OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lie for win - 5. časť - Prečo zajac, nie človek?

19.08.2012 (13:00) • Perla • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 10× • zobrazeno 1531×

5. časť

Prečo zajac, nie človek?

Zobudila ma kľúč vo dverách.

No do riti! Mama!

Otočila som sa naľavo a pozrela sa na polonahého, spiaceho Damona.

Do riti, do riti! Ak ma takto zbadá mama, budem mať poriadny problém.

„Miláčik, som doma!“ pozdravila ma z chodby.

Rýchlo som Damona sotila z postele a jeho oblečenie skryla pod paplón.

„Dobré ráno, mami. Zobudila si ma,“ zaklamala som.

Mama otvorila dvere do mojej izby a pozrela sa na mňa. „Prepáč, zlatko, nevedela som, že si spala. Pôjdem si urobiť čaj a ľahnúť si. Som unavená.“

„Nejaké problémy v práci?“ spýtala som sa.

Mama na sekundu zaváhala. „Vlastne... áno. Našlo sa jedno telo. Je jasné, že to bol upírsky útok. Nevieš náhodou, čo robil Damon v noci, možno dnes nad ránom?“

Samozrejme, že viem. Ale radšej ti to nebudem popisovať, prebleslo mi hlavou a mala som čo robiť, aby som sa ubránila letmému úsmevu.

„Neviem, čo robil. Ale môžem sa s ním potom porozprávať.“

„Dobre, lebo ak to bol on, tak má problém. Nemôže si kvôli jednej žene len tak zrazu začať zabíjať ako sa mu zapáči,“ hnevala sa mama.

Chytila som ju za ruku. „Som si istá, že to nebol on. To by neurobil,“ snažila som sa ju upokojiť.

Ospalo sa na mňa usmiala a odišla preč. Na odchode za sebou ešte našťastie zavrela dvere.

Vtedy sa Damon postavil.

„To od teba nebolo pekné,“ karhal ma.

Nechápavo som naňho pozrela. „Teraz mi povedz, čo presne máš na mysli. Lebo to, že som sa ťa zastala, podľa mňa by si mohol aj oceniť.“

Arogantne sa usmial. „Ja hovorím o tom, ako si ma zobudila. Skopla si ma z postele. A čo sa týka toho, čo si povedala šerifke, nebolo ani také zastávanie sa, ako číra pravda, Car. Veď ty predsa dobre vieš, čo som robil dnes nadránom, keďže si mi v tom pomáhala,“ smial sa. „Možno by som jej to mal ísť povedať, aby mi naozaj uverila, že som nikoho nezabil," dodal.

V sekunde som pri ňom a držala ho pri zemi. „To neurobíš. Opováž sa a pekne to schytáš. Je ti to jasné?“ vyhrážala som sa mu.

Damon sa len väčšmi usmial. Bolo na ňom vidieť, že je mu to jedno.

„Caroline, Caroline, Caroline. Kedy sa konečne poučíš?“ Chytil ma a vymenili sme si pozície. „Som starší a to znamená, že som silnejší. Tak ma nepokúšaj,“ pošepkal.

Vykrútila som mu ruku.

Prešla som popri ňom k môjmu šatníku a vyhrabala v ňom niečo na oblečenie. Vonku bolo slnečno, a tak som si zobrala biele tričko na ramienka a rifľové kraťasy. Skoro ich ale ani nebolo vidno, pretože tričko bolo dlhšie. Namaľovala som sa, zobrala si nejaké náušnice a náhrdelník a pozrela sa na seba do zrkadla.

„Kam ideš?“ spýtal sa Damon zaujato.

Pokrčila som plecami. „Neviem, ale asi kam ma nohy zavedú.“ Otočila som sa k nemu. „Veď ty si mi predsa poradil, nech všetko vypnem, či nie?“

„Aha,“ bolo všetko, čo z neho vyšlo.  „A čo keby som išiel s tebou?“ A znova ma obchytkával.

„Damon!“ skríkla som po ňom okamžite.

A hneď som si uvedomila, že to som nemala robiť. V tej chvíli som začula mamine kroky vedúce do mojej izby.

Spanikárila som. „Damon, okamžite padaj!“

On sa len lišiacky usmial. „Prečo? Chcem popriať tvojej mamke dobré ráno.“

Naštvala som sa, otvorila okno a nečakane ho strčila von. „Veci ti hodím potom,“ pošepla som mu ešte a jediné, čo som stihla urobiť, než prišla mama, zobrať mobil do ruky.

„Čo sa tu deje, Caroline? Počula som, ako si kričala na Damona. Je tu?“ Zaujímalo ju a pozerala sa n mňa podozrievavo.

Ukázala som na mobil. „Nie, mami. Nie je tu. Len som s ním telefonovala a mal hlúpe reči, ktoré ma vytočili," pokrčila som plecami.

„Aha. Myslela som... že je tu,“ smiala sa mama a vydýchla si. A hneď bez slova odišla z izby. Otvorila som okno a Damon stál vonku.

Chcel vliezť dovnútra, no ja som mu len hodila jeho veci a znova zavrela okno.

Vtom mi mobil zazvonil naozaj.

„Prosím, Elena. Čo sa deje?“ ozvala som sa automaticky.

„Caroline, mohla by si prísť ku mne? Stefan na chvíľu odišiel a a ja potrebujem ísť na lov,“ povedala mi do telefónu.

„Jasné. O chvíľu som tam.“

Hneď som k nej šla. Keď som prišla pred penzión, čakala ma už vonku.

Objala ma a vydýchla si. „Ďakujem, že si sem tak rýchlo prišla.“

Usmiala som sa. „Veď vieš, že som ti vždy po ruke, ak niečo potrebuješ. Ale teraz... prečo zajac, nie človek?“ Nedalo mi to. Veď Stefan predsa pije ľudskú krv, ja a Damon ju pijeme. Len Elena to ešte stále odmieta.

Pozerala sa na mňa, no mlčala.

Pozrela som sa na ňu pohľadom, ktorý jej jasne hovoril, že kým mi to nepovie, nikam sa nepohneme.

Vzdychla si, prešla ku schodom a sadla si. Prisadla som si teda k nej.

„Vieš, ľudská krv je pre mňa... vonia mi a láka ma, nemôžem povedať že nie, ale... keď sa na ňu pozriem, vybavím si Stefana, ako sa správal, aký bol a odpudí ma to. Takže jej dokážem ľahšie aj vzdorovať. Možno raz budem ako ty, ale teraz to určite nebude,“ vysvetlila mi.

„Ou... prepáč. Nemyslela som takto. Myslela som, že je to inak,“ zamrmlala som.

Prišlo mi hlúpo.

No namiesto toho, aby som ticho sedela, som sa len usmiala, vyskočila na nohy a vytiahla hore Elenu.

„Tak poď, ideme teda preriediť veveričky,“ oznámila som jej.

Elena sa rozosmiala. „Keď to hovoríš takto... cítim sa hrozne.“ A snažila sa vyzerať vážne. Nešlo jej to.

Spoločne sme sa rozbehli do lesa. Kľučkovali sme pomedzi stromy.

Všetko som nechávala na Elene. Ja rozhodne žiadneho zajaca nechcem. Elena zrazu prudko zastala. Otočila hlavou doľava a pozorne sa zadívala do koruny stromu.

Pozrela sa na mňa.

„Nie... ja som si dala krv už ráno. Z vrecka, nie z chlpatej guľky,“ usmiala som sa sarkasticky.

Elena len pretočila oči a pustila sa do lovu. Ja som sa oprela o strom, pri ktorom som stála a začala som uvažovať o veciach.

Najmä o Damonovi. Ako inak. Je strašne komplikovaný, náladový, arogantný... no proste veľa vecí naraz. Ale má aj svoje svetlé stránky, ktoré v ňom prebudila Elena. Na ktoré zanevrel, síce nie celkom. Ako ich dvoch mám dostať do jednej miestnosti aby sa porozprávali? Musia si všetko vyrozprávať a udobriť sa.

Moje úvahy mi zabrali toľko času, že keď mnou Elena potriasla, uskočila som nabok.

„Už,“ povedala mi. „Teraz môžeme ísť naspäť. Nad čím si uvažovala?“

„Len tak. Rozmýšľam, čo si oblečiem na ten večierok k Lockwoodovcom,“ zaklamala som.

Elena vytrieštila oči. „Ty tam ideš? Naozaj?“

„Prečo by som nemala?“ začudovala som sa. Táto jej reakcia ma prekvapila.

„Ja... myslela som, že kvôli Tylerovi... že nechceš predstierať pred jeho mamou... kašli na to.“

Hrdo som zodvihla hlavu. „Mala som veľmi vážny rozhovor a prišla som na to, že už sa cez to musím preniesť. Že si mám začať užívať života. Takže chcem ísť na ten večierok a zabaviť sa tam.“ Vcelku to bola aj pravda. „A ty ideš tiež. Môžeš ísť so Stefanom,“ navrhla som hneď.

Elena si vzdychla. „Tak dobre. Pôjdem tam. Len neviem, či bude chcieť ísť aj Stefan. Ak nie, môžeme tam ísť spolu.“

„Samozrejme,“ pritakala som s úsmevom.

Veď aj tak, s kým by som tam šla?

Spoločne sme sa vrátili do penziónu. Stefan už bol doma. Hneď vo dverách si zobral Elenu do náruče a vášnivo ju pobozkal.

„Ahoj, miláčik,“ pozdravil jej.

Elena sa naňho usmievala, až to Stefanovi prišlo podozrivé. „Čo sa deje?“

„Pôjdeš so mnou na večierok k Lockwoodovcom?“ vychrlila na neho.

Stefan na chvíľu mlčal, no potom sa usmial a znova ju pobozkal. „Pre moju lásku čokoľvek.“

Elena radostne poskočila. „Super!“ Potom sa otočila ku mne. „A s kým pôjdeš ty?“

Pokrčila som plecami. „Neviem. Niekto sa určite nájde. Viete čo? Asi by som už mala ísť, pretože potrebujem ísť na nákupy.“

„Ahoj,“ pozdravili ma obaja synchrónne.

Aby som nad ich veľkou láskou nerozmýšľala, tak som rýchlo nasadla do auta a vyrazila do obchodov.

Vošla som do prvého a snažila sa nájsť nejaké šaty. Našla som jedny žlté, ale vyzerali na mne zle. Potom som našla akési zelené, no ani tie sa mi nepáčili.

Išla som teda ďalej. Topánky som si kúpila také neutrálne, na asi trinásť centimetrovom podpätku, ktoré sa budú hodiť ku hocijakým šatám. Ale nikdy som nemohla nájsť vhodné a pekné šaty, ktoré by ma nejako zaujali.

Mal to byť totiž bál.

Tak to sa môže stať len mne! Ľutovala som sa, keď som už nasadala do auta, že idem domov. 

Keď som dorazila, mama bola v obývačke a s niekým telefonovala. Podľa tónu hlasu to muselo byť niečo vážne.

Topánky som si položila do izby na posteľ a šla za mamou.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa hneď, keď zložila mobil.

Mama sa zhlboka nadýchla. „Ďalšia vražda. Aj toto bol útok upíra. Očividne máme v meste nového návštevníka.“

Katherine! prebleslo mi hlavou. Určite to je ona. Ale čo mám robiť? Povedať mame, že v meste vraždí akási Elenina dvojníčka?

Vzdychla som si.

„Vieš o tom niečo, Caroline?“ podozrievala ma mama.

Prikývla som.

„Tak potom hovor,“ vyzvala ma.

„Ide o to, že ten upír... ono to je upírka. Volá sa Katherine a je to Elenin predok. A Elena je jej dvojníčka. Vyzerajú rovnako.“

Mama na mňa vypúlila oči. „Čože? Takže mi chceš povedať, že po meste pobehujú dve Eleny upírky, z ktorých jedna trhá ľuďom krky.“

„Nooo... nepovedala by som to presne tak, ale... celkom si sa trafila.“

Mama pokrútila hlavou. „A nevieš, čo tu táto Elenina dvojníčka robí?“

„Chce Stefana a nevie sa zmieriť s tým, že je už zadaný,“ objasnila som jej hneď. „Ale postaráme sa o ňu. Nemusíš sa báť, niečo s ňou urobíme. Ale hlavne... nehovor Elene, že som ti to povedala.“

„Dobre. Nič jej nepoviem, len sa o tú Katherine čím skôr postarajte. O chvíľku idem do práce a dozviem sa podrobnosti, takže ráno sa porozprávame. Dobre?“

Prikývla som a zamierila som do pivnice.

Bola som smädná. Zobrala som si vrecúško s krvou AB- a vypila ho. Počula som, ako mama odišla do práce.

Vyšla som hore a nevedela, čo robiť teraz. Nudila som sa a to sa mi ešte nestalo.

Nakoniec som si sadla do obývačky na gauč a zapla si hudbu. Keď začala hrať, ja som začala tancovať. Úplne som sa uvoľnila. Na nič som nemyslela. Myseľ som mala uvoľnenú a jediné, na čo som myslela, bola zábava z pohybu.

Niekto zazvonil. Došla som otvoriť.

„Ahoj, Damon,“ pozdravila som mu s úsmevom a pustila ho dovnútra.

S úsmevom na tvári ma nasledoval a obaja sme začali tancovať. Mali sme nádhernú noc celú pred sebou a boli sme rozhodnutí si  ju vychutnať.

„Pôjdeš so mnou na večierok k Lockwoodovcom?“ spýtal sa ma, keď dohrala pesnička.

„Ty tam ideš?“ Neverila som.

„Samozrejme, že áno. Veď som členom Rady, tak si hádam nenechám ujsť večierok, kde budeme všetci. A keďže nemám zatiaľ žiadnu krásku, tak mi napadlo, že ani ty nemáš fešáka.“

Kyslo som sa usmiala. „Nemyslíš si, že to, že si fešák, si len nahováraš?“ 

On sa zatváril urazene. „Takže nie som fešák? No... tak teraz si ma naozaj ranila.“

Možno by som mu aj uverila, keby sa hneď na to nerozosmial. Zobral ma za ruku a znova sme začali tancovať. Postavil sa na stôl. Vytiahol ma zo sebou a tancovali sme na ňom nalepení na seba. Cítila som dvíhanie a klesanie jeho hrudníka a snažila som sa mu prispôsobiť, aby sa nám lepšie tancovalo.

Nakoniec, tak ako aj včera sme skončili mojej posteli. A krásny deň bol za mnou.

Takže... táto kapitola je zatiaľ tá najdlhšia, ktorú som pre vás prichystala. Pre nedočkavcov, ktorí sa tešia na Klausa, môžem vám už teraz povedať, že príde v 7. kapitole. Tá bude trochu kratšia, pretože bude o nich dvoch. No ale dúfam, že po prečítaní mi tu zanecháte komentár. Páčila sa vám táto kapitola?

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lie for win - 5. časť - Prečo zajac, nie človek?: