Naše mŕtve životy 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elena žije v Atlante. Stal sa z nej upír a dokonca jedného vychováva. Žije s neznesiteľným chlapom a neustále si myslí, že musí trpieť a pykať za minulosť, o ktorej nikdy nehovorí. O bratoch Salvatorovcoch nepočula viac ako štyri roky. Ako sa mohlo všetko tak pokaziť? Kto vlastne Elenu premenil? Dobehne ju jej minulosť, pred ktorou stále uteká? Samozrejme. Veď čo by to bol za príbeh bez našich obľúbencov.

15.03.2012 (10:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 772×

Joshua vyšiel zo školy a nasadol do môjho auta.

„Ahoj, tak ako?“ opýtala som sa, aj keď z jeho tváre som vopred vyčítala, že niečo nie je v poriadku.

„Hmm... Dobre, nikoho som nezabil, ak sa pýtaš na to,“ zaškeril sa

„Som na teba hrdá,“ odpovedala som veselo.

,,Ale teraz vážne. Nič čo by stálo za zmienku? Žiadna zlá, dobrá známka? Nijaký nový objav?“

Priala som si, aby sa so mnou rozprával. Chcela som mu dať aspoň malý kúsok ľudského života, ktorý som si pamätala ja.

„Nový objav? Nie. Skôr starí známi,“ povedal s trpkým úškrnom.
„Nechápem, čo si tí blbci myslia. Keby som chcel, roztrhám ich na kúsky a pritom si zahrám na gitare. A oni budú šikanovať mňa? Ja... Ja viem, sú to ľudia a tým neubližujeme. Ale ak ma nenechajú, bude to pre mňa problém, vieš? Bojím sa, že im raz ublížim. Neznášam tie ich reči...“

Slová sa z neho začali vyplavovať a odkrývali všetky obavy a všetko znechutenie.
„Prečo majú tí najhlúpejší potrebu sa najviac zverovať so svojimi myšlienkami? Niekedy mám pocit, že som obklopený bandou idiotov závislých na svojom odraze v zrkadle.“

Toto bol Josh, akého som poznala. Tak som ho obdivovala za to, že si dokázal vážiť ľudskosť v ľuďoch, ktorých nenávidel. Mohli ho šikanovať, za jeho ,,čudáctvo,, alebo za ukážkové známky, dokázal sa ovládať. Keď bol človek, mal úžasný život. Priateľov, dievča, skate, gitaru a pokojný život na predmestí. Potom mu všetko zničila jedna párty a jeden neznámy, čo sa nevedel ovládať. Našla som ho v hroznom stave. O našom svete nevedel nič. Bol vystrašený, neovládateľný a zhnusený sám zo seba. Posledné dva roky som jeho rozbitú dušu znova skladala dokopy. Chcela som niekomu pomáhať a on bol moja obeť, alebo aj moja povinnosť.

„Ideme hneď domov alebo sa ešte niekde zastavíme?“

Vedela som, na čo myslí. Bohužiaľ cesta do lesov trvá vyše hodiny a ešte musím doma niečo porobiť.

„Vydržíš do zajtra? Zajtra mám čas.“

Pomaly sme sa blížili k nášmu bytu skoro v centre mesta. Z môjho platu finančného poradcu som si to mohla dovoliť. Len som otvorila dvere a už som počula zvuky futbalu z obývačky. Will už bol doma, čo nebolo nezvyčajné, keďže je doma, kedy sa mu zachce, a o svojej existencií hneď informoval aj nás pár milými slovami.

„No konečne! Kde toľko trčíte? Som hladný a chladnička je prázdna.“

„Nie, chladnička je plná. Len to by si sa najskôr musel zdvihnúť z tej pohovky a pozrieť sa do nej.“

„Na to predsa mám teba.“ Hodil po mne jeden z jeho očarujúcich úsmevov a pripomenul mi, prečo sme spolu. Ja som sa však nenechala rozladiť a zachovala som si chladnú masku. Josh sa už medzitým presunul do izby, tak ako to bolo zvykom, keď sme sa hádali, čo bolo vlastne stále. Niežeby nepočul, čo sa deje.

Išla som do kuchyne a začala som pripravovať večeru. Okolo môjho pása som pocítila svalnaté ruky a jeho dych páchnuci od alkoholu na mojom krku.

„Ty si pil?“ Nebola to ani otázka, ani výčitka. Len holé konštatovanie faktu, na ktorý som si dávno zvykla.

„Nechaj ma, nech ti môžem spraviť tú večeru.“

Pritisol sa bližšie a zašepkal mi do ucha: ,,Momentálne som hladný po niečom inom.“

Aké ironické. Túto vetu som používala v prvých rokoch môjho upírskeho života, keď som sa túlala po mestách a vyhľadávala tých najväčších fešákov. Ktorým som sa pod vplyvom alkoholu ospravedlňovala a následne lámala väz.

Sedela som v zatuchnutom bare v New Yorku a čakala som na svoju obeť. Keď vkročil do dverí, vedela som, že to je on. Pekný, vysoký obklopený partiou kamarátov, s ktorými sa zborovo smiali. Keď sa na mňa pozrel, pokynula som mu hlavou aby prišiel ku mne.

„Ahoj kočka,“ povedal.

„Ahoj, na čo ma ideš pozvať?“ opýtala som sa bez okolkov. Načo predlžovať túto trápnu časť, keď aj tak viem, ako to skončí.

„Dvakrát veľkého Jacka,“ povedal smerom na barmana.

Prevrátili sme naše poháre a ja som ho chytila za ruku a vytiahla smerom von z baru.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa ma.

„Elena, a ty budeš Damon.“

Začal sa smiať. „Nie, ja som Danny.“

„To je síce pekné, Danny, ale pre potreby nášho rozhovoru budeš Damon,“ pri tejto vete som sa mu pozrela priamo do duše cez jeho oči a bolo mi jasné, že pochopil. Nemal na výber. Začala som nemotorne kráčať do bočnej uličky, pretože som po pár pohárikoch počas čakania mala problémy aj sama so sebou. Danny utekal za mnou.

Je čas zistiť odpoveď. Alebo aspoň nachvíľu uniknúť z toľkých otázok. Vedela som, že moja nočná hračka mi neodpovie, neviem prečo som každú noc hrala túto hru. Správala som sa tak teatrálne a pateticky, až mi bolo zo seba na smiech. Vždy som došla len k jedinému záveru, a ten bol, že potrebujem pomoc. Vedela som, že moju situáciu nezvládam. Moja šialená myseľ začala spravovať aj telo.

„Tak Damon, povedz, prečo si mi tak ublížil?“

„Ehm... Čo?“

„Nehraj sa, že o ničom nevieš. Prečo si ma premenil? Veľmi dobre si vede,l ako veľmi chcem byť človekom!“

Danny sa zatváril zhrozene a začal cúvať.

„Panebože, ty nie si normálna!“

Mal pravdu. Obrátil sa a začal utekať. Mojou upírskou rýchlosťou som ho ľahko obehla a zablokovala mu cestu.

„Stoj!“ Okamžite zastal a hmýril sa na mieste, „Prečo sa nemôžem pohnúť?“

Zasmiala som sa, znelo to tak kruto.

„Ani ja som sa nemohla pohnúť. Len si ma chytil a vrazil si mi tvoju žilu do mojich úst. Prečo?“

Začínala som kričať. Chudák Danny tam len stál a počúval, ako sa hádam sama so sebou.

„Vravel si mi, že som ti zlomila srdce. Ty mne väz! To nebolo fér a ja som ťa milovala. Hej, milovala som ťa. Stefana viac, to si vedel. Ale milovala som ťa, svojím spôsobom áno! Všetci sme spravili chyby ja za svoje pykám, je načase aby si pykal aj ty!“

Chlapcovi som sa vrhla po krku. Len ďalšia obeť mojej chorobnej a psychotickej mysle.

Opäť som sa vrátila mysľou do kuchyne, kde ma Will pritláčal o roh linky. Vzápätí ma surovo otočil tak, aby som bola tvárou oproti tej jeho. Mal tak krásne blonďavé vlasy, dokonalé pery a modré oči. Všetky kolegyne z práce mi tohto chlapa závideli. To len preto, že nevedeli, kto v skutočnosti je. Len jeho oči naozaj prezrádzali, čo je zač. Boli v nich všetky jeho bitky, všetky násilnosti a noci vo väzení, keď som za neho ráno platila kauciu a poďakoval sa mi urážkami a hádkami. Len tie oči ma dokázali udržať na uzde, donútili ma sklopiť zrak a pykať za svoje chyby. Nikoho lepšieho ako je on, som si totiž nezaslúžila.

„Pusti ma, lebo to oľutuješ.“

Jeho ruky začali schádzať po chrbte na môj zadok, a tak sa ku mne dostal ešte bližšie.

„Ale no tak. V práci sa rozdávaš každému a svojmu chlapovi nedáš, ty malá kurvička?“

Tak toto už fakt prehnal. S minimálnou námahou som ho odo mňa odstrčila a kým sa stihol spamätať, zobrala som si kabelku a zabuchla za sebou dvere. Kým som sa zviezla na výťahu dole, Joshua už čakal na chodníku.

„Mohol si ostať doma, ja sa len potrebujem na chvíľu vyvetrať.“

„Doma nie je nič, pre čo by som tam ostával. Toto už fakt prehnal a ty to vieš. Ja... nechápem, prečo so sebou necháš takto zametať.“

Lebo si to zaslúžim. Chcela som mu povedať.

„Ehm.. Ako si sa vlastne dostal dole skôr ako ja?“

„Po hromozvode.“ Aj by som sa zasmiala, ale teraz na to vážne nebola vhodná chvíľa. Ako dvaja dobrovoľní vyhnanci z vlastného bytu sme sa vybrali dole ulicou.

„Pôjdeme niekde vypiť?“

Tentoraz som sa zasmiať musela. Jeho otázka mi vrazila do čela a ja som nebola schopná chvíľu uvažovať. Počula som dobre? Hovoril ako môj kamarát, nie ako môj zverenec, o ktorého som sa starala.

„Héj! Ehm... Dobre? Môžeme... niekde ísť?“ hovorila som zarazene, a tak každá moja odpoveď vyznela ako otázka.

„Som rád, že ťa mám, vieš o tom?“ povedal mi s úsmevom a nakráčali sme do najbližšieho baru.

Ako ho poznám, ešte som nevidela, že by sa choval takto. Tak bezstarostne a veselo. Celý čas som sa starala o to, aby sa spamätal z toho, čo sa mu stalo, aby sa s tým vyrovnal, chcela som ho naučiť čo najviac o živote. Priala som si, aby mal čo najviac z ľudského sveta a aby jeho vnútro nevychladlo, ako som to videla mnohokrát. Nikdy mi nenapadlo si s ním vyjsť do baru a len tak poohovárať všetkých a všetko. Niekedy sú najprostejšie riešenia asi najsprávnejšie.

Okolo jednej v noci sme sa konečne vybrali naspäť domov. Ak Will nebude spať v byte, istotne bude niekde spitý pod barom. Keď sme zahli na jedno z najkrajších námestí v Atlante, uvidela som ho. Nejaký muž kráčal poriadny kus pred nami a moje srdce sa rozlialo na kolomaž. Jeho kožená bunda a havranie vlasy boli kópiou veľmi starých spomienok, ktoré boleli doteraz. Muž na konci námestia zahol za roh a naše kroky smerovali tou istou trasou k nášmu bytu. Podvedome som zrýchlila krok a Joshua uháňal za mnou s nejakými otázkami. Ja som mu neodpovedala, a keď som zahla za roh, v strede ulice som ho videla. Na naše stretnutie po rokoch vybral naozaj dobré miesto. Rušnú ulicu s nočnými klubmi, okolo ktorých sa potulovalo veľa ľudí. Bál sa so mnou stretnúť osamote?

Na sekundu, dve, som skamenela a potom som začala rýchlo bľabotať Joshuovi: „Počuj, choď domov, uvidela som tu nejakého známeho, chvíľu ostanem. Dobre? Prosím ťa, na nič sa nepýtaj, všetko ti potom vysvetlím. Choď už.“

Josh na mňa spýtavo zazrel, ale keď videl moju šokovanú tvár, zrejme usúdil, že niekedy je dobré nevedieť podrobnosti. Pokračoval v ceste, ale ešte som ho zarazila.

„Nie! Počuj, radšej obíď tento blok a choď druhou stranou dobre?“

Podivnejšie sa ma mňa už pozrieť nemohol: „Čo je to s teb...“

„Potom dobre?“

Odišiel. Nechcela som, aby šiel popri Damonovi. Áno, nakoniec sa mi podarilo aspoň v mysli vysloviť jeho meno. Na krátke dve sekundy som zvažovala situáciu, a potom som sa rozhodla kráčať k nemu.

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction