Exceptional - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Strata pamäti.

07.09.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 497×

7. kapitola

Zamkla som dvere a dala si na hlavu kapucňu, ako aj predtým. Síce už bola vonku tma, nechcela som ukazovať svoju tvár. Nasadla som do Samovho auta a zapla si pás. Usmiala som sa na neho a naštartovali sme.

„Aký bol prvý pracovný deň?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Zvláštny. Bolo to rovnaké, ako predtým,“ usmiala som sa a vyložila nohy na palubnú dosku.

„Tak je super, nie?“ usmial sa a ja som pomykala plecami.

„Kam pôjdeme?“ spýtala som sa a on na mňa pozrel. „Nechcem ísť ešte domov,“ povedala som. Pravdou bolo, že som nechcela prísť domov, keď som vedela, že otec doma nebude.

„Ja neviem, môžeme sa len tak prevážať po meste,“ povedal a ja som nadšene prikývla. Zapla som CD a počúvali sme na plné pecky rock. Usmievala som sa a tancovala podľa hudby, aj keď v aute. Smial sa na mne veľmi, no mne to bolo jedno. Chcela som sa zabávať a osláviť, že mám konečne prácu. Kapucňu som mala stále na tvári a nehodlala som si ju dať dole. Sam navrhol, aby som to urobila, no sedela som pri ňom tou stranou, kde som mala monokel. Nechcela som, aby ho videl, tak som odmietla. Bola to moja cena za prehratý boj.

Prevážali sme sa po meste a smiali sa. Raz sme išli rýchlo, inokedy zase príliš pomaly, aby sme zdržovali premávku. Smiala som sa na tom, ako za nami trúbili a nadávali, aby sme si pohli. Samovi to však bolo jedno a ešte viac spomalil.

„Chytia nás,“ smiala som sa na ňom.

„A nech, veď to nie je zločin,“ smial sa tiež a otvoril okno, aby im mohol zamávať.

„Povedz mi Sam, čo robíš, keď nechodíš do školy?“ spýtala som sa.

„Čo robím? Všeličo ma napadne.“

„Ako napríklad?“ spýtala som sa, lebo toto mi nestačilo.

„Ja neviem. Chodím von, zabávam sa a podobne. Je to lepšie, ako robiť domáce úlohy,“ usmial sa a ja som do neho strčila.

„Takže máš osemnásť?“ prikývol. „Aj ja chcem taký život.“

„Aký?“ spýtal sa.

„Bezstarostný. Nemusíš sa o toľko vecí starať naraz.“

„Neboj sa, aj to raz príde,“ usmial sa.

„A kedy? Nerobím nič, len sa o všetko starám a strachujem o otca.“

„To príde. Nájde si prácu a bude všetko fajn.“

„Všetko nie,“ povedala som a sklonila hlavu. Vedel na čo narážam, lebo na mňa pozrel. „Chcela by som vedieť čarovať,“ vyhlásila som a on sa zasmial.

„Čože?“ spýtal sa.

„Čarovať, veď vieš, mať nadprirodzené schopnosti, a tak.“

„A načo by ti to bolo?“

„Ja neviem. Robila by som úžasné veci a vedela lietať,“ usmiala som sa a posadila sa nabok, aby som na neho videla. „Nebolo by to úžasné? Keby môžeš robiť čo sa ti len zachce a keď sa ti to nevydarí, môžeš to zmeniť,“ povedala som a zamračila sa.

„Čo je?“ spýtal sa.

„Stratil si niekedy pamäť?“ spýtala som sa a on na mňa pozrel. „Vieš, nepamätať si určité chvíle.“

„No, keď som opitý, veľa krát si nepamätám celý deň,“ zasmial sa, no pokrútila som hlavou.

„Nemyslím tak.“

„A ako?“ chcel vedieť a odvrátil pohľad.

„Ja neviem, že zrazu kráčaš, niečo sa stane a ty máš okno. A nevieš čo sa stalo behom tých piatich minút.“

„Ty si nepamätáš čo sa stalo behom piatich minút?“ spýtal sa posmešne.

„Divné, ja viem, ale stalo sa mi to dvakrát. Išla som niekade a potom nič a zobudila som sa,“ zamračila som sa. „Strašne ma potom bolí hlava.“

„Dám ti otázku,“ pozrela som na neho. „Ako vieš, že sa vtedy niečo stalo? Ako vieš, že si stratila pamäť?“ povedal a ja som sa zamračila.

„Vlastne neviem,“ povedala som a zasmiala sa. Zasmial sa tiež, no mne to nedávalo zmysel. Doteraz som nad tým nerozmýšľala. V poslednej dobe ma len dvakrát bolela hlava tak, že mi išla prasknúť. A v tých momentoch sa niečo určite muselo stať. Raz som kľačala na zemi a nevedela prečo a druhýkrát som už sedela v aute, aj keď som si nepamätala, že som do neho nastupovala.

„Sam?“ oslovila som ho, no skôr ako som stihla niečo povedať, uvidela som pred nami dve veľké svetlá. Valil sa na nás veľký kamión, plnou rýchlosťou. Udialo sa to veľmi rýchlo.

Sam v momente pustil volant a zdvihol ruku ku mne. Kamión do nás narazil, ale nestalo sa to, čo sa malo stať. Mala by som byť zranená alebo mŕtva. Namiesto toho som videla Samovu dlaň, ako je pred mojou tvárou a odráža odo mňa všetky časti kamióna. Potočila som hlavou a pozrela na neho. Pozrel mi do očí a v tom som to uvidela. Jeho modré oči žiarili, akoby v nich bola elektrina. Vytreštila som oči a on sa odvrátil. Trhol tou rukou, ktorou ma chránil a všetko vybuchlo. Už som nevidela žiaden kamión, ani časti z neho. Sedela som na sedačke a zhlboka dýchala. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a ja som ničomu nechápala. Okamžite som otvorila dvere a pozrela sa smerom, kde predtým stál kamión. Stál neďaleko od nás a bol celý. Zavrela som dvere a rozbehla sa k nemu. Kapucňu mi odvial vietor a odhalil tak hlavu, takže som bola znova dievča a nie feťák. Bežala som k dverám a pozrela na vodiča. On tam však nebol. Zamračila som sa a pozrela späť k autu. Stál pred ním Sam a mal ruky v päsť. Nechápala som, okolo nikto nebol, takže haváriu nikto nevidel. No bola to naozaj havária?

Skôr ako som sa stihla spýtať Sama čo sa to deje, niečo ma sotilo do chrbta, až som spadla a doudierala si kolená.

„Koho to tu máme,“ povedal niekto a ja som sa obrátila. Za mnou stáli traja muži v čiernych habitoch a veľkou kapucňou, takže som im nevidela do očí. Sedela som na zemi a sledovala ich. Kto boli? Čo odo mňa chcú? Prečo mi však niekoho veľmi pripomínajú? Jeden zdvihol ruku k Samovi a ja som skríkla. Toho chlapa s kapucňou odhodilo o niekoľko metrov dozadu a ja som sa rozbehla preč. Postavila som sa vedľa Sama a videla mu vystretú ruku. To on odhodil toho chlapa? Ako?

„Vzdaj to Jer,“ povedal iní muž a ja som na nich pozrela. Jer?

„Ste mŕtvi!“ povedal Sam vedľa mňa a rukami vpálil pred seba. Z rúk mu vyšla obrovská sila, ktorá ma zhodila na zem. Zasiahla všetkých troch mužov pred nami a nezostal po nich ani mastný fľak. Zhoreli a zostal po nich len dym, ktorý sa tiež stratil. Nechápavo som sa na to miesto pozerala a nechápala už ničomu. Zdvihla som hlavu a uvidela Sama ako na mňa pozerá. Bol v tých očiach naozaj strach?

„Jer!“ skričal niekto a ja som sa obrátila. Videla som k nám bežať štyroch ľudí. Traja chalani a jedno dievča. Keď to dievča prišlo bližšie, prisahala by som, že som ju už niekde videla.

„Si v pohode?“ spýtal sa chalan Sama a on prikývol. Chytil sa za hlavu a poškrabal sa. Potom sa však odhodlal a čupol si ku mne. Vystrašene som ho sledovala a čakala jeho slová.

„Čo tu robí?“ ozvalo sa to dievča a ja som na ňu zazrela. „Musíme okamžite ísť!“

„Sklapni Tirra!“ povedal Sam a stále ma sledoval. Asi nevedel čo urobiť a ja sa mu ani nečudujem. „Nechaj ma rozmýšľať.“

„A o čom teraz rozmýšľaš, Jer? Proste jej pamäť vymaž,“ povedal chalan a ja som pozrela na Sama.

„Jer?“ povedala som takmer šeptom. „Vymazať pamäť? Tak moment!“ nestihla som sa brániť. Sam ma chytil za čelo a mne sa zahmlilo pred očami.

Otvorila som oči a chytila sa za hlavu. Brnelo mi v nej, akoby ma niekto udrel baseballovou pálkou. Pozrela som sa vedľa seba a uvidela Sama ako máva autám za nami.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa a on na mňa pozrel.

„Nič, prečo?“ usmial sa a zrýchlil. Mne sa však zdalo, že niečo nebolo v poriadku.

Okolo pol dvanástej ma Sam zaviezol domov a ja som sa s ním rozlúčila. Bolela ma hlava a celé telo. Žeby som bola len unavená z práce? Asi áno. Rozlúčila som sa a šla domov. Otvorila som dvere a skontrolovala topánky. Otec je doma? Nechápavo som sa pozrela do kuchyne a uvidela lístok na stole.

Dostal som prácu v autodielni, začínam hneď zajtra ráno. Nie je to super?

Usmiala som sa na kus papiera a zacítila za očami slzy. On naozaj dodržal slovo a našiel si prácu. To je skvelé.

Hneď s lepšou náladou som šla do svojej izby a šla do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vliezla pod sprchu. Žeby sa ku nám dostalo konečne šťastie? Otec si síce prácu našiel, no musí sa v nej aj udržať. Dúfam, že chápe v akej zložitej situácii sme. Ako som sa tak mydlila a umývala celé telo, zaštípali ma kolená. Zohla som sa a uvidela obe kolená doškriabané a do krvi doudierané. Pozrela som sa aj na ruku a videla, že mám oškretú aj pravú ruku. Pozrela som sa do zrkadla a uvidela na líci malý škrabanec, z ktorého ešte tiekla krv. Čo sa mi stalo? Ešte v knižnici som bola v pohode.

Ráno som vstala a ucítila známu vôňu raňajok. Strapatá som sa posadila a v pyžame zliezla do kuchyne. Otec stál pri sporáku a robil praženicu.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ho a on sa s úsmevom otočil. Prekvapil ma. Dlho som ho nevidela usmievať sa.

„Ahoj zlatko. Ako si spala?“ spýtal sa a pobozkal na čelo.

„Dobre,“ vykoktala som sa a sadla si pri stôl. Položil mi pred nos tanier s praženicou, šunkou a paradajkami. Do pohára mi nalial džús a potom si s tým istým sadol oproti mne. „Oci?“ ozvala som sa a on sa usmial. „Skade si vzal peniaze?“ spýtala som sa.

„Asi by si mi neverila,“ povedal a ja som sa zamračene usmiala. „Keď som ráno prišiel do schránky, bolo tam plno peňazí. A určite mi odpustíš, keď ti poviem, že som sa nepýtal kde sa tam vzali,“ povedal a ja som nechápala.

„Tam boli peniaze? Koľko?“

„Dosť na to, aby som dnes mohol splatiť polovicu dlhov. Nebudem sa však tomu tešiť. Mám konečne prácu a budem sa snažiť, aby sme vyšli na každý mesiac,“ povedal a mne sa hrnuli do očí slzy. Usmiala som sa a sklonila hlavu.

„Pokiaľ ide o to, tak,“ začala som a on na mňa spýtavo pozrel. „Našla som si prácu tiež.“

„Prácu? Kde?“

„V knižnici, v meste,“ zdvihla som hlavu. „Minulý týždeň som tam bola na skúšku a teraz mi tam dali trvalú robotu.“

„Prečo si mi to nepovedala?“ spýtal sa trochu vyčítavo.

„Chcela som ťa prekvapiť. No ty si ma prekvapil viac. Budeme zarábať obaja a o peniaze sa nemusíme báť,“ povedala som nadšene, no on sa zamračil.

„Mina, ja som ten, ktorý sa má starať o rodinu a nie ty. Nemala si si hľadať prácu, keď je to moja povinnosť sa o teba postarať,“ hovoril nahnevane.

„Ja viem oci, ale vtedy sme na tom boli zle a nič iné ma nenapadlo. Ale nemusíš sa báť, mne sa tá robota ľúbi, veď vieš ako mám knihy rada.“

„Určite?“ spýtal sa.

„Áno. Milujem knihy a to, že tam budem robiť len zabijem čas. Súhlasíš?“ spýtala som sa a on nakoniec prikývol. Obišla som stôl a silno som ho objala. Že by sa na nás konečne usmialo šťastie?

V škole som povedala Chelsey novinku a tá tomu vôbec neverila. Celú hodinu pozerala do blba a nechápala.

„Hovoríme o tvojom otcovi, dobre? Nečuduj sa, že ma to prekvapuje,“ povedala mi.

„Aj mňa to prekvapilo, no milo.“

„Ja nehovorím, že mňa nie. Ale je to dosť zvláštne. Uverím mu až vtedy, keď sa mu prvý mesiac bude super dariť a nevyhodia ho,“ povedala a ja som prikývla. Myslela som si totiž to isté. Myslím však, že teraz by som mu už veriť mala. On s autami robil odjakživa, takže sa mu táto práca môže páčiť a to znamená, že v nej dlho vydrží. Teda aspoň dúfam.

Okrem rozmýšľania nad mojím otcom a našimi robotami, mi myseľ zablúdila aj ku Samovi. Možno mi neveril, že dokážem stratiť pamäť na päť minút, no teraz sú moje kolená a ruka živým dôkazom. Som si takmer istá, že som ich dotlčené nemala, ešte kým som odišla z knižnice. Muselo sa mi to stať, keď som bola s ním, no nespomínam si na to, ako sa mi to stalo. Mala som okno a neviem prečo. Rozhodla som sa, že pôjdem za človekom, ktorý by mi mohol pomôcť.

„Ahoj Mina, ako ti môžem pomôcť?“ usmial sa na mňa pán Woods, keď som k nemu cez obedovú prestávku prišla. Práve si balil veci, pretože už ide domov.

„Chcela by som sa vás na niečo opýtať. Ponáhľate sa veľmi?“ spýtala som sa a on zložil tašku a oprel sa o katedru.

„Pre moju najlepšiu študentku si čas nájdem vždy,“ usmial sa. „O čo ide?“ sadla som si na lavicu oproti nemu a nadýchla sa.

„Pamätáte sa ako sme sa v piatok rozprávali o čarodejníkoch?“ prikývol. „Chcela by som vedieť viac o ich schopnostiach.“

„O ich schopnostiach?“

„Áno, čo dokážu?“ spýtala som sa a on sa pohladil po krku.

„No vieš Mina, dokážu toho veľa. Neviem presne čo máš na mysli.“

„Ja neviem, napríklad nafingovať haváriu a pritom nič nezničiť, či zmeniť dej?“

„Zmeniť dej?“ spýtal sa a ja som sa zasmiala.

„Alebo napríklad vziať nejaké spomienky?“ spýtala som sa s nádejou a on na mňa pozrel.

„Áno, myslím, že to je ono,“ povedal a ja som sa potešila. „Myslím, že aj to boli ich zvláštne schopnosti. Vymazať niekomu pamäť.“

„Takže je to možné? Aby niekto niekomu vymazal pamäť? Aby si nepamätal určitú časť?“

„Inak sa to vysvetliť nedá,“ povedal a mne tým potvrdil obavy. Poďakovala som sa a vybehla z triedy preč. Že by to bolo možné?

Už o pol tretej som bola v knižnici. Auto som zaparkovala v podzemnej garáži a vyšla do knižnice. Bolo tam plno ľudí a videla som aj zaneprázdnenú Madeline a aj Denise. Išla som rýchlo k nej:

„Máme tu niečo o čarodejníkoch?“ spýtala som sa jej hneď.

„O kom?“ spýtala sa nechápavo a ťukala do počítača. „Myslím, že tam vzadu,“ ukázala za seba a ja som sa tam hneď pobrala. Vzala som so sebou aj iné veci, aby to vyzeralo tak, že si robím svoju prácu. Zaliezla som za regále a poobzerala sa, či ma niekto nevidí. Položila som knihy na poličku a iné hľadala. Snažila som sa nájsť niečo o čarodejníkoch, no tých kníh bolo veľa. Sadla som si s nimi na zem a začala čítať.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction