OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Naše mŕtve životy 8. kapitola

15.04.2012 (16:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 694×

Keď som kráčala k nemu, moja celá existencia kričala sama na seba: No ták! Obráť sa a uteč. Znova bude všetko také, ako to bolo. Toto nezvládneš. Koho sa snažíš oklamať?

Čuš! Povedala som si. Super, ešte sa aj rozprávam sama so sebou. Jeremy si nových návštevníkov nevšimol a ďalej hádzal tomu psovi kus niečoho, čo kedysi bývala lopta. Už nás delili asi iba dva metre, keď na seba Caroline upozornila nepatrným zakašľaním. Jeremy sa konečne obzrel a lopta mu vypadla z ruky. Stál bez pohnutia, omnoho dlhšie ako je zvykom, keď niekto zbadá po štyroch rokoch svoju sestru.  Teda, aspoň si myslím. Pomalými krokmi sa blížil ku mne a videla som, ako sa mu kolená nepatrne trasú. Inštinktívne som vystrela ruky. Podišla som tých pár krokov k nemu a on padol mi do náručia s prvou slzou, ktorá mu stiekla po tvári. Presne takto som si predstavovala lepší scenár našej vítacej ceremónie. (Horší bol s kolíkom v mojom chrbte.) Ale aj keď som chcela touto častou prejsť racionálne a nenechať sa rozladiť, pretože viem, že aj tak budem musieť odísť, nechala som sa uniesť citmi. Jeremy bol predsa len o pol hlavy vyšší odo mňa a mne akurát po jeho svalnatom ramene stekali prvé slzy. Strašne moc mi chýbal.

„Elena, kde si toľko bola?“ povedal cez vzlyky a ešte silnejšie si ma pritlačil k telu. Bolo milé uvedomiť si, že sa ma nebojí. A naopak, to bolo nemilé, pretože sa mi bude odchádzať ešte ťažšie.

Na jeho otázku som mu neodpovedala. Brala som to iba ako rečnícky obrat, ktorý sa používa pri stretávaniach. Keď som len mlčala, Jer pokračoval.

„Sľúb mi, že už neodídeš,“ povedal a ja som vycítila ostražitosť v jeho hlase.

„Jer, to nejde,“ šepla som. Nechcela som mu klamať. Nezaslúžil si to. Odtiahol sa odo mňa a na dve sekundy si ma premeriaval pohľadom. Potom jeho oči skočili na niečo za mojím chrbtom a naraz sa zväčšili.

„Čo tu robí on?!“ spýtal sa ostražito so zhnuseným tónom.  Slovo „ON„ zo seba vykašľal, ako keby šlo o niečo nanajvýš nechutné v pokročilom štádiu rozkladu. Automaticky som vedela, kto to za mnou môže stáť. Ani som sa neobzrela.

„Och, Jeremy. To je okej. Sme v pohode,“ snažila som sa mojím nedbanlivým tónom umierniť Jeremyho

„Sme v pohode? Elena, ty nie si v pohode.  Bože môj, čo je to s tebou? Pamätáš si, kôli komu si musela odísť? Áno! Bol to on! A ty mi povieš, že to je okej?“

„Odpustili sme si. Nemá zmysel sa stále hrabať v minulosti.“

„Toto sa mi snáď iba sníva,“ pokrútil hlavou, pustil moje ruky a pobral sa smerom k domu.

„Jeremy? Jeremy, stoj!“

Utekala som za ním, až som prišla do kuchyne.

„Jer, dlho tu nebudem, tak sa nehádajme. Prosím.“

„Čo? To už chceš zase odísť?“

„Nemôžem tu zostať. Pochop... Nezmenila som sa už pár rokov.“

„Nie, práveže si sa zmenila.“

Zdvihla som obočie a nabádala som ho, aby pokračoval. Vôbec som totiž nevedela o čom vraví.

„Keby si sa nezmenila, nikdy by si nechcela odísť.“

Toto ma dostalo. Znova som ho objala a ospravedlňovala som sa mu. Nasledujúcu pol hodinu sme sa rozprávali, povedal mi o svojom zasnúbení s Bonnie a o tom že teraz býva tu, v dome. (To vysvetľovalo ten poriadok.) Ďalej som mu ja povedala, kde bývam a vysvetlila som mu všetky dôvody, prečo tu nemôžem ostať. Nakoniec, samozrejme, pochopil. Vedel, ako to chodí pri upíroch. Bola som mu vďačná, že sa na môj život nepýtal viac, ako bolo nutné. Nechcela som mu to rozprávať. Mohlo by nás to zblížiť ešte viac a to som nechcela. Nakoniec sa ma spýtal presne tú otázku, ktorú som si pokladala čoraz častejšie.

„Prečo si neprišla už dávno?“

„Hanbila som sa.“ (Nemalo zmysel klamať) „Za to, že som vás tu nechala.  Caroline to zvládla bez toho, aby zdrhla. A čím dlhšie som bola preč, tým bolo vrátenie sa ťažšie. A aj tak som si nahovárala, že bezo mňa ti je lepšie.“

Zrazu mi zazvonil mobil. Bola to SMS. Vytiahla som ho a zistila som, že mi ju poslal Josh. Vlastne, toto bola už druhá. Tú prvú som ani nepočula.

Kde toľko si? Povedala si mi, že mi zavoláš, ako prídeš. Prešlo dvanásť  hodín! Ozvi sa mi.

To bola prvá naštvaná SMS-ka a bála som sa, čo bude v tej druhej. Veď nakoniec, mal pravdu. Mala som mu už zavolať pred... proste dávno.

Dopekla Elena Gilbertová! Mám o teba hrozný strach, či ťa ten psychopat neroztrhal na krajnici. Ozvi sa mi do hodiny, lebo povolávam národnú gardu! Kto tu koho vychováva? PS: A čakám že mi vysvetlíš pár vecí...

Toto bolo zlé.

„Jer, musím si zavolať. Počkaj minútku.“

Vyšla som vonku, sadla si do hojdačky na prednej terase a vytočila Joshuove číslo. Ani nie po polovici prvého pípnutia sa mi ozvalo:

„Si v poriadku?“ (Žiadne „Ahoj„)

„Hej, hej, som v pohode. Akurát som toho mala veľa. Prepáč. Zabudla som na teba.“

„Ouuu! Len dúfam, že táto veta v tvojej hlave znela lepšie, ako nahlas,“ zasmial sa a v hlase mu bolo počuť čistú úľavu, zjavne z toho, že som v poriadku.

„Čo za pár vecí som ti to mala vysvetliť?“ spýtala som sa, ale hneď ako som dopovedala, spomenula som si. Detinsky som sa pacla rukou do čela, pretože sa mi v mozgu začal vynárať obraz dobitého a krvavého Willa ležiaceho na zemi v kuchyni.  Pripadalo mi to ako pred sto rokmi. Bolo veľmi nezodpovedné ho tam nechať len tak. Josh má ešte slabšie ovládanie ako ja. A pritom som ja mala čo robiť, keď som ho videla, ale aj tak! Nemali sme ho tam tak nechať. Dúfam že mu Josh nič nespravil.

 „Vieš, čo to bolo, utierať tú krv na dlážke? To bola jeho? Čo sa stalo? Skoro som... No veď vieš...“

Ak iba skoro, je na tom lepšie ako ja.

„Damon sa s ním tak trochu pohádal. Počkaj. Keď si utieral len krv, znamená to, že nebol doma?“

„Temný Rytier má u mňa plusový bod. Nie nebol. Čo si čakala?“

„Veď nič, nič...“

(V skutočnosti to znamenalo neodškriepiteľný fakt, že Will je nažive.)

„Myslela som si, že sa aspoň bude unúvať si po sebe poupratovať sám. Takže si ho vôbec nestretol, hej? Keď ho stretneš, tak si dávaj pozor. Nebude moc priateľsky naladený.“

„Dúfam, že spoznám rozdiel. Čo sa stalo? Myslím tak podrobnejšie?“

„Ehm... Will uvidel Damona u nás doma. Ráno. A keďže jeho som nechala celú noc na tej stanici, vyzeralo to... Vieš si predstaviť. Určite to nevyzeralo tak, ako to malo vyzerať. A on sa nahneval a udrel ma. Potom sa pobili oni dvaja. Teda, ak sa to dá nazvať súbojom,“ vysvetlila som mu v skratke.

„Fúha, zdá sa, že mu na tebe naozaj záleží,“ a snažil sa potlačiť sarkastický tón v hlase. Ja som to prehliadala.

„Samozrejme, že mu na mne záleží. Veď spolu žijeme. Len si to zle vysvetlil.“

Josh sa zasmial: „Ja som myslel toho... ako sa volá?“

„Damon!“ skríkla som naštvaná do telefónu. Po prvé preto, lebo už by si mohol konečne zapamätať jeho meno a po druhé preto, lebo mal možno pravdu.

„Áno?“ zvolal vystrašený Damon a vybehol zo záhrady. Asi si myslel, že som ho volala.

„Čo? Ty nič! A choď do vnútra. Nikto ťa tam nezabije.“

Sledovala som, ako Damon prevracia očami, prechádza okolo mňa, otvára dvere, zatvára. Až teraz som si priložila mobil k uchu.

„Som späť.“

„Čo si to ro...? A vlastne mi to je jedno. Okej, aj tak už končím, len som rád, že si v poriadku. Kedy asi prídeš?“

„Vôbec neviem. Zajtra? O týždeň?“

„Fajn ale zavolaj vopred, nieže sa objavíš vo dverách len tak. Musím poschovávať tie striptérky, drogy a chľast.“

„Určite sa neozvem. Niekto klope, idem,“ povedala som so smiechom, „Ahoj.“

„Čau.“

Zrušila som hovor a vrátila som sa do obývačky, kde ma ovalila do tváre tá najhustejšia atmosféra, akú som si vedela predstaviť. Jeremy sedel vo vzdialenejšom kúte miestnosti, otočený tvárou na mňa. Damon sedel na pohovke oproti nemu, chrbtom na mňa a medzi nimi v kresle sedela Caroline s notebookom na kolenách a snažila sa splynúť s čalúnením.

Hustú atmosféru prerušila Carol: „Kto to bol?“

Ani som sa nenadýchla, Damon za mňa prevzal iniciatívu a odpovedal: „Taký jeden pseudo- Jeremy“

Toto si snáď robí srandu! Čo takto povedať rovno: Jer, našla som si za teba niekoho iného o koho sa starám, ty môžeš ísť kade ľahšie.  Znova na mňa prišla tá chuť mu niečo vraziť do hrdla. Ovládla som sa a len som mu zašepkala: „Drž hubu!“ Počul to len on, a možno aj Caroline. Jer určite nie.

„Nie, nie. Je to jeden mladý upír, o ktorého sa starám. Má to teraz ťažké,“ koncu som dala zvlášť smutný ton a dúfala som v moje herecké nadanie.

„Veď vravím. Pseudo- Jer.“

Ani to nedopovedal a už som zvierala v ruke ceruzku, ktorá bola položená na stolíku pri poznámkovom bloku a telefóne. S koncom vety som mu do chrbta zaborila ten kus dreva. To bol pocit! S Damonovým „Aaaa„ som videla Jeremyho úsmev a Carolinein pobavený výraz. Asi si obaja mysleli, že toto je to najmenej, čo by som mu mala spraviť. Damon si potom v tichosti vytrhol z ramena ceruzku a odhodil ju na stôl, akoby sa nič nestalo. To už som ja ale stála pri Jememym.

„Už naozaj budeme musieť ísť. Zabudli sme sa v nemocnici zastaviť po krv,“ povedala som. Jeremy pri tejto vete nepatrne pokrčil tvár, ale hneď ju vyrovnal. Ja som si to však všimla a uvedomila som si jednu vec. Tak zásadnú, že mi zrazu prišlo divné, že som si na ňu spomenula až teraz.

Som upír. Jeremy to vie. Až prvá zmienka o krvi mu trošku skrivila tvár zhnusením. Avšak, keď som sa s ním stretla, nestretla som sa s ním ako jeho sestra, ale aj ako upír. A on to vedel. Ani náznak strachu alebo zhnusenia. Privítal mňa a nie to, pred čím som ho toľké roky chránila. Zrazu za zaliala vlna sympatií k Jeremymu. Práve teraz sa mi odchádzalo ešte ťažšie.

„Prídeš ešte?“

Usmiala som sa na neho. Vytiahla som mu z vrecka mobil a naťukala doň svoje číslo. Následne som si prezvonila a jeho mobil som mu vložila do ruky.

„Teraz už budem musieť,“ povedala som so smiechom.

„To teda áno. Ešte si ani nestretla moju Bonnie.“

Slovíčko „moju„ dodalo celej vete milý a zaľúbený podtón. Ďalšie sympatie k jeho osobe. Ale mne to pridalo len ďalšie obavy. Bonnie stále nemá rada upírov. Veď kto by nás aj mal vyslovene rád, nie? Ale Bonnie našu existenciu neschvaľovala. Mala to napísané v pohľade, keď som ju videla naposledy.  Ju stretnúť nechcem. Hoci bola moja kamarátka.

Jeremymu som na obe líca vtisla po jednom bozku a Caroline som objala.

„Zastavíme sa v tej nemocnici. Nechceš ísť s nami? Nech nekradneme často,“ spýtala som sa jej.

„Ja? Určite nie. Prestala som. Teda, žijem na zvieracej,“ vychŕlila zo seba a ja som videla, ako jemne poskakuje od nadšenia. Ja som stratila reč.

„Uau! Carol... Uau! To... To je úžasné! Ja som to vôbec nevydržala. To je úžasné!“

„Ja viem. Aj keď mám samozrejme problémy. Je to na nevydržanie, ale stojí to za to!“

Naposledy som sa na nich usmiala a vybehla z dverí, ktoré nechal Damon otvorené. Videla som ho, ako nasadá do auta a čaká na mňa. Teraz niečo zažiješ, chlapče. Pomyslela si. Nasadla k nemu do auta a skrížila si ruky na prsiach. Znova ju chytal ten tyk, kedy sa bojí, že jej jedna vyletí. Auto sa rozbehlo v absolútnej tichosti cestujúcich.

„Vynikajúce. Skoro dokonalé!“ zvolala sarkasticky Elena, „Ale nie perfektné. Skús nabudúce všetky vzťahy v miestnosti pokaziť len svojou prítomnosťou!“

„Nepreháňaj. Len som si ťa doberal.“

„To si naozaj myslíš?“ chvíľu mlčala, „Ty si to naozaj myslíš! Panebože! Nechci, aby som verila tomu, že toto bolo doberanie. Povedať Jeremymu, že som si za neho našla náhradu! Čo ty si za človeka?“

Myslela to skôr ako rečníčky obrat, hoci teraz to vyznelo naozaj zvláštne. Damon len pobavene zdvihol obočie. Elena pocítila, že tieto rozhovory s Damonom nemajú cenu. Rezignovala a zahľadela sa von oknom, aby mohla otočiť hlavu preč od neho.

„Čo si si vlastne myslel?“ zašepkala, zahľadená do nočnej oblohy.

„Veď to je ten problém. Nič. Ja neviem. Mne je jedno, čo poviem. Moc sa nad tým nezamýšľam. Až potom...“

„Ty sa celkovo zamýšľaš nad vecami až potom, ako ich urobíš.“

Až potom si uvedomila, že táto veta presne popisovala situáciu s jej premenou. Sľúbila si, že to nebude rozpitvávať, ale ako zistila, jej sľuby pri Damonovi sú nanič. Aj tak pri ňom na všetky predsavzatia ihneď zabudne.

„Mne je už trápne sa ti ospravedlňovať, lebo aj tak spravím nejakú hlúposť. Kašlem na to. Radšej to o týždeň vezmem tak hromadne.“

„Nečakala som, že sa mi ospravedlníš. Načo? Poďme po tú krv.“

Žiadať nejaké komentáre by bolo asi drzé, ale no a čo? :D Takže prosím...

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Naše mŕtve životy 8. kapitola: