Naše mŕtve životy 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elena žije v Atlante. Stal sa z nej upír a dokonca jedného vychováva. Žije s neznesiteľným chlapom a neustále si myslí, že musí trpieť a pykať za minulosť o ktorej nikdy nehovorí. O bratoch Salvatorovcoch nepočula viac ako 4 roky. Ako sa mohlo všetko tak pokaziť? Kto vlastne Elenu premenil? Dobehne ju jej minulosť pred ktorou stále uteká? Samozrejme. Veď čo by to bol za príbeh bez našich obľúbencov.

28.03.2012 (19:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 653×

Zobudila som sa ešte skôr, ako zazvonil budík. Lenivo som sa prevaľovala v posteli a pozrela na hodinky. Dokelu! Budík zvonil už pred trištvrte hodinou! Rýchlo som vybehla z postele a začala si umývať zuby. Damon tu bude za pätnásť minút a ja vôbec nie som pripravená na odchod. Z kúpeľne som vybehla ešte s pastou okolo úst a už aj som si obliekala džínsy a tričko. Nič špeciálne, ale na účel mojej cesty úplne postačujúce.

„Myslel som si že keď si ten budík vypínala, tak to znamenalo, že si hore,“ poznamenal Josh, ktorý si akurát balil veci do školy a značne sa bavil na tom, ako pobehujem po byte.

„No áno, to som si myslela aj ja. Nemal by si už ísť do školy?“

„Hej hej. Za päť minút vyrážam.“

Zrazu zazvonil zvonček. Pribehla som k dverám a otvorila ich. Uvidela som Damona, celého v čiernom(typické), ako sa ležérne opiera o rám dverí.

„Dobré ráno, vidím že si nachystaná a môžeme vyraziť,“ povedal s úsmevom, keď videl moje nerozčesané vlasy, neupravený vzhľad a celkovú nepripravenosť.

„Môj budík ma zradil. Nezvonil dosť nahlas,“ snažila som sa tiež reagovať s humorom, ale bol to veľmi slabý pokus. Nastalo ticho a obaja sme vedeli, nad čím rozmýšľame.
Pozvať alebo ho nepozvať dovnútra? Ak ho nepozvem, určite to pochopí. Poznám najmenej desať naozaj presvedčivých argumentov, ktorými som sa mohla oháňať. Proti nim stál však len jeden, ale zato sa mi zdal taktiež veľmi dôležitý. Práve pozvanie do môjho bytu by mohlo byť považované za akt dôvery a za symbol prímeria. Stále vo mne pretrvával pocit že Damonovi niečo dlhujem. Zranila som ho tak strašne, že toto malé gesto na uzmierenie bolo vlastne to najmenej, čo som mohla urobiť. Taktiež som si zarazená uvedomila, že fakt, že to bol on, kto ma vlastne premenil, začínam posúvať do úzadia.

Odstúpila som odo dverí a uvoľnila mu cestu do bytu.

„Poď ďalej.“

Najskôr nesmelo presunul nohu cez prah dverí, ale potom bez ostychu nakráčal do bytu. Skúmavo sa pozrel na Joshuu, ktorý si akurát balil veci a prešiel rovno do obývačky, kde sa rozvalil na pohovke.

„Čo si sa zbláznila? Toto nedopadne dobre. Idem do školy, chcem, aby si sa mi ozvala, keď budeš mať čas,“ šepkal pri odchode z bytu rozladený Josh. Niekedy som si kládla otázku, kto sa vlastne stará o kolo.

„Dobre. Ahoj. Mám ťa rada,“ povedala som mu, a vtisla som mu pusu na líce.

Zabuchol za sebou dvere. Ja som rýchlo pokračovala v balení. Vedela som, že sa už naraňajkovať nestihnem, tak som si vrecúško s krvou vložila do tašky. Vbehla som do kúpeľne a rozčesávala som si vlasy. V tom som počula buchnutie dverí. Josh si asi niečo zabudol. Alebo žeby Damon odišiel? Vrátila som sa do chodby, aby som zistila, čo sa deje. Keď som uvidela Willa, ako sa vyzúva, zalapala som po vzduchu, kefa mi vypadla z ruky a nechtiac som tým na seba upozornila. Tieto zvuky prilákali z obývačky aj Damona, ktorý teraz stál opretý chrbtom o stenu a pozeral, čo sa bude diať. Ani nie o dve dlhé sekundy sa Willovi vrátila reč, keď ma uvidel s cudzím chlapom v našom byte.

„Kto je to?“ začal so zvýšeným hlasom.

„Kto je to sa pýtam! Nechala si ma čakať na polícií. Kôli nemu? Odpovedz!“

Nemala som uspokojivé vysvetlenie na danú situáciu. Môj mozog bol plne zamestnaný tým, že si želal, aby sa táto situácia vôbec nestala. Zo všetkých možných scenárov dnešného rána, bol tento ten najbizarnejší a najnepravdepodobnejší. Stále som mlčala. Will sa začal ku mne blížiť a ja som začala cúvať do kuchyne. Damon sa len ticho opieral o stenu ako stĺp. Nechcel sa do tejto situácie vôbec miešať alebo bol dokonca zvedavý, ako z nej vykorčuľujem a bavil sa na tom.

„Kto to je? Há? Ty ma podvádzaš, zatiaľ čo som vo väzení a ani sa neobťažuješ ho ráno vyhodiť z bytu? Ty cundra! Ako sa opovažuješ?“

„Ja... Nie je to tak, ako to vyzerá,“ vypadlo zo mňa. Táto otrepaná fráza však dokonale vystihovala našu situáciu. Stále som cúvala hlbšie do kuchyne, až som sa musela oprieť o kuchynskú dosku. Will na mňa zúrivo zazeral a kričal po mne.

„Toto bolo naposledy, čo som ťa pustil z očí! Už nikdy neopustíš tento byt! Ty patríš mne! Čo si o sebe myslíš ty špinavá cundra?“

Jeho ruka sa natiahla dozadu a udrela ma po líci. Vzápätí preletel vzduchom cez celú kuchyňu a po stene sa zviezol až na zem. Bleskurýchle ho Damonova ruka chytila pod krk a zdvihla popri stene do vzduchu. Will divoko kopal nohami a začal sa dusiť.

„Damon,“ zapišťala som. Ani sa neobzrel.

„No tak, Damon! Veď ho zabiješ! Prosím, pusti ho,“ hovorila som hysterickým hlasom. Damon sa tváril, že ma nepočúva. Začal hovoriť na Willa, ktorý ešte stále pár centimetrov nad zemou kopal nohami.

„Už. Nikdy. Sa. Jej. Nedotkneš.“

Každému slovu dal osobitý dôraz a výhražný tón. Potom sa priblížil k jeho krku a už som ho v mysli videla, ako sa mu zahryzáva do tepny. Pribehla som k nim a snažila som sa ich oddeliť. S Damonom moje snaženie nijako nepohlo. Málokedy som ho videla v takomto stave. Vyzeral ako... upír. Najčistejšia a najjasnejšia definícia upíra.

„Ak áno, zabijem ťa. Rozumieš?“ zašepkal mu napokon do ucha a odtiahol sa od neho. Will vydal zo seba zvuk, ktorý som považovala za súhlas. Damon ho konečne pustil a on sa zosypal na zem polomŕtvy a fialový.

„Ty bastard!“ zapišťal posledným dychom, keď si masíroval krk.

Damonova odozva na seba nenechala dlho čakať. Len sa zahnal a vrazil svoju päsť Willovi medzi zuby. Toto ho istotne zabilo, pomyslela som si. V bezvedomí ležal na zemi, ústa dokrvavené, krk fialový. Neschopná slova som zostala stáť a moja pozornosť sa pomaly presúvala sa krv, ktorá mu kvapkala až na podlahu. Rezáky sa mi začali bolestivo vysúvať a oči sa mi zmenili na skrivené štrbiny. Nevedela som odolať a vrhla som sa na zem. Damon ma schytil za ruku a ťahal ma z kuchyne von, cestou zobral moju tašku, bundu a zabuchol za nami dvere. V tichosti ma dotiahol až k autu. Zavrel za nami dvere a naštartoval.

Zhlboka som dýchala čerstvý vzduch z otvoreného okna, aby som sa ukľudnila. Prechádzala som si posledné minúty a našla som zopár ďalších dôvodov, prečo som Damona nemala pozývať ku mne do bytu.

„Mala by si sa-“ začal, ale hneď som ho prerušila.

„Ešte na mňa nehovor. Proste... Proste buď ticho!“ povedala som mu. Ani ma neprekvapilo, že ma neposlúchol.

„Mala by si sa napiť tej krvi, čo máš v kabelke.“

Prekvapivo to bol dobrý nápad. Načiahla som sa pre tašku, ktorá bola na zadnom sedadle a vytiahla z nej moje raňajky. Ten pocit je neopísateľný. Asi po minúte ticha sa znova ozval Damon.

„Môžem aj ja?“

„Nie.“

„Ale no tak. Moja je v kufri.“

Podala som mu krv a dala som si záležať na tom, aby som sa na neho ani nepozrela. Keď mi ju podával naspäť, konečne som nabrala odvahu vysloviť nahlas moje obavy, ktoré mi už hodnú chvíľu ležali v žalúdku.

„Zabil si ho?“

„Ale jasné, že nie! Viem predsa, čo si môžem dovoliť,“ povedal so skrivenou tvárou a predstieral urazeného.

„Vieš? Tak to máš trochu pokrivené mierky pre to, kam až môžeš zájsť!“

„Keď hovoríme o pokrivených mierkach, ako so sebou môžeš nechať tak zametať?“

Nadychovala som sa na protest, pretože tieto slová som už raz počula, ale z úst niekoho iného. On ma však prerušil.

„Nie, nič nehovor. Všetko som to pochopil, keď som vošiel k tebe do bytu.“ Bolo milé, že to pochopil aspoň on, pretože ja som nemala tušenie, o čom vraví.

„O čom to hovo...“

„Je to také priehľadné Elena. Po prvé, to čo som urobil, si ty mala urobiť už dávno. Ale po druhé, prečo si myslíš, že ty si tá, ktorá má trpieť? Ale vážne. Zamysli sa nad tým. Máš byť jediný šľachetný a nešťastný človek v okolí? Bývaš s chlapom, ktorý ťa neustále tyranizuje a mláti. Staráš sa o malého pseudo- Jeremyho, aby si si vyliečila nejaké vychovávateľské komplexy z minulosti a pritom stále strkáš hlavu do piesku a nechávaš, aby po tebe ostatní dupali.“

„To nie je pravda... On... On ma ukľudňuje a drží ma na uzde, aby som nikomu neublížila. Vôbec nevieš, o čom hovoríš,“ hovorila som dosť rozrušená a bolo mi to počuj aj na mojom roztrasenom hlase.

„Že nie? Ja som tu jediný, kto vie, o čom hovorí. Poznám ťa. Veľa sme toho spolu prežili a viem, že za túto situáciu môžem prevažne ja. Ale ja som zabudol na veci, ktoré sa stali. Otriasol som sa a pokračujem ďalej. A preto prosím aj teba, aby si sa odpútala od minulosti a začala žiť. Nie sa trestať za veci, za ktoré nemôžeš.“

„Nemôžem? Damon, ja si zaslúžim trpieť presne tak, ako trpím. Tam, kde som, som sa dostala kôli mojej márnivosti a chamtivosti. Ty si mi vylial svoje srdce do dlaní a ja som po ňom podupala a zahodila tvoje city pre chabú, vyblednutú spomienku na Stefana.“

„Elena, trochu to preháňaš, „Vylial srdce, zahodila tvoje city„“ afektovane napodobnil môj hlas a uškrnul sa.

„Počúvaš sa? Vidíš, ako si to všetko moc berieš? Ja som sa cez to preniesol a ty sa len babreš v minulosti. Mohla by si začať trochu žiť. A mimochodom, keď už sme pri tom obviňovaní, bol som to ja, kto ťa zabil. Nebudeme sa už v tom vŕtať dobre? Ja už sa znova isto ospravedlňovať nebudem, aj keď je na to teraz možno znova vhodná doba,“ na konci jeho monológu sa zasmial, aby trochu potlačil tú hustú atmosféru. Toto bol dôvod prečo som s Damonom vychádzala ťažko. Skrátka sa okolo nás tá minulosť točila aj keď sme nechceli. Chvíľu bolo ticho, Damon pustil rádio a začal si prstami bubnovať po volante.

„Ako je vlastne možné, že ty s tým mladým môžete chodiť po slnku?“

Zamávala som mu pred očami prsteňom, ktorý som mala na prste.

„To mi došlo,“ povedal urazene, „Ale odkiaľ ho máš?“

„Predtým ako som odišla z Mystic Falls, som sa zastavila u Bonnie.“

Damon sa zatváril zhrozene, akoby sa práve dozvedel niečo naozaj nepríjemné. Povedala som niečo zlé? Nenechala som sa rozhodiť, a pokračovala som.

„Nechala som si spraviť aj jeden náhradný, pre každý prípad. Vtedy som ešte nevedela, že ho dám Joshovi. Je síce dievčenský, ale nosí ho na retiazke okolo krku a funguje to.“

„Takže si sa rozprávala s Bonnie po tom ako si sa stala upírom? Ako si to dokázala?“

„No ono vlastne o rozprávanie moc nešlo. Keď otvorila dvere, snažila som sa dostať dnu. Nešlo mi to a ona ihneď pochopila. Poprosila som ju len o začarovanie prsteňov, ktoré som jej vhodila do domu. Ona sa so mnou moc nerozprávala. Neviem či od šoku alebo od znechutenia,“ povedala som a veľmi som chcela potlačiť zatrpknutý tón.

„Ako si sa vlastne dozvedel o Alaricovi?“ teraz som bola s otázkami na rade ja.

„Bol som v Mystic Falls vybaviť si nejaké veci a počul som, ako sa o tom rozprávajú dve učiteľky.“

„Ako bol na tom, keď si ho videl naposledy?“

„Ehm... Vlastne som ho ešte nevidel,“ priznal s pokrčeným čelom. Vyzeral ako človek čo je pripravený na vec, ktorá mu je nepríjemná. Teda, určite som si tieto príbehy k jeho výrazom len domýšľala, ale lepšie mi to pomáhalo odhadnúť jeho emócie.

„A to si hneď ako si sa to dozvedel utekal za mnou? Aké šlachenté,“ povedala som sarkasticky a musela sa usmiať.

„Pokojne si ho mohol ísť pozrieť aj bezo mňa. Počkaj!“ V tom mi to došlo!

„Ty sa tam bezo mňa ukázať ani nemôžeš! Zabili by ťa. Bonnie, Caroline aj Jeremy. Všetci to od Bonnie vedeli. To že si ma premenil ty. Bojíš sa! Priznaj si to,“ musela som sa smiať.

Nechápem, prečo ma to skôr nenapadlo. Bolo to také zjavné. Všetko okolo tej cesty do Mystic Falls. Ako trval na spoločnej ceste a spoločnej návšteve. Pri Alaricovej posteli sú určite nepretržite všetci naši známy. Keď sa tam ukáže so mnou a zohrá dojem „všetko je medzi nami v pohode„ bola tu aspoň malá šanca že ho Bonnie neumučí pohľadom hneď na mieste. Jedno som ale musela uznať, bolo jednoznačne obdivuhodné, ako ďaleko dokázal Damon zájsť, len aby mohol vidieť starého priateľa. Momentálne vyzeral ako keby si prežúval vlastné zuby. Oči držal priklincované na ceste a rukami pevne stláčal volant.

„Vôbec to tak nie je. Musíš si prestať myslieť že sa všetko točí len okolo teba,“ povedal, ale ja som sa nemohla prestať smiať

„No, jasné... Neodbiehajme však od témy. Môžeme sa ešte chvíľu sústrediť na fakt, že sa do Mystic Falls nechceš vrátiť bezo mňa, lebo sa bojíš že ti miestny obyvatelia rozkopú zadok? Náramne sa na tom totižto bavím.“

Smiala som sa na plné kolo a pridala hlasitosť rádia. V tento vzácny okamih som sa cítila dobre. Takýto pocit som už dávno nezažila. Damon len pokrútil hlavou a povzdychol si.

„Počuj... Prestaneš sa už rehotať? Vieš ako nemám rád tieto zbližovacie jazdy, ale dávno som sa ťa chcel spýtať,“ nadýchol sa, akoby si chcel dodať odvahu, „Ako si to vlastne zvládla po premene?“

Toto bola jedna z vecí, pri ktorých som prisahala sama sebe, že ich nikomu nepoviem. Nikdy. Cítila som hanbu, aj ľútosť. Pamätala som si každého jedného chlapca ktorého som zabila, lebo sa zo mňa stal šialený psychotický maniak. Áno, sama sebe si tieto slová dokážem povedať. Vo mne však aj zostanú. Mám sa moc rada na to, aby vo mne ostatní videli to, čo v sebe vidím ja.
Musela som si prečistiť hlas a znova usporiadať myšlienky.

„Ehm... fajn,“ povedala som priškrteným hlasom.

Damon sa zasmial, pretože asi videl, že v klamaní som sa počas tých rokov ani trošku nezlepšila.

„Elena, už sme tak úspešne začali s tou úprimnosťou a teraz to ideme kaziť? Je mi to jasné. Zabila si pár ľudí. Kto ale nie? Nič si z toho nerob...“ musela som ho však prerušiť. Jeho vyjadrovanie bolo tak necitlivé a neľudské. Skrátka, celý on.

„Nemusíme sa rozprávať, len aby sme zabíjali čas. Môžeme byť aj ticho,“ povedala som chladne a Damon v momente zavrel ústa.

Ďalej sme sa viezli prevažne v tichosti. Behom cesty sme si už len prehadzovali zdvorilostné frázy ktoré sa skôr podobali mojim obchodným rokovaniam. Pomaly sme sa blížili k Mystic Falls.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction