Naše mŕtve životy 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elena žije v Atlante. Stal sa z nej upír a dokonca jedného vychováva. Žije s neznesiteľným chlapom a neustále si myslí, že musí trpieť a pykať za minulosť, o ktorej nikdy nehovorí. O bratoch Salvatorovcoch nepočula viac ako 4 roky. Ako sa mohlo všetko tak pokaziť? Kto vlastne Elenu premenil? Dobehne ju jej minulosť, pred ktorou stále uteká? Samozrejme. Veď čo by to bol za príbeh bez našich obľúbencov.

19.04.2012 (15:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 662×

Keď sme sa viezli k nemocnici, mesto už malo dávno spať. Bol však piatok, a tak sa to okolo Grillu len tak hemžilo ľuďmi. Niektorých som spoznávala, oni však za našimi dymovými sklami nemohli rozpoznať nikoho. Koľko je vlastne hodín? Vytiahla som mobil. Bolo krátko po jedenástej. Pohotovosť by mala mať otvorené predsa stále nie?

Damon mi zobral mobil z ruky len s krátkym: „Počkaj.“ A začal doň naťukávať nejaké číslo. Zazvonil mu jeho mobil vo vrecku a potom mi môj podal naspäť. Pochopila som. Uložila som si jeho číslo, a to už sme zatáčali na príjazdovú cestu do nemocnice.

Príval čerstvého chladného vzduchu po tom, ako sme vyšli z auta, bol veľmi príjemný. Dodal mi odvahu: „To že mám tvoje číslo znamená, že máme byť v kontakte?“

„Ehm... Jo, už sa ma len tak nezbavíš. A priznaj sa, že som ti aj ja prirástol k srdcu,“ povedal s nadvihnutým kútikom úst a usmial sa na mňa spôsobom, ktorý som si popísala ako „Damonovský„ Práve vyťahoval z kufra dva čierne vaky.

„Priznávam, že bude ťažké sa ťa zbaviť.“

Vchádzali sme do vyľudnenej vstupnej haly nemocnice. Prichádzali sme k pultu a v momente, keď sa sestrička nadychovala, sa jej Damon zadíval do očí.

„Madam, slečna, pani, ktokoľvek... buďte ticho a povedzte mi, na ktorom poschodí a kde máte zásobu krvi a buďte taká milá a dajte mi aj kľúče.“

„Ľavé krídlo, piate poschodie, hneď vedľa detského kútika. Ešte budete potrebovať aj toto,“ a podala nám čipovú kartu, na ktorej bolo napísané: Ambulantné potreby. Damon vzal do ruky aj záložnú kartu a pobral sa k výťahom.

„Cítim sa hrozne,“ povedala som mu, „Je to ako... ako krádež.“

Zasmial sa. „Krádež? Kto by to bol povedal. No ták, snehulienka. Nebuď padavka. Alebo ma počkaj vo výťahu, ak ťa ťaží svedomie.“

Vyšli sme z výťahu a vydali sa doľava. Obchádzali sme izby, prázdne kancelárie a nakoniec aj detský kútik. Za ním boli dvere s nápisom: Nepovolaním vstup zakázaný. Celá tá tichá atmosféra nemocničných priestorov pôsobí nejako zvláštne. V tomto prostredí a o takejto hodine, som sa síce nemusela, ale chcela som sa chovať ticho, aby som nenarušila tú tichú a pokojnú atmosféru... choroby a umierania. Dopovedala som nakoniec trpko a žasla som sama nad sebou, kde sa to vo mne berie. Damon po vyskúšaní tretieho kľúča dvere otvoril a nasledovala dlhá tmavá chodba. My sme sa rýchlo presúvali popri dverách a hľadali nápis, ktorý nám povie, čo ďalej. Nakoniec sme taký našli: Krvné centrum, zásobná banka Mystic Falls. Damon priložil kartu ku niečomu, čo sa tvárilo ako kľučka, a červené svetielko sa premenilo na zelené. Žeby to bolo až také ľahké?

Vošli sme dnu a tam nás privítali chladiace boxy po stranách celkom malej miestnosti. Tiahli sa sprava doľava, od zeme až k stropu. Damon mi hodil jednu tašku.

„Hlavne ber rovnomerne. Nech to nezistia hneď.“

Takže to nakoniec zistia aj tak. Vyberala som pár vrecúšok z každého boxu. A plus, mínus, AB...

Ako sme prišli, tak sme odišli. Síce som sa cítila ako zločinec, ale bolo milé zistiť, že ešte v sebe mám kúsok ľudskej morálky, ktorá bola dnes aj tak účinne potlačená. Damon na recepcií poďakoval, z čoho mi spadla sánka, a pobrali sme sa znova k autu. Vybavila som si scénu z jedného filmu, kde milenci, ktorí vykrádajú banky, spoločne nasadajú do auta s hodnotným lupom, odetý v čiernej koži a latexe. Pousmiala som sa, aj keď myšlienka na Damona ako môjho milenca, bola zaujímavá. Takto bojovať vo vlastnej mysli... vedela som, že sa mi dostáva pod kožu a nič som s tým nedokázala alebo nechcela robiť. A to, čo mi robil pod kožou ešte zďaleka nebolo také zlé, ako to, čo mi robil v hlave.

„Zajtra ráno pôjdem domov. Musím si tam vybaviť pár vecí,“ povedala som mu.

„Ako napríklad?“

Bola som rada, že neprotestoval. Tak prečo mu to nevysvetliť?

„Ja neviem... Môj život sa teraz dosť zmenil a doma je ešte všetko po starom. Musím sa postarať o Willa a Josh sa bude...“ hovorilo sa mi ťažko, „Bude sa musieť postaviť na vlastné nohy. Ja už sa nevrátim.“

Damon sa otočil tvárou na mňa, tak sa mi sústredilo ešte ťažšie.

„Môžeš sa pozerať na cestu?“

Odvrátil hlavu.

„To znie, akoby si tam končila. Ako definitívne.“

„Hmmm... Ako sa tam aj môžem vrátiť? To... To kôli tebe!“

Začala som cítiť hnev. Podľa mňa, úplne oprávnený. Bolo to kôli nemu!

„Ako by som sa tam aj mohla vrátiť? Teraz? Ukázal si mi iný život. Teda, to nie je presné. Ukázal si mi ten môj v pravom svetle. Už viem, že to nie je ono.“

Chvíľu som mlčala

„A okrem toho, nenávidím svoju prácu,“ keď som to povedala, musela som sa zasmiať. Nikdy som to nepovedala nahlas, možno preto, že to nikoho netrápilo a ani na tom nezáležalo. Ale keď som si to povedala, veľmi sa mi uľavilo.

„Bože! Jak ja nenávidím svoju prácu. Všetky tie sprosté reči, problémy s výberom topánok a správneho rúžu. Neznášam to tam.“

„A čo chceš teda robiť?“

„Ešte neviem.“

„Vieš, že u mňa máš dvere vždy otvorené. Zvlášť polonahá.“

Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím a čakal, ako zareagujem. Trhalo mi kútikmi úst, ale ostala som vážna.

„Bavíme sa o mojom nasledujúcom živote. Môžeš byť vážny? A neťahať sem moje oblečenie.“

„Respektíve neoblečenie. Ale prírode nerozkážeš, to sú základné biologické črty každého chlapa.“

„Nie, to sú tvoje základné črty. Každopádne, bavíme sa o ničom. Čo mám robiť?“

Damon si povzdychol a pokrútil hlavou.

„Žiť! Bez príprav a plánov.“

...

Bolo krátko po polnoci, keď sme sa vrátili domov. Musím priznať, mám to tu naozaj rada. Ten duch doby, v ktorej som sa ani nenarodila...

„Zajtra mám v pláne vyraziť skoro ráno. Myslím fakt skoro. Asi okolo piatej.“

„Čo? To sa nám ani neoplatí ísť spať.“

„Nám? Akože ideš so mnou?“

„Nehovor, že ťa to nepotešilo,“ usmial sa na mňa, „a okrem toho, budem si musieť odhlásiť byt. Nemienim tam ostať. Ty tiež nie. Takže sa k tebe nenápadne pripájam na najbližšie dni. Kde pôjdeme?“

„No, to je ten problém. Ja nemám poňatie.“

Damon ani nečakal na moju odpoveď a viac- menej sám pre seba si vravel: „Dánsko- tam bude teraz pekne. Chicago- dobré menu. Vieš, čo myslím. Alebo nejaké Thajsko, Tokio, Las Vegas. Bola si už v Las Vegas?“

Podvedome som sa usmiala nad myšlienkou stráviť nejaký čas na takýchto miestach. Bola som už upír štyri roky a okrem väčších miest v USA som nikde nebola. Aké by to asi bolo túlať sa s Damonom po Thajsku? Vyzeralo by to, akoby sme boli pár. Berie to tak? Pretože ja nie. Zrazu mi začalo byť divné, prečo chce, aby sme niekde išli spolu. Nemal by ma nechať na pokoji? Začalo sa to len nevinnou návštevou Alarica a skončí sa to nejakým Tokiom? Ako sme sa vlastne dostali tak ďaleko?

„Nie, v Las Vegas som nebola. A nezdá sa ti, že to trochu preháňame? Damon, mali by sme si držať odstup. My sme síce už priatelia, ale...“ chcela som to povedať čo najšetrnejšie, „Nechcem ťa v mojom živote.“

Tak toto mi nevyšlo.

„Zatiaľ,“ snažila som sa situáciu vylepšiť, ale asi sa to už nedalo.

„Okej,“ usmial sa, ale mňa jeho chladné a sklamané oči neoklamali.

„Len som si myslel, že ak ideš začínať od nuly, budeš potrebovať pomoc.“

„Toto nie je pomoc, akú potrebujem. Pomoc nie je zbaliť sa a neohliadať sa za seba. Toto bude veľmi komplikované a bude to chcieť čas. Idem do Atlanty, ale nezbalím sa a neodídem hneď. Bude to trvať dlho a sama neviem, čo vlastne idem robiť. Stále ma tam drží veľa vecí.“

„Drží? Fajn,“ precedil cez zuby a pri tom slove si skoro poprežúval vlastnú sánku.

„Aj tak mám cestu na ten smer. Zajtra ráno o piatej.“

Vybehol hore schodmi a zabuchol za sebou dvere. Mne sa teraz rozhodne spať nechcelo. Nemohla som si nevšimnúť, že ako som s Damonom, v kuse ho len zraňujem. Vždy poviem tú najväčšiu hlúposť, ktorá mu len ublíži. Neviem, čo sa to so mnou robí. V každom prípade si budem musieť viac strážiť slovník. Z knižnice som si vytiahla starý román. Ani som nevedela, o čom je. Moje oči čítali slová, ale mozog sa sústredil na iné veci. Asi po desiatich stranách som pochopila, že toto nemá zmysel. Knihu som zatvorila a až teraz som hodlala zistiť, čo som to vlastne čítala. Pýcha a predsudok, Jane Austen. Túto knihu som už pár krát čítala. Keby som sa vedela viac sústrediť, isto by som to spoznala hneď. Páčili sa mi charaktery postáv. Príbeh vždy dával mnoho podnetov pre premýšľanie. Pýcha a predsudky, pýcha alebo predsudky? Len pýcha mi nedala rozmýšľať o jasných a zrejmých veciach jasne. Alebo to boli tie predsudky? Predsudky, kôli ktorým pán Darcy rozoštval pána Bingleyho a slečnu Bennetovú? Alebo to boli tie predsudky, ktoré mi vnucovali nenávistné myšlienky voči Damonovi a nútili ma ho nenávidieť tak, ako kedysi?

Vybehla som hore schodmi do mojej izby, zavrela som dvere a začala hádzať veci do tašky. Vybrala som aj oblečenie zo skrine, pretože sa tam nachádzalo zopár fajn kúskov, nastavila som si budík a ľahla si oblečená na posteľ. Už som nevládala. Nevládala som sa ani prikryť, ani sa prezliecť. Ležala som ako mŕtva ryba na suchu. Hlavou ponorená do periny, nevyzuté nohy mi trčali z postele. Ako som si aj myslela, spánok prišiel rýchlo, no spať pokojne, to nebolo také ľahké. Stále som sa prevaľovala a zdali sa mi tie najdivokejšie sny. Bozkávam sa so Stefanom, bozkávam sa s Damonom, zabíjam Kathrine- alebo zabíjam seba, Damon sedí pri mojej posteli, pretočila som sa na druhý bok, Stefan bojuje s Damonom, Damon znova sedí pri mojej posteli, Damon zabil Stefana. S trhnutím som sa prebudila, utrela si pot z čela. Upíri sa predsa nepotia, teda nie často. Bolo pol piatej v noci, budík ešte nezvonil. Vypla som ho. Uvedomila som si, že ležím vyzutá a prikrytá perinou. Čo z tých záhadných snov neboli sny? Obliekla som sa do pracovného saka a riflí. Vyrazila som dole, akurát, keď sa rozjasnievalo. Damon stál opretý o rám dverí a pozeral jemne osvetlený pás oblohy- znak blížiaceho sa východu slnka.

„O chvíľu môžeme vyraziť. Je ti niečo?“ spýtal sa ma, keď ma uvidel. Musela som vyzerať hrozne. Rozospatá, strapatá a celkovo zničená po takejto noci.

„Som v poriadku. Ťažká noc.“

Vietor, ktorý mi zafúkal do tváre, keď som stála vo dverách, niesol v sebe všetok mráz rána. Striasla som sa od chladu, ale zároveň som sa cítila lepšie. Ako keď po nehoráznej opici vypijete pohár vody. Damon spravil zvláštne gesto, keď si chcel vyzliecť bundu, ale napokon to zamaskoval tak, že z vrecka vytiahol mobil a pozrel sa na čas. Hneď ma napadlo, že sa chcel chovať ako gentleman a ponúknuť mi svoju bundu. Ale asi si spomenul na moje slová „držať odstup„ a nechal to tak. Bolo to milé.

Aby prerušil to trápne ticho, nadhodil: „Nechce sa mi odísť. Je tu teraz pekne, nie?“

„Ehm...“ povedala som neurčito.

„Čo?“

„Nie je tu pekne. Neznášam túto časť. Ani deň, ani noc. Nič.“

„Veď to je na tom to dobré,“ jemne sa usmial, „Môže to byť to, čo budeš chcieť.“

...

Vo chvíli, ako som nasadla do auta sa mi začali znova zatvárať oči. Ako som sa vyzula a sklopila si sedadlo, ma zalial pocit bezpečia a pohody.

„Vieš, kde máš ísť? V noci som toho dosť nenaspala, musím to dohnať.“

„Jasné, že viem. Zobudím ťa, keď budeme v Atlante?“

„No... Hej, niečo na ten spôsob,“ usmiala som sa na neho a zatvorila som oči.

Ak sa vám to páčilo, viete čo máte robiť... :D

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction