OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Navždy Pútničkou - Milovaná (1)

15.06.2013 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 1879×

– Navždy Pútničkou -

1. časť - Milovaná

Ako mi raz povedal i sám Jeb, aj na Dušu som priveľmi... scestovaná a skúsená. Iná. A ja sa s ním nemôžem priečiť, aj keby som chcela -ja, Duša menom Pútnička som prežila už mnoho životov, tisícky okamihov a pocitov tak odlišných od tých človečích. Videla som veci, ktoré hravo presahujú obmedzenú ľudskú fantáziu.

 Na tejto planéte to však neznamenalo nič.

Všetky moje predchádzajúce skúsenosti boli chabé a zbytočné - neexistoval spôsob, ako sa pripraviť na rod ľudí. Boli tak mladí, s tak krátkym trvaním existencie , oproti nim som bola so svojimi životmi stará ako samotný čas – no predsa tvrdí, a to až tak, že som pri nich cítila bezbranne, ako dieťa. V desiatkach galaxií nebolo tvora, ktorý by sa človeku čo i len trochu podobal.

Od počiatku svojho prvého ľudského života na planéte Zem som sa toho našťastie stihla naučiť už veľmi veľa.

Najprv som okúsila to, pred čím ma varovala moja vlastná rasa – prisilné ľudské city, impulzívnosť a hnev. Veci, ktorých som sa ako mierumilovná Duša desila a chcela zbaviť, nie ich prijať za súčasť svojho ja.

Hneď na to prišiel ďalší úder. Moja nedobrovoľná partnerka Melanie Stryderová.

Jej nepriateľstvo a surovosť ma utvrdzovalo v mojom názore, že ľudia sú zlé a kruté bytosti. Melanie do mojej vystrašenej existencie s potešením kruto zabárala svoje pazúry a snažila sa ma ponížiť, zničiť. Ale len istý čas.

Potom nastal veľký zlom.

V ľudskej reči povedané, Melanie sa mi dostala pod kožu, rovnako ako ja jej. Naučila ma, čo skutočne znamená byť človekom. Ukázala mi svoje spomienky, učila ma, odhalila druhú stránku ľudskosti, ktorú Duše nikdy neobjavili – nepredstaviteľnú obetavosť a lásku tak živú a spaľujúcu, až to bolo neskutočné.

A práve to ma presvedčilo, že ľudia sú výnimoční. Hodní života bez nás. Chcela som ich lásku zažiť taktiež, aj keď pre mňa nebolo vôbec ľahké získať si ich dôveru a priateľstvo – v ľuďoch bolo zároveň toľko dobrého i zlého ! Za to najlepšie v nich sa však oplatí bojovať, a to až do posledného dychu.

Zašlo to ešte ďalej – môj hostiteľ mi ukázal, prečo našu rasu ľudia tak nenávidia. Aj keď sme vylepšovali ich planétu a zachovali ich kultúru, zvyky a životy, pripravovali sme ich o to najcennejšie.

O ich samotných. Ich ľudskosť.

A ja som zrazu s hrôzou pochopila, že tentoraz sme skutočne netvormi, parazitmi. Nech už sa správame akokoľvek mierumilovne, nech to vynahradzujeme čímkoľvek.

Cez to všetko, i cez to, že som bola ich nepriateľom, ma medzi seba napokon prijali. Ľudia sa stali mojou skutočnou rodinou, ktorej sa Duše nemohli rovnať.

A to už len preto, akí neuveriteľne rôznorodí sú – každý z nich má iné vlastnosti. Nedávno som však prišla na to, že jednu vec majú bez výnimky spoločnú.

 Svoju ľudskú hrdosť.

A to v dobrom aj v zlom slova zmysle – bolo nádherné sa pozerať na matku, ktorá je pyšná na svoje dieťa, napríklad. Bol tu však i ten druhý druh hrdosti – hrdosť národov neschopných priznať si svoju chybu, čo často viedlo k nezmyselným ľudským sporom, k vojnám a smrti.

Keď sa nad tým zamyslím ako Duša, je to vcelku ospravedlniteľné a pochopiteľné – ľudské pokolenie je už storočia na vrchole života na Zemi. Velí mu a pretvára ho na svoj obraz. Niet div, že tento národ spyšnel a začal si o sebe myslieť, že je neomylný. Veď sa mu podriadilo všetko vôkol neho.

Niečo také sme my, Duše, nepoznali. My sme boli vždy veľmi ochotní podriadiť a napraviť sa. No boli sme takí jednotvárni. Niekedy sme už nevedeli na čom záleží- v snahe udržať mier a spokojnosť, sme neboli ochotní bojovať takmer za nič.

Ako jednotlivci sme neznamenali nič.

Ľudský vek sa však i tak nenávratne skončil.

Ľudia spadli z svojho trónu, prvého miesta na tejto planéte. Ten paradox som si uvedomila až omnoho neskôr - krutí ľudia získali v jemných Dušiach prirodzeného predátora. Začali sa báť. Boli nútení utiecť, schovávať sa v jaskyniach.

Prišli o svoju moc nad touto planétou, stratili svoju hrdosť.

A predsa naďalej žili, pracovali a smiali sa. Vďaka svojej výnimočnosti prežívali.

A ja spolu s nimi.

Jaskyňa pulzuje ľudským životom. Z každej strany sa ozývajú hlasy. Občas sa niekde ozve pobavený smiech, no nikdy neviete, odkiaľ prišiel a ktorej tvári patrí – v jaskyni je väčšinou šero, nie je dobre osvetlená. Nikomu to však neprekáža, pretože sa navzájom poznáme veľmi dôverne – nie je problém niekoho rozlíšiť podľa smiechu, postavy, či dokonca podľa chôdze či pachu aj na väčšiu vzdialenosť. Niečo také obyčajné Duše na Zemi nepoznajú –obmedzene sa rozoznávajú len podľa hlasu a tvárí. Je zvláštne, čo všetko na ľuďoch Duše nikdy nepochopili, aj keď ich obývajú už pomerne dlho. Čo všetko im uniká, len preto, že im to ľudia nikdy neboli ochotní ukázať a vysvetliť.

Napríklad taký zápal pre hru. Pri dobrom futbale všetko vôkol vás pulzuje energiou a súťaživosťou, ktorú sa Duše snažili odstrániť. Bol to spontánny pocit, nekontrolovateľný a práve preto sa ho môj druh obával. No pritom bol dobrý - cítite teplé ľudské telá nabité priateľským zápalom pre hru, pot.

Tak ako ja teraz.

Futbal, ktorý sme si dnes rozhodli zahrať je práve v tom najlepšom. Nie je to len obyčajná hra - okrem dobrej zábavy poskytuje aj možnosť utužiť vzájomné vzťahy. Hlavne tie medzi pôvodnými obyvateľmi jaskyne a tými novými, ktorých sme medzičasom zachránili. Prišelcov bolo zatiaľ len pätnásť, mnoho ľudí sa po vybratí Duše neprebralo. Noví sa medzi nás začleňovali veľmi ťažko, právom boli voči nám nedôverčiví, nedotkliví. Mne sa zväčša so strachom v očiach vyhýbali. To, že som tak ledva poznala mená tých, ktorým som vrátila život, pre mňa bolo veľmi bolestivé. 

Veď som ich zachránila. Pôvodní obyvatelia, ktorých medzi sebou prišelci volali aj Korene, mi dôverovali. Pre prišelcov som však stále bola len potenciálna hrozba, niečo čo museli tolerovať, kvôli tomu, že ich bolo primálo na to, aby proti mne mohli protestovať. To bola asi jediná výhoda toho, že sa nám zatiaľ nepodarilo prebrať viac.

Som len ich možný nepriateľ, problém. Viem, že si to myslia, hoci to nedávajú najavo, nech im moji priatelia hovoria čokoľvek.

O tejto situácii vedeli všetci, bola verejným tajomstvom. Nikto však nevedel, ako ju definitívne vyriešiť. Bol to problém zatiaľ diskrétne schovaný pod pokrievkou.

Ja som sa len bála, čo sa stane, keď pokrievka spadne.

Vôkol mňa prebehne nejaká postava – nestihnem zachytiť, kto to bol – no podľa rýchlosti a určitej dravosti pohybov tuším, že to bol Kyle. Keď začujem povzbudivý výkrik Sunny, partnerky Kylea, tak je to už isté.

 Sama pre seba sa pousmejem, moja zlá nálada a obavy zmiznú šmahom ruky.

Nikdy totiž nezabudnem, aká bola moja prvá hra. Ľudia okolo mňa sa ňou museli uvoľniť, vybiť svoj hnev do lopty, útokov a víťazstva, len aby sa udržali a nezabili ma. Trochu desivá spomienka, však?

Nemám im však čo vyčítať. Už dávno nie.

Dnes je hra našťastie len spôsobom, ako utužiť vzťahy a zároveň akási oslava - obilie na poli totiž rastie jedna radosť a vzhľadom na to, že začína obdobie dažďov, tak vyžaduje minimálnu starostlivosť. Dažde sú vždy malým požehnaním – znamenajú menej práce, viac oddychu a preto sme pochopiteľne, veselší. Preto sme sa rozhodli úspešný deň zakončiť hrou. Keď sa nad tým zamyslím, je to už vlastne štvrté obdobie dažďov, čo tu trávim, no fascinuje a teší ma to stále rovnako – mali by ste vidieť, ako rýchlo po daždi dokáže púšť rozkvitnúť, nadobudnúť úplne iný ráz. Nehovoriac o osviežujúcom vánku, ktorý potom cítiť v chodbách jaskýň.

 „Bod pre nás!“ zaznie z kúta jaskyne rozradostnený mohutný výkrik. Ako rozhodca nemám ako posúdiť jeho správnosť, nedovidím tam, ale Jamieho podráždené hundranie je mi spoľahlivým dôkazom, a tak k ústam priložím ruky a veselo zakričím: „päť dva pre kyleovo družstvo!“ Z Koreňov, pôvodných obyvateľov jaskyne, hrali v jednom družstve Kyle, Ianom a Jeb. V ich družstve boli aj traja prišelci – plachá Hannah, červenovlasý Jack, ktorý vypomáhal Docovi v nemocnici a vysoký muž menom Rob. Na druhom konci ihriska tvoria proti nim družstvo Jared, Melanie a Jamie doplnený tichým Trascom, jeho sestrou Kelly a bojovným Adamom. Hrá sa šesť na šesť, viac ľudí zatiaľ hrať nechcelo.

„No tak, Jamie, to pôjde!“ zahlásim zapálene a dúfam, že mu to trochu zdvihne náladu, to skóre ho pochopiteľne veľmi nepotešilo. Stále akosi cítim nutkanie mu pomáhať, aj keď už dávno nie je ten bezbranný malý braček Melanie – veď ju už prerástol! Medzičasom Jamie preberie loptu a rozbehne sa do útoku. Jared beží pár metrov do neho, čaká na prihrávku. Jamie je plne rozbehnutý, šikovne kľučkuje. V poslednej chvíli sa vyhne Robovi, ktorý sa mu priamym útokom snaží prebrať loptu, Jamie ho však obehne a naďalej sa blíži k bránke. V poslednej chvíli sa do toho pripletie Jack. Je veľmi inteligentný, neútočí tak priamo, ako Rob, človek nevie, čo od neho čakať. Zaútočí na Jamieho zľava, z jeho slabšej strany a vykopne loptu preč, nesnaží sa ju sám prebrať. Jeho prihrávku zachytí Hannah a už beží preč. Jamie potichu zakľaje.

„A ja sa tvojho povzbudenia nedočkám, Wanda?“ spýtam sa ma zrazu mužský hlas po mojom boku. Jemne nadskočím – priveľmi som sa zamerala na hru, nevšimla som si ho. Prisadne si ku mne na okraj nášho ihriska, veľmi blízko, cítim jeho teplo a dôverne známu vôňu. Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie, moje telo na neho automaticky reaguje a on to veľmi dobre vie – kútikom oka zachytím jeho zle skrývaný potešený úsmev. Keď ho vidím, zvyšky obáv ohľadom napätia medzi mnou a prišelcami sú hneď preč – viem, že nech sa bude diať čokoľvek, tak Ian ma ochráni. Vďaka tomu zisteniu mi spadne kameň zo srdca, zrazu ma pochytí hravá nálada. Naschvál sa na neho nepozriem, sledujem dianie na ihrisku. Čo s ním spraví nedostatok mojej pozornosti?

On sa však nenechá odradiť, prisunie sa ku mne ešte bližšie. Na krku zacítim jeho prsty, palcom mi prechádza po sánke – užívam si zimomriavky, ktoré mi jeho sotva postrehnuteľný dotyk spôsobuje, doslova zvláčniem. Jeho ruky sú neskutočne jemné – i keď sú plné mozoľov od tvrdej práce, i cez to, že som ich už videla aj kruté a neľútostné. Stále sa však držím svojho pôvodného úmyslu, neskočím mu na to.

„Tak dobre,“ zamrmle si popod nos s krivým úsmevom – vycítil výzvu. Bez ďalší slov sa ku mne nakloní, odhrnie mi zlatkavé vlasy a začne ma bozkávať – na krk, sánku, bradu. Zrazu som rada, že je v jaskyni šero, ktoré nás skrýva pred pohľadmi ostatných. Dych sa mi skráti a zrýchli, ruky zložené na zemi zatnem v päste, len aby som mu ich okamžite neobtočila okolo krku. Za nechty sa mi dostane prach a piesok. Malicherne sa snažím zachrániť niečo zo svojej hrdosti – nemusím mu ukazovať, aká som na jeho dotykoch závislá.

„Tak čo bude s tým povzbudením?“ doberá si ma laškovne. Samozrejme, že to vie.

„Ty ho teraz nepotrebuješ, Ian,“ zamrmlem zadýchane, keď sa konečne odhodlám prehovoriť. Nakoniec sa k nemu pridám, vyhľadám jeho pery, ktorých tvar a chuť poznám spamäti, moja snaha udržať sa je už úplne stratená. Tie ruky i tak skončia na jeho krku, držím sa ho, ako keby bol mojim posledným záchranným lanom.

„To ale neznamená, že ho nechcem,“ namietne, keď sa odo mňa nakoniec odtrhne.

„Tak teda do toho,“ zašepkám, pozerám sa mu pritom spriama do dôverne známych svetlo modrých očí. Hovoria mi toho mnoho – rozprávajú o spokojnosti, šťastí a najmä láske.

Keď to vidím, tak sa mi hrdlo stiahne dojatím – skutočne to všetko patrí mne?

Jeho dlane sa zatiaľ z mojich útlych ramien presunú k brušku a tam zastanú. Stále zo seba navzájom nespúšťame zrak, ja položím svoje malinké dlane na tie jeho. V Ianovom výraze zbadám ešte niečo. Dojatie. Ani jeden z nás viac neprehovorí, čas doberania je zrazu preč – toto je doslova magický okamih patriaci len nám dvom.

 „Ian, kde, dočerta, si?“ zakričí Kyle. Naša malá súkromná bublina sa zrazu roztrhne. Typický Kyle, pomyslím si. Ian si nad tým zhlboka povzdychne, očividne myslí na to isté, no oči odo mňa neodtŕha. Nevie rozhodnúť, čo ďalej.

„Len choď, potrebujú ťa, “ povzbudím ho.

„Dnes už nemám veľkú chuť hrať. Takto to bude aspoň zaujímavejšie.“ Adam, ktorý hrá v druhom družstve, má sily aj za dvoch.

Pokrútim hlavou. „V niektorých veciach si hrozný klamár. Hrá sa len raz za čas, tak si to poriadne uži,“ nakážem mu.

„Nechcem, aby si tu bola sama,“ zahundre vzdorovito a trochu sa zamračí, vediac, že mám pravdu.

„Tak toho sa už báť nemusíš,“ pripletie sa do rozhovoru zrazu tretia osoba a so šuchnutím si k nám prisadne, „ja mám pre dnešok určite dosť.“

 „Si si istá, Melanie?“ spýtam sa jej neisto. Správa sa totiž trochu zvláštne, síce len v drobnostiach, ale pre niekoho, kto ju pozná tak, ako ja, je to znepokojivé. Dnes si napríklad vybrala dobrovoľne pasívne miesto v bránke, i napriek tomu, ako miluje beh. No a nebola som jediná, kto si to všimol – Jared na ňu hádzal zarazené pohľady.

„Stopercentne,“ povie sebaisto a sťahuje si z rúk brankárske rukavice, zaobstarané pri poslednej výprave. Hodí ich niekam vedľa seba.

„Veď bez brankára sú totálne stratení,“ skonštatuje Ian.

„Tak choď po Doca,“ navrhnem mu riešenie. „Raz za čas by aj on mal vytiahnuť päty z ošetrovne.“ Ian na mňa ešte chvíľku pozerá, snaží sa posúdiť, či mi skutočne nebude vadiť, ak ma tu ešte chvíľku nechá, potom pomaly prikývne. „Si úžasná, vieš o tom?“ Neviem, ako na niečo také reagovať, tak len pokrčím plecami. Ujde sa mi ďalší drobný bozk.

„Choď už, inak sa chudák Doc tej hry nikdy nedočká,“ zamrnčí Melanie so zdvihnutým obočím. Má pravdu.

„A buďte na neho dobrí, nehral už veľmi dlho,“ dodám zas ja. Doc v poslednom čase totiž pracuje temer v jednom kuse – chce prísť na to, ako fungujú lieky Duší, snaží sa spracovať a rozobrať dopodrobna všetky informácie a závery, na ktoré sme spolu prišli pri vyberaní Duší z tiel.

„Neboj sa, budeme. Za chvíľu som späť!“ zvolá na ihrisko, postaví sa a rozbehne sa k východu. Pred tým mi však nezabudne ešte raz povzbudivo stisnúť ruky. Hneď ako odíde, tak sa ku mne Melanie prisunie bližšie, v tichej súhre sa dotýkame plecami.

V hre zatiaľ nastane chvíľková prestávka, dve malé družstvá sa zhovárajú a hravo si prihrávajú. Jamie s Kyleom si skúšajú hlavičky a hádžu pri tom také nemožné pózy až sa nezdržím smiechu, tak ako ostatní. Vedľa nich stojí aj Adam - ponad plece sa pozrie našim smerom. Okamžite spoznám, kedy si uvedomil, že som tam aj ja – plecia mu stuhnú, rýchlo sa otočí preč.

No skvelé. Problémy medzi mnou a ľuďmi sa asi nikdy neskončia. Len dúfam, že sa z neho nevykľuje ďalší Kyle.

Opäť ma zamrzí, že si nemôžem zahrať spolu s nimi, aspoň párkrát si kopnúť do lopty a zastrieľať na bránku – moje telo je veľmi jemné, moji priatelia sa ho boja pustiť k hre. A rovnako je to aj s prácou, čo ma neskutočne rozčuľuje. Priazeň prišelcov by som si mohla získať práve tvrdou prácou, tým, že by som ukázala, že pre mňa platia rovnaké pravidlá. Lenže Ian ma drží od všetkého ďalej. Cítim sa potom tak neužitočná a neschopná... nechcem, aby ma vyčleňovali, som jedna z nich, a preto chcem pracovať rovnako ako ostatný.

Pri bežnej hre sa môžem uplatniť len v už spomínanej bráne, pretože som malá a tým aj ohybná, no i vtedy musím byť v družstve k Kyleom a Adamom, pretože strieľajú najsilnejšie rany.

Posledných sedem mesiacov mi však nedovolili si zahrať ani s Kyleom a Adamom. Toto obmedzenie je však už opodstatnenejšie a hnevá ma omnoho menej pretože tentoraz za to nenesie vinu taká malichernosť, ako stavba môjho tela. Aspoň nie priamo.

„To sú čísla na nezaplatenie,“ skonštatuje si Melanie popod nos s úsmevom. Mojej pozornosti neujde, že pod očami má čierne kruhy, ktoré svedčia o únave. Možno jej neskôr navrhnem, aby zašla za Docom – lieky, ktoré teraz má, vyliečia nespavosť hravo...

„Och,“ vypustím znenazdajky z úst, keď v brušku pocítim jemný tlak . Na tvári sa mi usadí blažený výraz.

 Keď si len spomeniem, ako som sa preľakla, keď som to zacítila prvý raz! No teraz... priam lietam v oblakoch pri každom záchveve nového života, ktorý vo svojom ľudskom vnútri opatrujem. Cítim, ako pomaly rastie, ako sa pripravuje, vystiera končatiny k novému životu, ktorý ho tu s nami čaká...

„Ešte nie, maličký, chvíľku si ešte počkáš,“ zamrmlem mu láskyplne.

„Hovorila si niečo?“ spýta sa ma Mel nezaujato. V tom si všimne môj pohľad a ruku, jej reakcia ma dosť prekvapí – pery sa jej stisnú do tenkej čiary, len vďaka tomu, ako je pri mne blízko si všimnem, že zbledla.  

„Je všetko v poriadku?“ spýtam sa jej zarazene. Čo to malo znamenať?

„Ale áno... len som unavená,“ povie mi potichu. „Myslím, že si na chvíľku pôjdem ľahnúť,“ dodá, a postaví sa. Bez toho, aby počkala na moju odpoveď sa rozbehne k východu. Tam sa akurát minie s Ianom a trochu vyjaveným Docom.

„Pokračujeme!“ zvolá Ian, vďaka čomu zostane Melanin odchod nepovšimnutý. Rozbehne sa spolu s Docom do opäť sa rozbiehajúcej hry. Ja sa však stále zamýšľam nad Melanie. Inštinktívne medzi hráčmi vyhľadám Jareda – i na diaľku celého ihriska sa naše pohľady stretnú.

Vyzerá byť zapálený hrou, tak ako Ian. Ale to len na prvý pohľad – nestojí ma veľa námahy zbadať v jeho očiach ustaranosť.

Zvláštne. Prečo mám pocit, že niečo nie je v poriadku?

Viem, viem, som strašná, ale nebite ma! Mala som toho teraz neuveriteľne veľa. Gymnázium, hudobná a k tomu mi ešte spadol internet... No koncoročné testy (a nočné štúdium) sú už za mnou a preto sa opäť vraciam na scénu. :) (Pokračovania sa dočká aj V klietke.)

Ako sa vám zatiaľ pozdáva začiatok?

Nabudúce sa bližšie pozrieme na vnútorné obavy a starosti Wandy. A veruže nie sú malé...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy Pútničkou - Milovaná (1):