OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Bezmocná (4) 1/2



Navždy Pútničkou - Bezmocná (4) 1/2Problémy s Melanie sa ukážu byť omnoho horšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Podarí sa ju Wande vôbec prebrať?
A k tomu sa pripletú aj plány Prišelcov...
Problémov len pribúda.

Leylon

4. časť – Bezmocná

 

Nemôžem si pomôcť - s liekmi v rukách a strachom na perách sa rozbehnem za Melanie.

Čo najrýchlejšie sa prepletám známymi chodbami, ignorujem vlastné chrčanie a lapanie po dychu, len aby som sa k nej dostala čo najrýchlejšie. Moje dychčanie sa rozlieha inak tmavými a tichými chodbami, steny jaskyne ho premieňajú na strašidelný zvuk nesúci sa do ďaleka. Onedlho sa k tomu ozve aj neznesiteľné pichanie v boku a chrbtici. Musím okamžite zastať.

Opriem sa o rukami o kolená, snažím sa dať dokopy. Moje zúfalstvo rastie každým nádychom, prvýkrát za celých osem mesiacov tehotenstva preklínam svoju pomalosť. S kyslím úsmevom si uvedomím, že je to vlastne prvý raz, čo počas tohto obdobia bežím – Ian mi to doteraz proste nedovolil.

V ušiach mi duní tep vlastného srdca. Takto to ďalej nepôjde.

Zhlboka sa nadýchnem. Ak sa neupokojíš, Melanie nepomôžeš, len skolabuješ. Uvedomím si, že to isté mi pre chvíľou povedal aj Ian - môj kyslí úškľabok sa tým ešte zväčší. Chvíľu takto zotrvám, naberám sily. Pripravujem sa na pochod. Už žiadny beh.

Raz... dva... tri... idem! Narovnám sa a vykročím vpred. Po pár krokoch však zamrznem na mieste a započúvam sa.

Niekto za mnou ide. A je blízko.

V prvej chvíli mám sto chutí prikrčiť sa pri stene, schovať sa v tme, pokiaľ okolo mňa tí ľudia neprejdú.

Pokoj, veď je to len niekto, kto prechádza okolo. Nemáš sa čoho báť, si jedna z nich. Sama nad sebou pokrútim hlavou- strach o Melanie vo mne vzbudil prehnané reakcie. Už sa chcem pokojne pobrať vlastnou cestou, keď v tom začujem hlas.

„Je niekde tu. Videl som ju bežať týmto smerom.“ Srdce mi zamrie – ten hlas poznám. Je to jeden z prišelcov – Adam. A očividne ma hľadá.

„No a? Určite má pri sebe nejaký Koreň. Bez Iana sa nepohne ani na krok,“ ozve sa jeho spoločník. Ten hlas narýchlo neviem zaradiť.

„Tentoraz nie. Ian tadiaľ šprintoval pár minút predtým. A v náručí niesol Melanie.“

„Melanie Stryder?“ začuduje sa Jack na čo sa Adam z plného hrdla rozosmeje.

„Že by Iana tá jeho Pútnička už omrzela?“ Po tej poznámke mi do hlavy stúpne hnev. Skutočne je Adam taký hlúpy, aby na niečo také pomyslel – Melanie a Ian?

„Bola v bezvedomí a na hlave mala krv,“ schladí ho Jack. Smiech razom utíchne.

„Čo myslíš, čo sa jej stalo?“ To je zas ten tretí.

„Neviem,“ odvetí Jack nezaujato, „no čoskoro to zistím. Mám službu u Doca.“ Na to nastane v rozhovore pauza, počujem len ich približujúci sa dych.

„Čo keď v tom má prsty ten parazit?“ To obvinenie ma bolestivo zarazí, no neprekvapuje ma, že ho vyriekol práve Adam.

„A na to si prišiel zas ako, génius?“ v hlase tretieho Prišelca spoznám podráždenosť.

„Rozmýšľaj,“ začne, „niekto zranil Melanie – Koreň, ktorý je tomu parazitovi najbližší. Melanie Pútničke očividne dôverovala a doplatila na to. Podľa mňa ju ten parazit napadol v tej najneočakávanejšej chvíli. Možno ju Pútnička napadla od chrbta. Na priami boj je teraz priveľmi slabá...“ Adam, strácajúc sa vo svojich myšlienkach, postupne stíchne.

„Podľa teba je náhoda, že ju zranenú v tejto obrovskej jaskyni plnej ľudí našli práve Ian a Wanda?“ povie napokon, aby zakončil svoju reč.

Jack však ako jediný uvažuje aspoň trochu logicky. „Prečo by to robila? Nemá motív.“

„Boh vie. Možno je zamilovaná do Jareda, čo ja viem. Alebo je to súčasťou plánu na odvrátenie pozornosti. Čo keď to chcela zvaliť na Prišelcov a vyvolať tak medzi nami boje, aby mohla ona nepozorovane zorganizovať prepad Duší?“ Jeho zmýšľanie ma prekvapí – pretože oni by skutočne mohli napadnúť Melanie – nepriamo by mi tak ublížili cez osobu, ktorú milujem. Lenže lepší dôkaz o tom, že sú nevinní, ako tento rozhovor očividne ani neexistuje.

Ten tretí, „to mi príde pritiahnuté za vlasy. Dalo by sa to spraviť aj omnoho jednoduchšie.“

„No tak spravila preto, aby to na nás zvalila a vyhnala nás z jaskyne – cíti sa ohrozená.“

„Aj keby to tak bolo, nemôžeš jej nič dokázať. Všetky Korene tu má omotané okolo prsta,“ zamrnčí Jack nespokojne.

 „To mi je jedno,“ zavrčí mu ako odpoveď Adam. „Je hrozba, je len otázkou času, kedy nás zradí. Treba ju zničiť, aj keď s tým Korene nesúhlasia. Čokoľvek nám potom spravia, je oproti hrozbe toho parazita nič. Náš svet zničil jej druh, dočerta! Nechápem, ako jej mohli začať veriť,“ posledné slová priam zavrčí, je rovnaký, ako kedysi Kyle. Od obidvoch jeho spoločníkov sa ozve súhlasné zamraučanie. Zavriem oči – snažím sa zastaviť slzy sklamania – opäť som nenávidená ľuďmi. Obviňovaná zo zločinov, ktoré som nespáchala. Teraz sa to už nedá poprieť a bolí to o to viac, že prišelci ma odpísali bez toho, aby ma čo i len spoznali. Nehovoriac o tom, že práve ja som z nich vybrala Duše, vrátila im ich životy.

„Nezabúdajte, že v sebe nosí dieťa. Ľudské dieťa,“ pripomenie im Jack. Po jeho vyhlásení zostane v ovzduší visieť ticho – na moje dieťa doteraz očividne ani nepomysleli. Pri zmienke o mojom bábätku si obtočím ruky okolo brucha a pritlačím sa čo najviac ku stene. Musím ho uchrániť, a to za každú cenu. Tunel je široký, je tu dosť veľká možnosť, že ma bez povšimnutia obídu.

„Tak ju len vyžeňme,“ navrhne Adam. Ich hlasy sa približujú, ja sa zatiaľ snažím vybaviť si všetko, čo som o prežití vedela od Melanie – čo by robila v mojej situácii? chrbtom pritlačená k stene pomaly posúvam vpred, snažím sa nájsť nejakú puklinu, nerovnosť, do ktorej by som sa mohla schovať. Nemám šťastie - zastavím sa, snažím sa dýchať pomaly a len nosom. To dychčanie po behu mi vážne nepomohlo. Prišelci sú už veľmi blízko, už počujem ich dych. Mojou jedinou nádejou je zostať potichu, schovaná v tme. Snáď okolo mňa len prejdú.

„Ty kretén, tak odsúdiš na smrť nevinné dieťa!“ pobúrený hlas patrí tomu neznámemu tretiemu. Zarazí ma jeho... ohnivosť. Nikdy by som predsa nedovolila, aby sa z môjho dieťatka stal hostiteľ. Lenže to oni netušia. Nechápu. Preto ma stále tak ponižujúco nazývajú parazitom.

„Vydrž do pôrodu, potom sa tým budeme zaoberať ďalej,“ uzavrie Jack, „je to už len necelý mesiac.“

„Každý deň naviac je riziko,“ protestuje Adam, no len veľmi slabo.

 Pri tej zmienke sa už neudržím, je to pre mňa posledná kvapka. Z úst mi unikne vzlyk. Skutočne by boli schopný oddeliť ma od môjho dieťatka, hneď, ako sa narodí?

„Počuli ste to? Je niekde tu!“ Po tých slovách sa opäť rozbehnem.

 

*** *** ***

 

 

Tri hlboké nádychy v tme. Potom vstúpim do svetla žiariviek.

Docova nemocnica sa od čias, kedy som priniesla prvé lieky, dosť pozmenila. Všetko je vďaka efektívnejším nájazdom sterilnejšie, čistejšie. Doc si dokonca z radov novších obyvateľov jaskyne vybral učňov, ktorým odovzdá svoje znalosti. Po chrbte mi prejde mráz – uvedomím si, že k učňom patrí aj Jack. Po celý čas, čo som tu, si budem musieť dávať obrovský pozor.

Teraz nie. Nechcem myslieť na Jacka, na to, čo povedal v jaskyni, ani na žiadne ďalšie nebezpečenstvo. Rýchlo potrasiem hlavou, opäť sa zameriam na nemocnicu.

Veľkým úspechom pre mňa bolo, že sme už výhradne používali len lieky, ktoré vymyslel môj rod. Boli jednoduché a efektívne, aj keď Doc im ešte stále úplne nedôveroval. Prišelci proti nim často protestovali. Nechápala som ich, ani Docovu neustálu snahu zistiť, ako naše lieky presne fungujú – veď s istotou účinkovali.

Ale na rozdiel od Prišelcov Doc dôveroval mne. To stačilo.

„Ako je na tom?“ Podídem opatrne k Docovi a Ianovi, ktorí stoja zhrbení pri posteli, na ktorú uložili Melanie. Pri pohľade na jej telo nehybne uložené a prikryté v posteli, zo mňa všetok strach z Adama a Jacka vyprchá. Vidieť totiž Melanie takú nehybnú mi príde... neprirodzené. Vyzerá teraz tak neuveriteľne bezbranná. Kde je naša bojovníčka s rýchlymi nohami?

„Tep aj dýchanie má v normále, reflexy taktiež,“ odvetí mi trochu neprítomne Doc, sústredí sa na vyšetrenie – baterkou jej svieti do očí, kontroluje činnosť zrenice. Všetka ich pozornosť sa upriamuje na ňu, čo je mojim jediným šťastím -pri bližšom pohľade na mňa by zistili, že niečo nie je v poriadku. Cítim, že sa na mňa Ian pozerá, no neopätujem mu to – z očí mi vždy vyčítal viac, ako som chcela. To, čo som si vypočula na chodbe nechcem riešiť skôr, ako dáme do poriadku Melanie. Mám ešte mesiac, pokiaľ neporodím, som v relatívnom bezpečí.

Je iróniou, že teraz chráni ten bezbranný drobec mňa a nie ja jeho.

 Pri bližšom pohľade na Melanie sa zamračím.

„A prečo je celá mokrá?“ 

Ian sa rozpačito poškriabe na zátylku, „skúšali sme ju prebrať po starom, Wanda. Doc nechcel okamžite používať Budič.“ 

„Ako vidím, bez úspechu.“ To, ako sa ju skúšali prebudiť, sa mi absolútne nepáči – príde mi to voči Melanie priveľmi ... drsné.

„Za pokus to stálo,“ odvetí Doc a pozrie sa na mňa. Povzdychnem si no neodpovedám mu na to – na liečebné postupy máme často odlišné názory. No chápem, že jej chcel len pomôcť.

„Doc, ako sa k nej dostalo toto?“ spýtam sa ho namiesto toho a zdvihnem do výšky očí tabletky na spanie. Doc zamrzne na mieste, ruku so stále zapnutou baterkou spustí k boku.

„Kde si ich našla?“

„Na poli. Tesne potom, čo ju k tebe Ian doniesol.“ A tesne predtým, než som stretla Adama a Jacka, ktorí ma možno chceli napadnúť. „Tak?“

„Dal som jej ich ja. Poprosila ma o ne včera v noci.“

„Kedy presne, Doc?“ nalieham.

„Neviem, možno niečo okolo desiatej. Po futbale som mal službu a ona za mnou prišla s tým, že nemôže spať, pretože Jared šiel na krátku výpravu a zobral so sebou aj Jamieho.“

„Čože? Oni išli von bez Duše? A k tomu ešte v noci?“ telom sa mi šíri hnev – na ďalší strach už vo mne proste nezostalo miesta.

„áno, šli na vlastnú päsť. Ako za starých čias.“ z Doca cítiť nesúhlas.

 So zúfalstvom sa po prvýkrát priamo pozriem na Iana– prečo by to robili? Kvôli čomu Jared s Jamiem tak riskoval?

„Musíme ich nejako nájsť. Čo keď sa im niečo stane?“ už dávno neboli na výprave bezo mňa, bez Duše, ktorá vždy vedela, ako sa správať – čo keď Jared medzičasom stratil svoju ostražitosť?

Nesmiem ich stratiť. Nie teraz, keď ich s Melanie tak potrebujeme.

„Wanda,“ ozve sa Ian. Bude sa chcieť vôbec Melanie prebrať, keby sa Jamiemu alebo Jaredovi niečo stalo?

 „Wanda, počúvaj ma,“ chytí ma za plecia Doc a tým ma zastaví. Až teraz si uvedomím, že som začala pochodovať od jedného konca miestnosti k druhému. Ruky zatnem v päste - čo iné mi ale zostáva? Nedokážem len tak sedieť, keď viem, že temer všetci ktorých milujem, sú nejako ohrození.

„ No tak, sústreď sa!“ zatrasie mnou, až mi zahrkocú zuby. Kdesi v pozadí začujem Ianovo nesúhlasné vrčanie – má to však požadovaný účinok. Keď Doc vidí, že mu konečne venujem pozornosť, tak pokračuje: „ My im pomôcť nepomôžeme, to je fakt, ktorý teraz nezmeníš. Jared si poradí. Vždy to vedel, pamätáš sa? Ty im môžeš teraz pomôcť len tým, že dáš Melanie dokopy. Takže sa sústreď . Čo ešte vieš, Wanda?“

Zavriem oči a zhlboka sa nadýchnem. Niečo v mojom vnútri sa nepatrne uvoľní – ako keby ma niekto dusil, pripravoval o dych a ja som si to uvedomila až v tej chvíli, keď som opäť schopná sa znova nadýchnuť. Doc má pravdu.

Ešte som neskončila. Nie som bezmocná. 

Neprinesie mi to pokoj, ale aspoň sa mi vráti odhodlanie. Ticho stojím – na pleciach ešte stále cítim Docov pevný stisk.

No a v tom mi dôjde.

„Doc, ona to balenie liekov mala menej ako dvanásť hodín, no chýbajú už tri tabletky,“ vybafnem. Keď si uvedomí to, čo ja, z tváre mu úplne zmizne farba.

„Čože?“ nechápe nás Ian.

„Predávkovala sa nimi. Za dvanásť hodín nesmieš požiť viac, ako jednu,“ vysvetlím mu mdlým hlasom.

„Stalo sa to už nejakej Duši?“

„Nikdy,“ odvetím bez zaváhania,“ veď vieš, že mi sa držíme predpisov.“

„Takže sa nemáme čoho chytiť,“ rozhodí Doc rukami. 

„Lieky Duší tak či tak nie sú nebezpečné. Nemalo by sa jej nič stať.“ Pokúšam sa ho automaticky utešiť. Viem, že sa cíti ako doktor previnilo – to on jej sprístupnil lieky.

Nemalo. Istotu však nemáme. “

„Daj jej Budič, Doc,“ ozve sa Ian. Náš doktor však vyzerá neisto- a vcelku právom.

„Nie. Nevieme, čo to spraví. Je to podobné, ako s ľudskými liekmi – nie je dobré kombinovať lieky s úplne opačným účinkom.“

„A k tomu keď to ešte nebolo odskúšané,“ doplním ho zdráhavo. Neverím, že niečo, čo vytvorili Duše, by dokázalo telu Melanie uškodiť – no sme v úplne neznámej situácii.

„Lenže čo nám potom zostáva?“ Pohladím bezvedomú Melanie po líci. Všimnem si, že rana na spánku je už preč.

„Čakať.“

 

*** *** ***

 

 

Nasledujúce hodiny patria pre mňa k tým najhorším.

Sú plné vysedávania pri posteli Melanie a skrývanej neistoty. Strachu z Prišelcov, predstáv, čo mne a môjmu dieťatku môžu spraviť. Snahy utešiť vystrašených ľudí, ktorí Melanie prišli navštíviť – správa o jej nehode sa po jaskyni rozniesla rýchlejšie ako požiar. Uistiť ich, že bude čochvíľa zas v poriadku.

Lenže nič z toho sa nedeje.

A tak sa jej skúšam aspoň prihovárať, tak ako som to robila kedysi s prvými Prišelcami, než sa prebrali. Je mi potom trochu lepšie – ako keby jej vedomie bolo pri mne, na dosah ruky. Rozprávam sa s ňou o Jamiem aj o Jaredovi, ale hlavne o našich spoločných myšlienkach, ktoré sme kedysi v jej hlave zdieľali. Volám ju naspäť k nám – no ona je v skutočnosti stále niekde preč a a ja som voči tomu absolútne bezmocná.

 Deň prešiel do neskorej noci. Potom zas do dňa a do noci. No ona je stále v bezvedomí.

„Ako dlho to podľa teba ešte bude pôsobiť?“ spýta sa ma Ian po dlhom čase mlčanlivého sedenia – snahy rozprávať sa so mnou sa po pár pokusoch vzdal. Na rozhovor s ním teraz nemám ani pomyslenie – som plná starosti o Melanie, na nič iné nezostáva miesta. Okrem toho ma na svedomí ťaží všetko, čo som mu nepovedala, zväzuje mi to jazyk: moje obavy, ale aj jaskynné stretnutie s Prišelcami.

Múr medzi nami je zas o niečo vyšší.

„Netuším,“ zamrmlem hlasom zachrípnutým od rozprávania. Zúfalstvo z toho, že nikomu z tých neviem dať lepšiu odpoveď, je mi už známejšie, ako vlastný tieň. „Nezájdeš nám prosím pre niečo pod zub? Som strašne hladná.“ Určite sa potrebuje trocha popreťahovať a zmeniť prostredie. A ja zas potrebujem trochu odstupu od vlastných výčitiek.

„Samozrejme,“ pousmeje sa, „hneď som tu.“ Na líce mi ešte vtisne bozk a potom odchádza. Hneď na to sa však do prázdnej nemocnice prihrnie Doc – predtým som ho donútila ísť si trochu pospať, no tu na to bol kvôli návštevám priveľký hluk.

„Vrátili sa už Jamie s Jaredom?“ Doc bez slova pokrúti hlavou. Moje starosti sa len prehĺbia, netuším, kde sa tak dlho zdržali. Na druhej strane stretnutia s Jaredom sa dosť obávam – jeho milovaná Melanie už raz bola v situácii, v ktorej jej nemohol pomôcť, uväznená vo vlastnej hlave a to mojou vinou . Obávam sa, ako na to zareaguje tentoraz.

Doc si medzitým ku mne pritiahne stoličku. Opäť jej kontroluje životné funkcie.

„Už vieme, prečo Liečitelia Dušiam nikdy nevydávajú viac liekov, ako je nevyhnutné.“ Chytím Melanie za ruku a hladím ju po prstoch.

„Snažíš sa mi nenápadne naznačiť, že nesúhlasíš s tým, že som Melanie dal celé balenie, nie len jednu tabletku, však?“ Zahanbene pritakám – kritizovanie nikdy nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti. O tejto chybe však Doc vedieť musí, už sa nesmie zopakovať.

„Urobil som to preto, lebo ma o to požiadala. Varoval som ju a povedal jej, ako ich má brať. Lenže ona to odignorovala.“

„Ale prečo?“ spýtam sa ho nešťastne. Doteraz som v sebe živila nádej, že Melanie urobila chybu z nevedomosti. Lenže ona vedela, že to nesmie spraviť – tak prečo to potom urobila? Čo ju k tomu dohnalo?

„Neviem, Wanda. Každá z tabletiek účinkuje približne tri a pol hodiny. To som povedal jej a teraz to hovorím aj tebe.“

„Ja viem.“ Rozumiem, čo sa mi tým snaží naznačiť - v nemocnici sme už určite viac, ako desať a pol hodiny. Mala by sa už prebrať.

„Nevieš, prečo sa ešte nepreberá?“

„Netuším, Doc,“ zopakujem odpoveď, ktorú som dala aj Ianovi. Moje vnútro je preplnené bezmocnosťou, ktorá ma rozožiera – som predsa Duša. Prežila som toho tak veľa, zachránila toľko životov – musím nájsť spôsob, ako jej pomôcť!

„Nemôžeme ju veľmi dlho takto nechať, Wanda. Jej telo nemá prísun živín, pomaly začne odumierať.“ Jeho jemný hlas je v rozpore s krutými slovami, ktoré vyriekol. Mohli by sme ju napojiť na ľudskú infúziu – ak by sme ju získali na ďalšej výprave – lenže čo by sa tým vyriešilo? Získali by sme tým len trochu času.

Našim liekom dôverujem. Lenže toto sa stalo prvýkrát – a mňa preto zžiera neistota. Uvedomujem si, že je to stále isté nebezpečenstvo, že veľké množstvo liekov spôsobí nejaké nenapraviteľné škody. A vie to aj Doc.

Lenže mi nemáme na výber.

„Podaj mi Budič, Doc.“ Doc okamžite vyskočí na nohy, podíde k skrinke s liečivami. Prekvapí ma, že očividne čakal už len na moje konečné povolenie. Urobí to o čo som ho požiadala a rýchlo mi ho podá. Moje prsty obomknú známy predmet, čo ma trochu upokojí. Robiť čokoľvek je pre mňa lepšie, ako len nečinné sedenie.

Nahnem sa k nej a pred nos jej strieknem obsah spreja – má vôňu mentolu. Melanine viečka sa zachvejú a mňa zaplaví radosť.

Sprej položím na zem a chytím ju pevne za ruky.

„No tak, spala si už dosť, Melanie,“ povzbudí ju Doc a ja sa nahnem bližšie k jej tvári. Nakoniec to predsa len nebol zlý nápad dať je Budič. Viečka sa jej pomaličky zdvihnú...

Moja nádej razom zhasne rovnako rýchlo, ako plameň sviečky vo vetre.

„Melanie, preber sa, veď už sa hýb!“ zakričím s hrôzou v hlase a zatrasiem ňou. Doc sa k nej nahne rovnako, ako ja a potom zalapá po dychu.

Viečka sú síce otvorené, ale oči má prekrútené dozadu – vidno jej len bielka.

„Budič zafungoval trochu inak, ako sme chceli, “ Doc ju opatrne potľapká po tvári. Nič tým však nedosiahne – stále je v bezvedomí. Jej bezduché oči mi naháňajú hrôzu. Stále je preč. Veľmi ďaleko, na mieste, kde ju nemôžem chytiť.

 „Čo bude teraz, Wanda?“ spýta sa ma a zatlačí jej viečka naspäť na miesto. Odvrátim zrak, proti mojej vôli ma strasie – viečka sa zatláčajú mŕtvolám, nie živým.

„Netuším, Doc. Máš nejaké návrhy?“ Dúfam v čokoľvek, som zúfalá. Musíme niečo vymyslieť! Doc určite má ešte nejaké nápady v zálohe.

Eustace sa však len zhrbí, zahľadí sa do zeme a pokrúti hlavou. Pri pohľade na nášho zúfalého doktora ma naplní smútok. Čo si to len spravila, Melanie?

„Počkáme na Jareda,“ vyriekne napokon pomaly, „potom uvidíme, čo s jej telom spravíme ďalej.“ Na to sa rýchlo postaví a odíde.

Ja sa už na nič nezmôžem, bojujem s vlastným chladom a prázdnotou, ktoré ma pri jeho slovách naplnia.

Povedal totiž s jej telom, nie s Melanie.

Doc už neverí, že sa nám ju podarí prebrať.


Tak čo vy na to? :)

V druhej polovici náš čaká Jared... a Jack.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Bezmocná (4) 1/2:

3. mima33 admin
21.07.2013 [21:24]

mima33 Emoticon Emoticon Emoticon Najskôr prišelci, potom Mel. Ty nám teda dávaš zabrať. Teraz naozaj neviem, čo ma trápi viac Emoticon
Skvelé ako obvykle Emoticon

2. Leylon přispěvatel
18.07.2013 [9:02]

Leylonizzie22: čo by to bolo za príbeh, keby nemal komplikované problémy, že? Riešenie sa snáď nájde len bude trochu... nebezpečné. povedzme, že ešte mám pár prekvapení v zálohe :)
Som rada, že sa ti kapitola páčila Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 16.07.2013 [18:33]

Tak toto bola silná kapitola. Úplne si ma ňou odrovnala. Netuším ani len trochu ako to pôjde ďalej ale dúfam, že sa to nejako vyrieši. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!