OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Naše mŕtve životy 4. kapitola

24.03.2012 (15:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 754×

Zmena atmosféry, chlad a ticho mi konečne zavreli moje vysmiate ústa. Po chvíľke som zvážnela. Kráčali sme mlčky vedľa seba, každý zahrabaný do svojich myšlienok. Mala som zvláštny pocit, že teraz sa môžem spýtať na všetko, na čo som za triezva nenabrala odvahu. To bolo veľmi nebezpečné. Myslela som na Stefana, či o ňom nemá nejaké správy, či sa na mňa nepýtal, keď ho stretol.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ začala som opatrne.

„Myslím, že viem, čo chceš vedieť.“

„Nemyslím si. Ale spýtať sa to už chcem dlho a pri troche šťastia si to pamätať aj tak nebudem.“ Znova som sa rozosmiala a pritom nešikovne prepletala nohami.

„No tak len do mňa!“ povedal so smiechom a pritom teatrálne roztiahol ruky, akože je pripravený na paľbu. Ak by som neplánovane nezmenila smer môjho kroku, isto by som znova skončila na zemi.

„No chcela som sa spýtať... Vlastne ma už druhýkrát zabiť nemôžeš,“ rozosmiala som sa. „No, takže, nepočul si niečo o Stefanovi?“

Bála som sa, ako zareaguje, ale zmienku o mojom bývalom vzal celkom dobre. Chvíľu mlčal, ale potom sa rozhovoril.

„Nie, nepočul. Vlastne hej, párkrát som narazil na jeho prácu. Vieš, čo myslím. Keď vidíš roztrhané telo, tak ako by to žiadny iný upír nedokázal, je to on. Pár jeho hračiek som videl na severozápade a ďalšie v Kalifornii.“

„Ale jeho osobne si nestretol, však?“

„Nie.“ 

Znova sme chvíľu mlčali. Ja som kráčala domov a Damon šiel popri mne.

„Kde ty vlastne ideš?“ Spýtala som sa ho.

„Najskôr dám pozor, aby sa tvoje opité nohy dostali domov bez ujmy na zdraví. Potom pôjdem domov.“

„Kde bývaš?“

„Asi hodinu cesty autom. V tom malom meste pri Atlante. Decatur city.“

„Je zaujímavé, že bývaš relatívne blízko a až teraz si zistil, že tu bývam a vyhľadal ma.“

Začal sa smiať.

„Elena, niekedy fakt rozmýšľaš ako hlupák. Naozaj si myslíš že som ťa náhodou našiel a hneď som ti prišiel vyrozprávať všetky novinky? Ale prosím ťa! Hľadal som ťa asi týždeň po celých štátoch a našiel ťa len pomocou ovplyvňovania pár veľmi vplyvných ľudí z minis... to je vlastne jedno. A keď som ťa našiel, tak ďalší týždeň som sa odhodlával sa ti vôbec ukázať na oči.“

„Prečo?“

„Prečo?“ Znova sa smial. „No prečo asi? Pre to, ako si reagovala, keď si ma stretla. Vlastne si to zobrala ešte dobre. Myslel som na scenáre, kde ma naháňaš s dreveným kolíkom v ruke.“

„Stále k tomu nemám ďaleko,“ šepla som si potichu, ale samozrejme ma počul.

„A dokonca k hlavnému dôvodu mojej návštevy som sa ešte ani nedostal.“

„A to je?“

„Chcel som sa ti ospravedlniť, predsa.“

Ó nie! Už to bolo naozaj trápne. Ten pocit dejavu  a kolotoč fráz „chcem sa ti ospravedlniť„.

„Damon. Ešte raz toto budem musieť počuť a zariadim, aby zo srdca trčal kolík mne.“

Vtom ma Damon silou, ktorej som nemohla vzdorovať, pritlačil o múr na ulici. V očiach mal znova ten šialený výraz a dýchal nerovnomerne. Môj dych bol tiež nepravidelný zo strachu, čo teraz bude nasledovať.

„Čo robíš? Si opitý. Pusti ma! Chceš ma zabiť? Zase?“

„Buď aspoň na chvíľu ticho a počúvaj, pretože ja už takto ďalej nemôžem.“

Nevedela som, čo mám od neho čakať. Bol pri mne neznesiteľne blízko. Z jeho dychu som cítila whisky a krv. Pozeral sa mi do očí a ja som sa nemohla pohnúť. Alebo som sa nechcela.

„Prepáč,“ tomu slovu dal veľmi výrazný a zúfalý podtón.

„Prepáč, že som sa nevedel ovládnuť. Prepáč, že som ti skazil celý život. Prepáč, že som ťa potom nechal samú. Prepáč, že som to všetko pokazil. Prepáč, že som nevedel akceptovať tvoje pocity. Prepáč, že som taký strašný idiot. Je mi to všetko hrozne ľúto.“

Hovoril ako blázon. Rukami mi už nedržal plecia ale hlavu po stranách. Svoju hlavu držal len pár centimetrov od mojej a nútil ma sa mu pozerať do očí. Nie, hypnotizoval ma. Slová sa z neho vyplavovali a ja som si len želala, aby už prestal. Naozaj som to nechcela počúvať. Nič to nezmení a aj tak nie som schopná mu odpustiť. Sú veci, ktoré sa proste nedajú zmeniť. On stále len vravel a vravel a ja som ho už musela zaraziť.

„Prestaň už!“

„Nie, Elena! Počúvaj ma! Ja už takto ďalej nemôžem. Prosím, odpusť mi, lebo sa zbláznim. Prosím.“

Nikdy som ho nepočula, že by ma o niečo prosil. Tieto slová nepatrili do jeho slovníka. Ja som len nemo pokrútila hlavou s jemne otvorenými ústami.

„Nie, Damon, ja proste nemôžem. Prepáč,“ jemne som mu pozerala do očí a čakala, kým sa upokojí. Jeho zovretie okolo mojej hlavy pomaly poľavovalo a potom už iba stál oproti mne, so sklonenou hlavou.

„Vidíš ako sa kôli tebe dokážem správať? Nie som sám sebou. Prepáč,“ zašepkal.

„Už sa mi musíš prestať ospravedlňovať,“ pokúsila som sa o prívetivý tón.

„Zajtra okolo ôsmej prídem k tebe,“ povedal a začal kráčať opačným smerom, ako sme mali namierené.

„Počkaj, ty vieš kde bývam?“

„Čo myslíš? To že som sa ti neukázal na očiach neznamená, že ty si na mojich očiach nebola.“

Rozumiem tomu dobre, že ma sledoval? Vlastne ma to až tak moc neprekvapilo, alebo som už nevládala byť prekvapená. Moja oplecká nálada vyprchala pritlačením o stenu. Len som prikývla a tiež som sa pobrala mojím smerom. Počula som jeho chôdzu a vedela som, že sa od seba vzďaľujeme.  Po pár krokoch som sa otočila a zachytila jeho pohlaď, ako sa na mňa pozerá. Ihneď som sa otočila naspäť a zrýchlila krok. Počula som ako sa potichu zasmial. Zabočila som za roh a nechala Damona samého na ulici.

No, čo teraz? Začala som si spomínať na veci, ktoré sa udiali ani nie pred pol hodinou, ale boli zatienené Damonovou prítomnosťou. Alarica som túžila vidieť. Znamenal pre mňa tak veľa, ako keby mi v tej nemocnici ležal vlastný otec. Ako by zareagovali ostatní, keby ma uvideli? To môžem vyriešiť aj zajtra po ceste. Istotne bude dlhá. Teraz ale musím prísť na to, čo poviem Joshuovi a Willovi. Dokelu! Will! Úplne som na neho zabudla. Vytiahla som z vrecka mobil a znova som si prečítala správu, ktorá mi od neho prišla ráno. Teraz sa mi to zdalo ako celá večnosť.

Elena, potrebujem pomoc. Som na polícií, potrebujem aby si za mňa zaplatila kauciu. Prisahám, že to nebola moja vina. Hneď, ako sa odtiaľto dostanem, tak ti to vysvetlím.

Teraz na políciu isto nepôjdem. Už toho mám plné zuby. Policajti ma už pomaly poznajú po mene. Mám teraz dôležitejšie veci na práci, nech sa z toho chlapec vyseká sám!

Prišla som domov. Už na chodbe som počula zvuky z obývačky. Sadla som si na pohovku k Joshuovi a vyložila si nohy na stôl.

„Tak ako? Si v pohode?“ Opýtal sa, ale neodlepil oči od TV.

„Hm... Vlastne celkom dobre. Žijem,“ pokúsila som sa o úsmev. „Ale zajtra budem musieť odcestovať.“

„S ním? Kto to vlastne je?“

Naozaj bolo jednoduchšie neklamať a nič nezatajovať. Tak teda, aj keď som nemusela, začala som mu rozpovedávať môj príbeh. O mojej láske Stefanovi, o jeho bratovi, o tom ako som ho raz rozhnevala a on ma od zlosti premenil. Detaily som vynechávala. Chcela som pred ním vyzerať ako lepší človek, ktorý by neublížil druhému tak, ako som ja ublížila Damonovi. Bolo to odo mňa veľmi sebecké.  Ďalej som mu rozprávala o Alaricovi a aj o ľuďoch, s ktorými som sa nerozlúčila, lebo som sa bála, že by som im ublížila. Toto bola, výnimočne, pravda. Potom mi len moja zbabelosť nedovolila vrátiť sa.

„...a preto zajtra cestujem späť do Mystic Falls.“

„Mám taký dojem, že nechceš aby som šiel s tebou, však?“

Vedela som, že už pozná odpoveď.

„Aj tak to nebude žiadny výlet. Stále sa budem musieť schovávať a pohybovať sa len večer. Štyri roky som sa nezmenila a ľudia by ma spoznali.“

„Ja to chápem.“

Chvíľu bolo ticho. Joshua sledoval nejaký film ale vedela som, že vo vnútri nie je taký pokojný ako sa ukazuje navonok. Ani ja som nebola. V takejto komplikovanej citovej a vzťahovej situácií som nebola už veľmi dlho. Vlastne nikdy.

„Kde je vlastne Will?“ Ozval sa po chvíli. Tohto som sa bála.

„No... On... Na polícií,“ vypadlo zo mňa napokon. Na moje prekvapenie, Josh sa začal smiať.

„Tak ale to už tam musí byť hodnú chvíľu. Si sa na neho vykašlala, čo? A teraz si odídeš a ja ho tu budem musieť trpieť, ak sa vráti. Diabolský plán.“

„Ďakujem. Ale nešla som pre neho preto, lebo mám teraz omnoho dôležitejšie veci na práci. Nevykašlala som sa na neho!“

„Hovor tomu ako chceš. Každopádne ťa podporujem.  On si vôbec neváži, čo všetko pre neho robíš. Teraz má aspoň čas, aby o tom popremýšľal.“

V ten večer som si zbalila len pár vecí, hoci som nevedela ako dlho budem preč. Nastavila som si budík na siedmu a išla spať.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Naše mŕtve životy 4. kapitola: