproti tomu všetkému za veľa nestojí.“

„Mýliš sa,“ vyvediem ho z omylu, ohromená tým, čo všetko mi povedal,“ veľmi mi to pomohlo. Nedokázala by som ho upokojiť. Nie potom všetkom.“

„Bolo toho na teba skutočne veľa. Teraz by si sa mala šetriť. Toľko stresu môže viesť k predčasnému pôrodu.“ Ďalšie prekvapenie – odkedy je Jack taký starostlivý? No z toho, čo mi povedal, ma strasie – moje dieťatko nesmie v žiadnom prípade nejako trpieť. Tým, že by sa narodilo skôr, by som okrem toho stratila aj svoju ochranu voči prišelcom – Jack už hrozbu očividne nepredstavuje, ale čo ostatný?

„Hlavne sa upokoj a niečo si zjedz.“ Spod bieleho lekárskeho plášťa mi bojazlivo podá malú žemličku, ruku potom okamžite stiahne. Najprv sa do nej zahryznem s nechuťou, ale po prvom súste môj hlad vzrastie do astronomických rozmerov, zjem ju na tri hlty.

„To je už lepšie,“ pousmeje sa. „A teraz, prosím ťa, zobuď ten Koreň, čo je tvojim mužom. Potrebuješ sa už konečne normálne vyspať, je akurát čas sa vystriedať. Ak už nie kvôli sebe, tak kvôli svojmu bábätku.“ Chcela som, aby si Ian poriadne oddýchol – ďalšia kompenzácia zlého svedomia. A okrem toho som si myslela, že aj tak nezaspím. Teraz ale dám Jackovi za pravdu. Do očí sa mu vtisnú nevysvetliteľné slzy.

„Wanda.“ Všimla som si, že za celý čas nášho rozpačitého neistého rozhovoru medzi nami udržuje istú vzdialenosť, či už preto, že sa ma ešte stále trochu bojí, alebo si myslí, že sa ho štítim pre ten jeho nápad oddeliť ma od dieťaťa. Hlas mu pri mojich slzách však zmäkne. To ma rozplače ešte viac.

„Stres z toho, čo sa stalo Melanie, ti vážne nerobí dobre. Potrebuješ pauzu.“ K tomu treba prirátať aj moju krízu osobnosti a tehotenstvo – trochu stresujúca kombinácia.

„Dobre,“ vzlyknem a pomaly sa postavím. Pár kostí mi pritom zapraští, svaly vreštia stuhnutosťou. Posledné dni som ako nádoba plná hnevu, ľútosti a strachu - veľmi rýchlo sa naplním, potom zo mňa niekto trochu odleje. A tak stále dookola a dookola. No vďaka Jackovi... ako keby ma niekto vyprázdnil do dna. Cítim sa unavená a prázdna... no pokojná. Je iróniou, že ten pocit mi nemohol poskytnúť ani Ian, ani moji najbližší – len tento prišelec. Jack.

„Poď sem, Jack, a zober so sebou aj čistič,“ zamrmlem z posledných síl. Keď to splní, tak poviem: „Zavri oči.“ Bez reptania ma poslúchne. Ja mu tvár, ktorú ma celkom slušne zriadenú od Jareda, postriekam liekom, vyčistím mu to. Dúfam, že chápe, čo tým gestom chcem povedať – Som možno Duša a ty človek, ktorý mi chcel ublížiť, no aj tak ti chcem pomôcť.

„Ďakujem, Wanda.“

„Nie, Jack. Postaral si sa o nás, prikryl nás a nakŕmil, keď som ja, vlastne nikto z nás, už nevládal. Na to nezabudnem.“ Pre ľudí by to bola maličkosť... ale pre mňa to znamená veľa, všetko sa počíta. Obzvlášť milé gestá od prišelca, ktorý ma donedávna nenávidel.

 „Je to moja práca. A teraz si choď už ľahnúť. Ja Iana zobudím.“ Bez ďalších rečí ho poslúchnem, zavládne medzi nami tichá zhoda. Hlavu mám ako vystlanú vatou. Som už taká unavená...

Jack ide za mnou, keď si konečne ľahnem, tak ma dokonca váhavo prikryje dekou. Cítim sa pritom ako malé dieťa.

 To všetko mi pripomenie jednu pravdu - vo všetkých ľuďoch sa ukrýva dobrota. Sú často krutí, no v okamihoch ako je tento vždy viem, že sú hodní záchrany.

Ja som v jednom z nich práve získala krehké spojenectvo... časom z toho možno vznikne aj priateľstvo.

„Myslíš, že sa nám to podarí, Jack?“ zamrmlem ešte na pokraji vedomia.

„Určite áno, Wanda. Si predsa Pútnička, nájdeš si nejaký spôsob.“ V očiach sa mu niečo zvláštne zaleskne. „A dobrú.“

„Brú,“ vydýchnem ešte vzďaľujúcemu sa Jackovi.

Do snov ma sprevádzajú jeho zvláštne slová. Si predsa Pútnička, nájdeš si nejaký spôsob.

Strašne rada by som sa vám poďakovala za všetky hlasy v ankete o Naj poviedku mesiaca Júl. Niečo také som skutočne nečakala, keď som si včera len tak zo zvyku otvorila výsledky, bola som veľmi veľmi prekvapená a šťastná, v tabuľke som sa umiestnila po prvý krát. Vážim si to, budem sa snažiť zostať rovnako dobrou autorkou, ako doteraz.

Táto kapitolka je venovaná len vám. Ďakujem.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Bezmocná (4) 2/2: