OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 13. kapitola

04.05.2012 (13:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 10× • zobrazeno 1943×

13. kapitola - Pravdy, tie by mali byť rovnaké

Hrad bránil prístup slnečným lúčom na pozemky cez ktoré som bežala, preto mi bola trochu zima. Zatúžila som po tribúnach, na ktoré Slnko svietilo už od rána. Líca som určite mala sfarbené do podobného odtieňu mojich vlasov. Nielen od štipľavého mrazu, ktorý sa v tom prekliatom tieni držal, ale aj od môjho heroického výkonu, ktorý som práve vydávala. Mali by ho zaznamenať, určite to bude najrýchlejšie zabehnutá päťstovka v dejinách.

Tráva mi nespokojne prašťala pod nohami. Len sa o tie beštiálne steblá nepotkni. Studený vzduch sa mi zabodával do hrdla ako surová pripomienka môjho zlyhania. Posledný týždeň bolo umenie vstať na čas a stihnúť, to čo som mala v pláne. Buď som obetovala raňajky, alebo som meškala na hodinu. A to si píšte, že sa radšej najem... kvôli naplneniu môjho žalúdka som len za jeden týždeň stihla meškať na elixíry, dejiny mágie, herbológiu a čarovanie. Niežeby som bola fanúšik včasných príchodov, začali mi vadiť všetky pohľady, ktoré sa na mňa upierali a pripomínali mi moje oneskorenie.

Prudko som sa rozkašľala, no nezastavovala som sa. Musela som stihnúť tento metlobalový zápas skôr, než skončí. Nejde o to, že by som neprežila, ak by som nevidela sklamané tváre slizolinčanov, keď Chrabromil vyhrá. Dokonca aj samotný metlobal ma nikdy nefascinoval. Bol to len obyčajný hon za loptami.

Všetko som to podstúpila len kvôli tomu, že hral Harry. Harry, ktorému som spôsobila záchvat. Túžila som vedieť, či je v poriadku. Mohla som ho síce vidieť zajtra v klubovni, na raňajkách alebo na chodbe, no moje svedomie by celých dvadsaťštyri hodín trpelo. Niektorí ľudia neverili, že sa z toho Harry dostal. Dokonca ja som neverila Hermione a Ronovi, ktorí ma urputne presviedčali o tom, že Harry je v poriadku - bol to len malý výpadok zo spôsobený stresom. Lenže prečo bol celý týždeň zavretý na ošetrovni? Báli sa, že keď ma uvidí vráti sa mu to?

Alebo som sa mu zhnusila a nechce ma vidieť on sám.

Svojím spôsobom nám však všetkým uškodil. Od Snapa boli odozvy za jeho neprítomnosť kopy úloh. Nielenže chcel od nás priveľa a na ťažké témy, dokonca si to užíval. Ku šťastiu mu však niečo chýbalo. Preto sa vyvršoval na hráčoch nášho tímu, tým, že im dával obzvlášť nebezpečné tresty aj za tie najmenšie porušenia školského poriadku. Preto sa Snape tento týždeň tešil nadpriemernej popularite.

Schody na tribúnu som brala trojmo, nedbajúc na potknutia, kvôli ktorým som si poriadne otrepala kolená. Na vrchu som si narovnala šál, jedinú vec, ktorú som na sebe mala v Chrabromilských farbách, a pribehla ku skackajúcej Hermione. Aká len šťastná náhoda, že som sa trafila na tribúnu, kde je ona... obzrela som sa ponad plece a vypúlila oči. Malfoy. Momentálne ho však zaujímali celkom iné veci ako ja – vracal Ronovi priamy kop do brucha. Au.

Zrak mi padol na Serenu, ktorá sa dívala na mňa a pri spánku robila kolieska. Má pravdu, šibe im. Usmiala som sa na ňu a otočila sa späť k ihrisku.

„Vyhrali sme!“ vypískla mi do ucha Hermiona, ťahajúc ma za rukáv.

„Si normálna,“ sykla som a vytrhla sa jej zo zovretia. Jediný normálny sveter, aj ten mi chce rozdriapať.

Harryho som v tej mase na ihrisku nevidela. Takže môj beh sem bol celkom zbytočný. Do pekla. Ak kvôli tomu dostanem zápal hrdla, môžem sa rovno obesiť.

„Harry to dokázal! Vyhrali sme!“ vrešťala Hermiona a poskakovala držiac sa z Parvati za ruky. Radšej som sa vybrala ku dverám, skôr než k prídem k naozajstnému úrazu. Pri mojom šťastí, by ma rovno zhodili z tribúny. Okolo mňa sa mihol Ron, ktorý opätoval Malfoyov rýchly výpad a vrhol sa na neho.

„Zabite sa,“ zvesela som im popriala a opustila tribúnu.

***  

Kráčala som ukrytá v tieni Zakázaného lesa, snažiac sa našľapovať, čo najtichšie. Medzi stromami, v otvorenej medzere sa črtala celkom maličká čistinka. Opatrne som vošla, tak aby som nevyrušila jednorožca, ktorý spásal trávu... zatiaľ vyzeral, že si ma nevšimol. Pomaly som sa priblížila a pohľadom prebehla jeho bielu, lesklú srsť. Skočila som na halúzku, ktorá hlasno pukla. Jednorožec zastrihal ušami, a prudko vbehol do tmy chránenej vysokými stromami.

Bez neho akoby les nasal obvyklú temnotu, i vtáčie piesne zatíchli v hučaní vetra. Otriasla som sa a rozhodla sa vrátiť späť na otvorené priestranstvo. Nebol by to taký problém, keby som vedela ako. Čistina bola obkolesená vysokými tieňmi aj tam, kde predtým vchádzali dnu lúče svetla. Párkrát som sa obrátila, no nenašla som ani jediný znak mojej cesty sem. Dokonca aj tráva sa tvárila ako ihlice a svojou priamou polohou sa mi vysmievala do tváre. V kútiku duše som začala panikáriť. Musela som sa pohnúť a tak som prebehla pod stromy, rozhrnula haluze a vošla do lesa, ktorému som sa snažila vyhnúť. Skákala som na vyduté korene stromov, aby mi pod nohami nepukali konáriky. Nechcela som na seba pútať zbytočnú pozornosť, preto som dokonca zatajovala dych.

„Nemyslite si, že sa vám to podarí.“ Na chvíľu som stratila pevnú zem pod nohami, no ustála som to a ostala neprezradená.

„P-p-prečo sme sa st-stretli tu?“

„Je to tu bezpečné. Nikto nás sem určite nesledoval.“

„Č-č-čo...“ zvyšok vety mi  zanikol v hlasnej rane lámajúceho sa dreva. Niekde nado mnou sa odlomil konár a teraz si kliesnil cestu na zem. Na hlavu mi spadla spŕška ihličia a pomerne veľký kus stromu sa zrútil tesne vedľa má. Zakryla som si ústa, aby mi neušiel nejaký mimovoľný zvuk a pritlačila sa pevnejšie na strom, za ktorým som sa skrývala.

„Rozhodnite sa na koho stranu sa pridáte.“ Prikrčila som sa a nenápadne vykukla. Teda aspoň tak nenápadne ako sa dá byť nenápadný v lese s červenými vlasmi.

Snape znechutene pustil Quirrellov habit a vybehol z lesa. Jéé, východ. Quirrell však ostal stáť na mieste a tým mi nedovoľoval prejsť okolo. Odrazu sa však vydal mojím smerom. Začala som ustupovať, no narobila som priveľký hluk.

„Kam že?“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a vyplašene začala cúvať.

„Obávam sa, že žiaci majú vstup do lesa prísne zakázaný. Zato strhnem Chrabromilu 40 bodov.“

„Prečo nekokcete?“ vybafla som. Nedávalo mi to zmysle. Prečo by učiteľ obrany pred všetkými koktal, ak vôbec nemusí? Chcel tým niečo dokázať, prispôsobiť si pôdu?

Prekvapilo ho, čo som sa spýtala. Asi počítal s tým, že budem strašne zhrozená zo straty bodov a na jeho spôsob reči sa vykašlem.

„Si až príliš zvedavá,“ zdvihol na mňa prútik.

„Čo-čo to robíte?“ hlas mi preskočil o oktávu vyššie a aj mne samej prišiel presiaknutý strachom.

„Kto sa pletie do cudzích veci, nikdy neskončí dobre.“ Pri jeho krátkom prejave som stihla vybrať z vrecka prútik a pevne ho uchopiť. Aj keď som nepoznala žiadne poriadne kúzla, nemienila som sa vzdávať bez boja. Quirrell bol však až príliš všímavý a jednoduchým mávnutím prútika ma odzbrojil.

„Tak čo by sme ti mohli spraviť? Náhla strata pamäti, vykrvácanie, polámanie kostí... Dávam ti na výber,“ zavrčal.

„Ste šialený,“ šepla som.

Začal sa chladne smiať, čo som dokonale využila vo svoj prospech. Zo zeme som chytila hrubý konár a vrhla sa na neho. Stihla som ho buchnúť po pleci a pichnúť do brucha, potom ma zaklínadlom odhodil do najbližšieho stromu.

„Mohol som si to myslieť... Chrabromil.“

Z jeho prútika ku mne vyletel lúč svetla. Predtým ako sa ma dotkol, mi všetko došlo. Qirrell je ten, čo sa snaží ukradnúť kameň. Určite kokce len preto, lebo nikto nebude podozrievať to chúďa učiteľa obrany, na ktoré sa hrá. A toho trolla vpustil do hradnej veže na odlákanie pozornosti. Mal v pláne prešmyknúť sa okolo toho hnusného psa, no Snape mu v tom zabránil a poranil sa. Snape je naozaj ten dobrý.

Došlo mi, že som mala po celý čas pravdu. Prišlo mi to ľúto, dokonca ani Hermiona ma nepočúvala. Nikto ma nepočúval. Tak prečo mať pravdu, keď každý má tú svoju inú verziu?

Sledovala som ako sa svetlo ľahko vnorilo do mojej hrude. Potom som sa zrútila do mäkkej hliny a ihličia.

Na chvíľu som sa cítila naozaj slobodná. Niečo vo vnútri ma hrialo a nepohasínalo to. Bála som sa, že to skončí...

Predtým ako ma pohltila temnota som medzi korunami zahliadla svetlo, možno slnečný lúč, ktorý prežiaril temný Zakázaný les. Ak toto mal byť koniec, nebola som ochotná prijať ho. Na svete je toľko tajomstiev, ktoré som chcela odhaliť, toľko krás, ktoré som chcela obdivovať a skutočností, ktoré som chcela nahradiť pravými.

***

Zažmúrila som oči. Okolo mňa bolo toľko svetla, že mi vypaľovalo dieru do mozgu. Tvár som si zakryla rukami a posadila sa. Nemala som absolútne tušenie, kde som. Okolo mňa sa vznášala vôňa kvetov, možno jabloní, možno čerešní. Postavila som sa a snažila sa odtackať do hocakého tieňa, ktorý by som našla. Oči mi začali slziť a tak som si povedala, že ich na chvíľu zavriem. Keď som ich otvorila stála som na rozkvitnutej lúke. Nepríjemné svetlo zmizlo zo sekundy na sekundu. Nevedela som, čo sa deje. Zavial jemný vánok a do povetria vyleteli biele lupienky, ktoré mi pripomínali jemné snehové vločky pokrývajúce suchú, zmrznutú trávu. Rokfort. Nie, toto nie je Rokfort. Ale kde som, ak nie na Rokforte? Zmätene som sa otočila a pohliadla na vysoké koruny stromov, ktoré mi nedovolili vidieť ďalej. Zakázaný les. Vybavila sa mi temnota a žltý žiarivý lúč, ktorý sa mi zaboril do hrude. Som mŕtva?

Les ma volal. Cítila som, že chce, aby som vošla pod jeho ochranu. Bola som na vážkach. Mám opustiť lúku pokrytú zelenou šťavnatou  trávou a kvetmi, ktoré sa ohýbali pod jemnými poryvmi vetra? Nemohla som odlepiť oči od tej nádhery, lenže tak ako som sledovala farebnú lúku, prišla mi odporná. Ako presladený, lepkavý jed žiarivej farby, ktorý sa vám ponúka na vypitie. Netúžila som umrieť znovu. Možno by ma úponky hrachoru stiahli do trávy a ja by som videla modrú oblohu, len z pod stoniek rastlín. Nie, nechcem obetovať ten pohľad.

Možno, že som spanikárila a až prirýchlo vbehla pod stromy. Prudko som zastala a obzrela sa. Nie, rozhodne sa to ničím nepodobalo Zakázanému lesu. Po pravom boku zurčal malý potôčik, ktorý vtekal do studničky. Voda bola priezračná, dokonca v nej plávali malé rybičky, nevšímajúc si veľké oranžové listy plaviace sa na hladine. Pomedzi stromy viedol tenučký chodníček, lemovaný machom, na ktorom by som sa možno i vyspala. Neisto som sa ním vydala. Kde-tu vykúkali spod jemnej zelenej trávy trsy nezábudiek a fialových zvončekov. Na chvíľočku som zastala a odtrhla si malé žlté jablko. Zahrmelo. Niekde nado mnou začala zúriť búrka. Na listy začali dopadať prvé kvapky, no ku mne sa nedostali. Stromy sa znenazdajky rozostúpili a predo mnou sa otvoril výhľad na jazero. Na hladine sa rozvíjali biele kvety obrovských lekien. Vlnky pohládzali okruhliaky na brehoch. Sadla som si na drevenú lavičku a odhryzla si z jablka. Príjemne ma prekvapilo, akú malo šťavnatú a sladučkú dužinu. Popri jedení som sledovala kvapky, ktoré padali do jazera a vírili vodu.

„Je to nádherné však?“ ozval sa mužský hlas. Neobzerala som sa, cítila som, že by to nebolo správne.

„Áno,“ šepla som.

„Som... je to sen?“ Môj hlas znel zvláštne, akoby nebol môj.

„Prečo by to nemohlo byť skutočné?“

„Kde potom som?“

„Kde si? Myslím, že na túto otázku by si si mala odpovedať sama.“

Sedeli sme potichu až kým sa počasie nezmenilo. Nebo sa vyčistilo a poskytlo mi nádherný výhľad na západ Slnka.

„Náš čas vypršal, Lily.“

„Odkiaľ...“ prudko som sa otočila a zamrzla. Predo mnou stál vysoký jeleň. Postavila som sa a cúvla smerom k vodnej hladine.

„To nemôže byť pravda. Jednoducho nemôže,“ potriasla som hlavou.

„Pamätaj, ešte sa stretneme.“

„Nie, neverím.“

„Budem na teba čakať, dcérka.“ Začal sa približovať a ja som pred seba obranne vystrčila ruky. Telo sa mi prehlo náhlym odporom, možno preto som stratila rovnováhu. Očakávala som tupý pád na skaly. Namiesto toho sa moje telo dotklo ľadovej vody. Pľúca sa mi stiahli a z pier mi unikol žalostný výkrik. Azda posledný.

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 13. kapitola: